Kardinál Pell: Cesta nemeckých biskupov je nezlučiteľná s katolíckou tradíciou

Momentálne emeritný kardinál žije v Ríme, pričom je v polemike s niektorými kardinálmi a najnovšie i s nemeckou synodálnou cestou.

Vaša Eminencia, prednedávnom ste vystúpili ohľadne vatikánskych financií, ktoré ste mali reformovať ako prefekt Sekretariátu pre ekonomiku. Vyhradili ste sa voči tvrdeniam kardinála Giovanniho Becciua, ktorý sa o vás zmienil na súde v rámci megaprocesu, ktorý sa v Ríme a v cirkvi pozorne sleduje. Problémov je viacero, niektorí veriaci považujú za neprístojnú verejnú aj polemiku kardinálov. Vy ste v nej účastný, ako na takúto poznámku reagujete?

Nie je nič nekresťanské na hľadaní pravdy. Aká je alternatíva? Mám mlčať o finančných nezrovnalostiach tak ako mnohí ľudia po desaťročia vo Vatikáne? Mal som mlčať, keď ma obvinili zo zneužívania? Podobne disidenti počas komunizmu nemlčali v ťažkých časoch. Solženicyn písal o gulagoch. Pravda je znakom slobodnej spoločnosti. Vyznávam slobodu slova i tlače, aj keď tá je často nepríjemná, no nevyhnutná pre spoločnosť a demokraciu.

Počúvame, že štát nemožno riadiť ako firmu, vraj nie všetky normy pre transparentnosť možno aplikovať na Vatikán. Váš názor?

Považujem to za otrasné. Ľudia môžu celý život stráviť útokmi na kapitalizmus, no povedzte mi, myslí si niekto, že štandard čestnosti v zlom kapitalizme už neplatí pre Vatikán? Každá slobodná spoločnosť má riadne účtovné knihy, štandardy, ktoré sme zavádzali v austrálskej cirkvi, keď som bol prefektom, sú medzinárodné normy. Ktokoľvek vraví, že nemôžeme aj vo Vatikáne dosiahnuť takýto základný štandard čestnosti, ako vidíme v sekulárnej spoločnosti, sa sám odsudzuje. To je neprijateľné. Dosiahli sme v reforme pokrok, ale nie taký, aký sme chceli.

Celý svet hovorí po 24. februári o Ukrajine a Rusku. Ako vnímate túto vojnu?

Väčšina ľudí si nemyslela, že Putin napadne Ukrajinu. Ja som si myslel, že to napokon spraví. Ale vojna na Ukrajine mení Európu nebývalým spôsobom. Zmeny budú pokračovať, ale neviem, kam zájdu. Pripomínajú ľuďom význam slobody vrátane náboženskej slobody. Keď vidíte strašné zlo, a vojna a hrozné utrpenie je strašné zlo, ľudí to núti zamyslieť sa nad náboženskými otázkami. Možno sa rozhodnú pre Boha alebo proti nemu, ale vo vojnových časoch je omnoho ťažšie byť ľahostajní. Desiatky tisíc ruských a ukrajinských vojakov zahynulo, nehovoriac o tisícoch civilistov.

Otvorene hovoríte najmä o témach, ktoré sa týkajú vnútorného života cirkvi. Nedávno ste poslali bratský varovný list nemeckým biskupom o ich synodálnej ceste. Obávajú sa v ňom o vieru mladých ľudí. Prečo?

Zaujímajú ich rovnaké otázky, ako aj moju generáciu. Problém je, že väčšina nemeckej cirkvi si dáva správne otázky, ale tiež nesprávne odpovede. Odpovede, ktoré nám dodajú náboženskú silu a vernosť Kristovi, sú: nasledovanie Ježišovho učenia, a nie prispôsobovanie sa svetu. Nemožno predstaviť nemeckú verziu Desatora, kde cudzoložstvo a homosexuálna aktivita sú v poriadku. Videli sme, že niektorí muži cirkvi jasne zavrhli učenie cirkvi o sexuálnej morálke, ktorá je súčasťou apoštolskej tradície. Ale o tom sa nevyjednáva, to je základ.

Ale sme v synodálnom procese s otvorenou debatou bez žiadnych tém, ktoré by boli tabu. Nie je vaše stanovisko v napätí s týmto procesom?

Môžu debatovať, koľko chcú. Toto je katolícka cirkev, máme Tradíciu, Magistérium, sme viazaní vyznaním viery, Novou zmluvou, apoštolskou tradíciou. Pápež Benedikt XVI. povedal, že nepotrebujeme ďalšiu cirkev, o to menej liberálnu, protestantskú cirkev.

Na váš list reagoval predseda nemeckej biskupskej konferencie Georg Bätzing.

Ale vyhol sa všetkým dôležitým otázkam. Nechápem prečo. Podľa niektorých majú nemeckí biskupi strach. Nevidím do ich srdca, ale počujem, čo hovoria, a to je nezlučiteľné s katolíckou tradíciou. A mýlia sa, lebo v tomto si zvolili hodnoty sveta namiesto hodnôt evanjelia.

Potvrdí synoda vaše slová?

Bude musieť a som presvedčený, že napokon zasiahne pápež na potvrdenie katolíckej náuky. To je úloha pápežstva.

Kritizuje sa, že vy aj iní biskupi zasahujete do nemeckej synody zvonku. Ako na to reagujete?

Sme jedna cirkev. Katolícka znamená univerzálna. Zjednocuje nás Kristus, jeho učenie a apoštolská tradícia, pápež. Biskupi slávnostne sľubujú, že zachovajú katolícku tradíciu a jednotu. Nie sme voľný zväzok cirkví ako v pravosláví.

Nové veci prichádzajú, aj Druhý vatikánsky koncil priniesol novosti.

Veľa vecí sa zmenilo, nie sme statickí, nie sme múzeum, ale žijúci organizmus. Koncil veľmi užitočne predstavil hierarchiu právd. Niektoré sú hlavné a nemenné: Boh je jeden a Ježiš je jeho Syn. Pozícia pápeža ako skaly, na ktorej stojí cirkev, nie je evolúciou, ale vývojom, no pochádza od vôle a učenia Krista. Inak Prvý vatikánsky koncil bol prerušený zjednotením Talianska a inými udalosťami, a tak konciloví otcovia hovorili o pápežovej neomylnosti, no nemali čas hovoriť o úlohe biskupov. O tom hovoril Druhý vatikánsky koncil a vieme, že sú v jednote s pápežom a pod ním sú nástupcovia apoštolov a majú učiteľskú autoritu.

A každý pápež a biskup sú viazaní Tradícou, sme jej služobníci a obrancovia, nie sme slobodní meniť hlavné pravdy v hierarchii právd.

Bol škandál, že kresťania sa v čase protestantizácie vraždili, a tak je dobré, že sme boli povzbudení, aby sme začali spolupracovať a hľadať to, čo nás spája. Napríklad môj otec bol anglikán a vyznával ekumenizmus.

Možno bol koncil príliš optimistický a precenil našu silu viesť dialóg so svetom, lebo svet je omnoho mocnejší ako my, a to hlavne teraz. Priniesol nám mnoho dobra.

V čom je teda problém nemeckej synodálnej cesty?

Nemecká synodálna cesta spochybňuje niektoré z hlavných právd, cirkevné učenie o sexualite. Ďalšou je návrh svätiť ženy, čo sa netýka úplne hlavných právd, ale je tiež dôležitá, to nie je katolícka možnosť, a platí to i pre pravoslávnu cirkev.

Skúsme to naopak: Prečo majú mať mladí záujem o tradičnú sexuálnu morálku?

Lebo prináša naplnenie a pokoj. Mladí môžu lepšie pochopiť výhody kresťanského učenia o sexualite než moja generácia, lebo trpeli nedostatkom kresťanského učenia. Mnohí mladí pochádzajú z rozvedených rodín alebo nepoznali otca. Utvrdzovali ich v tom, že nejestvujú pravidlá sexuálnej činnosti a že je to rekreačné právo. Niektorí šli touto cestou, a tak trpeli a vedia to. Videl som nedávne čísla o pohrome pornografie z Japonska a sčasti zo Škandinávie. Štvrtinu žien v Japonsku do 40 rokov nezaujíma fyzická sexualita, lebo sú znecitlivení mnohoročným pozeraním pornografie. To je ľudská katastrofa.

Cirkev má hovoriť o kráse sexuality v manželstve, aké je vzácne, krásne a nevyhnutné pre ďalšie generácie a je viazané pravidlami.

Čo znamená oslobodenie lásky od biblickej morálky?

Chaos, rozpad, rozvod, prípadne aj samovraždy a depresie mladých, drogy, alkohol. Toto je ovocie sexuálnej revolúcie z roku 1968. My kresťania to musíme mladým povedať.

Ja hovorím, že kresťanské učenie o sexuálnej moralke je azda náročné, no produkuje dobré manželstvá, zdravé deti, ľudský rozkvet a bolo najlepšou možnosťou po tisícročia. Jeho základ sme prevzali od židov, bolo praktizované a vyskúšané. Jeho alternatívou nie je sofistikovaný systém, ale chaos...

Stojí tento chaos aj za sexuálnym zneužívaním v cirkvi?

Je to starodávny problém, no myslím si, že všetko zhoršila sexuálna revolúcia a antikoncepčná pilulka. Znížila počet detí a rozvoľnila ľudí, ktorí si mysleli, že môžu byť nezodpovední bez dôsledkov. Zrazu to patrilo ku kultúre, propagovali to Beatles a Rolling Stones. Niektorí protagonisti tejto revolúcie vo Francúzsku pritom boli otvorení obhajcovia pedofílie a aj ju praktizovali.

Ak vravíte o príkladnom kresťanskom učení, prečo sa zneužívanie vyskytlo v cirkvi?

Počuli ste o prvotnom hriechu? Sme nedokonalí ľudia, občas prehliadame neslušné správanie a neuvedomujeme si, že sa tak pestuje a prehlbuje zlý návyk? Zlo je lákavé a treba disciplínu i silu, aby sme obstáli.

Zaujalo ma, keď vo vašom Väzenskom denníku, píšete, že na rozdiel od sudcov zločinci vo vedľaších celách vedeli, že ste nevinný. Ale necítia sa väčšinou ľudia vo väzení nevinní?

Pedofili nie, vo väzení ich fyzicky perzekuujú. Bol som izolovaný, aby ma chránili. Nevraživosť voči páchateľom sexuálneho zneužívania neplnoletých je vo väzeniach všeobecná. Je to prirodzený zákon, lebo všetci majú tendenciu pohŕdať tými, ktorých považujú za horších od seba, aj vrahovia. Ironicky toto pohŕdanie ozaj vyjadruje vieru, že jestvuje dobro a zlo, správne i nesprávne.

Odsúdenec v mojom oddelení, ktorý tam je už 30 rokov, povedal, že som jediný obvinený kňaz, ktorého iní väzni hájili. To je veľmi neobvyklé.

Takisto píšete, že vo väzení prestávajú výhovorky na modlitbu, ticho a veľké otázky. Ako to dosiahnuť bez toho, aby skončil človek vo väzbe?

Je to tak, lebo vo väzení máte veľa času. Hovorím: Dodržujte zákony danej krajiny. Aj ja som ich dodržiaval, ale bol som vo vysokej, exponovanej pozícii a myslím si, že za mojou žalobou bolo akési sprisahanie a koordinácia pri príprave obvinení, ale to nevieme. Neslobodno predstierať, že zlo neexistuje. Každý kresťan bude povolaný zúčastniť sa boja proti nemu.

Zmienili ste sa o tom, že zlo je lákavé. Nie je dobro lákavejšie?

Dúfam, že áno. Ale aká je skúsenosť, čo predáva noviny? Zlé správy, lebo sú zaujímavé na rozdiel od veľmi dobrého človeka, ktorý len robí to, čo je správne, to je úžasne nezaujímavé.

Do väzenia vám napísal i americký laicizovaný bývalý kardinál Theodore McCarrick, ktorého odsúdili za zneužívanie. Zvláštny moment, vinný napísal nevinnému. Čo sa z jeho kauzy možno naučiť?

To je dobrá otázka, treba sa všeobecne viac a usilovne zamerať na vyšetrovanie podobných prípadov, aby sme sa skôr dopátrali k pravde. Napísal mi len raz a jeho list bol nesúrodý. Jeho mentálne zdravie a sily výrazne ochabli. Odvtedy nie sme v kontakte. Jeho prípad je veľmi smutný a zlý v mnohých ohľadoch.

Vo väzení som sa modlieval za mnohých vrátane obetí zneužívania v cirkvi, no predtým som nepomyslel na previnilých zneužívajúcich kňazov a biskupov, a tak som sa modlil aj za McCarricka.

Čo vyplýva pre vás, ale aj pre cirkev, z nespravodlivého odsúdenia a vašej väzby?

Pre mňa bola zadosťučinením obrovská podpora z celého sveta, prišlo mi 4 000 listov. Tu v Ríme i v európskych krajinách ma zastavujú ľudia. Nedávno ma oslovil Slovák na Námestí svätého Petra a povedal, že sa za mňa pomodlil, keď som bol vo väzbe. To ma nesmierne teší a cítim pokoru.

Môj odkaz je jednoduchý. Nemám ďalšie zjavenie, ale vravím ľuďom: kresťanské posolstvo funguje, podržalo ma a pomohlo mi, zlo môžeme obrátiť na dobro, to je vykupiteľské utrpenie. Utrpenie nemusí byť nezmyselné, ak sa spojí s utrpením Ježiša Krista. Necítil som sa opustený, vedel som, že Pán je so mnou, hoci som nerozumel, čo robil viac ako trinásť mesiacov väzby. Stále som vravel trpiacim ľuďom, že Boží Syn taktiež trpel, no a potom som sa tým i sám utešoval. V mojich modlitbách som myslel na priateľov aj nepriateľov, priaznivcov a tiež za moju rodinu, ale aj obete sexuálneho zneužívania, za iných odsúdencov a väzenských dozorcov.

Váš prípad nie je jediný, obvinili aj kardinála Barbarina, ktorého potom oslobodili, podobne sa už roky opakovane objavujú obvinenia proti kardinalovi Josephovi Ratzingerovi a neskoršiemu pápežovi Benediktovi XVI.

Viem presne, čo myslíte, ale vôbec si nie som istý, či pôjde o pokračujúci a zhoršujúci sa vzorec a trend. Skoro všade, aspoň v západnom svete, cirkev v téme zneužívania začala konať a radikálne sme znížili počet prípadov. V Austrálii to bolo už v polovici 90. rokov 20. storočia a aj vládny výbor na preskúmanie prípadov to uznal. To sa stalo i v mnohých častiach sveta, a tak si nemyslím, že kríza zneužívania bude v najbližších dekádach pokračovať. Naši nepriatelia budú hľadať nové spôsoby, ako útočiť, možno peniaze.

O téme sa stále hovorí, to znamená, že stále nie je vyriešená.

Spravilo sa veľa. Stovky prípadov boli na súde v Austrálii, vyplatili sa desiatky miliónov finančnej kompenzácie, poskytla sa psychologická pomoc...

Je to dostatočné?

Stále to prebieha, stále sú procesy, ale je to porovnateľné s tým, čo sa ponúka obetiam za podobné utrpenie v spoločnosti a v necirkevných inštitúciách. Obete však nepovažujem za nepriateľov. Niekto chce použiť obete pre iné účely na zmenu cirkvi a to je zneužívanie zneužívania (abuse of the abuse), povedal jeden nemecký biskup. Každý má právo na spravodlivý proces a pravdu. Možno debatovať o výške finančnej kompenzácie, ale tá sa týka noriem v každej krajine zvlášť.

Bol to zvláštny paradox, že zo sexuálneho zneužívania obvinili práve vás, hoci ste práve tento problém v cirkvi riešili v Austrálii. Rovnako obvinili kardinála Ratzingera, ktorý ho začal riešiť po príchode do Ríma pred 40 rokmi.

Je a nie je to paradox. Je príznačné, že obaja sme sociálni konzervatívci a ľudia cirkvi. Ak vás považujú za ľavičiara v politickom spektre, sekulárne médiá s vami občas zaobcházdajú o trochu jemnejšie. A to mám s pápežom Benediktom XVI. spoločné. Bol to ďalší podstatný dôvod.

Podľa vás zneužívanie nie je najväčšia výzva pre cirkev, ale slabnutie a odpadnutie od viery, najmä mladých ľudí. A predsa: k ich odchodu prispieva aj sexuálne zneužívanie v cirkvi.

To je zrejme pravda, no niekedy sa to používa ako formálny a nie skutočný dôvod. Väčšina mladých v Austrálii sa nezaujíma o škandál zneužívania, čo je špecifikum mojej domoviny, a vravel to i tamojší anglikánsky biskup. Nemali sme protesty tisícov mladých ľudí. Prečo? Možno preto, že medzi mladými samotnými je často sexuálny chaos. To neznamená, že ich škandál zneužívania neovplyvnil, vedeli o ňom.

Vaša Eminencia, posledná otázka. Váš príbeh je nášmu národu blízky, aj u nás boli počas komunizmu väznení kňazi aj ďalší nevinní a politickí väzni.

V lete roku 1966 som bol dokonca v Prahe so sestrou. Bolo to neradostné, hlásne trúby na uliciach, bývali sme v študentskom internáte. Život bol veľmi organizovaný. Moja sestra bola vystrašená, chcela odísť čím skôr. Bolo veľmi ťažké vybaviť veci, ktoré sme u nás považovali za samozrejmé.

Ale k vašej otázke, veľmi som obdivoval Václava Havla, aj som ho rád čítal. Nežnú revolúciu som vnímal a krátko po nej som bol v Prahe. Stretol som pražského arcibiskupa kardinála Josefa Berana ako študent, keď ho oslobodili spoza Železnej opony. Trochu som poznal jeho nástupcu, viem, že bol umývač okien: kardinál František Tomášek. Bol som na večeri s maďarským kardinálom Józsefom Mindszentym, keď prišiel do Austrálie. Povzbudilo ma ich svedectvo. V Austrálii boli hrdinskí disidenti, ako aj kardináli Poliak Stefan Wyszynski a Chorvát Alojz Stepinac. Vedeli sme o nich.