Kto bude nový predseda CDU. A má to vôbec význam?

Prekvapivá správa o stave nemeckej štátostrany. Na predsedu kandidujú samí katolíci.

Konečne, takmer rok po odstúpení predsedkyne Annegret Krampovej-Karrenbauerovej si volí Kresťanskodemokratická únia (CDU) nového predsedu. Viackrát odkladaný zjazd štátostrany sa uskutoční teraz v piatok a sobotu, aj keď len v digitálnej forme. Delegáti ho budú môcť sledovať v súprave z domu.

Zjazd CDU ešte nepredurčuje, či bude nový predseda v parlamentných voľbách 26. septembra tohto roku aj kandidátom CDU a bavorskej sestry CSU na kancelára. Funkcia „kandidát na kancelára“ nie je zakotvená v žiadnom štatúte alebo zákone, má ale v nemeckej realpolitike centrálny význam. Zaužívané je, že veľké politické strany vedie do volieb ten kandidát, ktorý môže vyhrať. Ak je aktuálny predseda strany neobľúbený, má smolu. Nateraz to platí pre všetkých troch kandidátov na predsedu CDU, žiadny z nich neoslovuje široké spektrum voličov. Je teda celkom možné, že kancelárom sa napokon stane niekto úplne iný.

CDU je jedna z najuspešnejšich strán Európy. Počas 71 rokov existencie Spolkovej republiky Nemecka mala 51 rokov kancelára alebo kancelárku. Ak sa nestane nič veľmi výnimočné, vyhrá CDU/CSU aj tieto septembrové voľby s odstupom a môže si nárokovať kancelársky úrad.

Nevídané je, že v tejto strane zrejme nikto nebaží po moci. Najsilnejšie mená váhajú spôsobom, že to už ani nepôsobí ako koketovanie. Všetci tí dospelí chlapi sa boja ísť po šestnástich rokoch v šľapajach Angely Merkelovej.

Pritom moc znamenala pre CDU vždy všetko, ideológia nič. Bernd Ulrich, autor liberálneho týždenníka Die Zeit, v brilantnej analýze konštatuje, že CDU počas tých desaťročí výborne fungovala bez nejakej výraznej ideológie a vlastne aj bez silnej identity. Ulrich s primeranou dávkou cynizmu píše: „SPD a Zelení majú program, majú dokonca vznešené ciele, obe strany trápi neustále zlé svedomie, pretože tieto ciele, keď príležitostne vládnu, často nedosahujú. CDU nič také nepozná. Už per definitionem je rozdiel medzi tým, čo CDU chce, a tým, čo dosahuje, minimálny. Politika je väčšinou iba o tom, „čo vychádza vzadu“ (Kohl) alebo „čo je možné“ (Merkelová).“

Ulrich ďalej píše: „CDU tiež nemá problém s tým, že ostatní sú zvyčajne rýchlejší ako oni. Naopak, táto strana drzosti často roky nálepkuje politické myšlienky SPD alebo Zelených ako radikálne a zhubné, len aby ich s chladným úsmevom prevzala a bez mihnutia oka predala ako vlastný úspech, ako to bolo s minimálnou mzdou alebo s vystúpením z jadrovej energie. Musíte to pochopiť: CDU nemôže meškať, iba ostatní prídu príliš skoro; konzervativizmus nie je ideológia, konzervativizmus znamená neskôr. Nebezpečná myšlienka SPD sa stáva dobrou práve preto, že ju preberá CDU. Stred nie je priestor, stred je čas.“

Strana mala vždy konzervatívny, kresťansko-sociálny a ekonomicko-liberálny pilier, už dlhé desaťročia dáva ale dôraz na onen „stred“. V jednej Merkelovej kampani to bolo jedine heslo na mnohých bilboardoch: „Die Mitte“ – „stred“. K tomu ešte kosoštvorec Merkelovej rúk a bolo povedané všetko. Tam, kde šéfka formovala svoje ruky na kosoštvorec, tam bol práve onen stred. Ako píše liberál Ulrich, stred nie je v priestore, je v čase.

Bez toho, aby bola moc CDU nejako ohrozená, v posledných mesiacoch a možno už rokoch sa jej stalo niečo neobvyklé – zneistila. Prednosťou strany bolo, že takmer vždy bola so sebou spokojná. A táto útulná sebaistota je preč. Voliči a politici kresťanskej demokracie cítia, že nový predseda im ten svätý pokoj v dokonalom strede možno nezaistí.

Traja kandidáti majú na prvý pohľad veľa spoločného: Všetci sú muži, prichádzajú z najľudnatejšej spolkovej krajiny Severné Porýnie-Vestfálsko a všetci traja sú katolíci.

V poslednom prieskume je trojica blízko pri sebe, za Friedricha Merza sa postavilo 29 percent voličov CDU, za Armina Lascheta a Norberta Röttgena po 25 percent, výsledok po druhom kole je úplne otvorený. Všetko zmenilo dlhé obdobie, keď kvôli pandémii verejnosť nejavila záujem o budúce vedenie CDU.

Pôvodný favorit Armin Laschet, premiér Severného Porýnia-Vestfálska, sa videl už na začiatku svojej kandidatúry v úrade kancelára. Laschet prepadol kvôli svojmu mäkkému prístupu ku korone. Oproti tomu nevýrazný Norbert Röttgen, ktorý štartoval pred necelým rokom ako jasný outsider, začal čoraz viac vzbudzovať nádej, že len on môže v danom čase stelesniť ten nový stred.

Dokonalý eko-slušák

Začneme teda s relatívne neznámym Röttgenom. Má 55 rokov, je slušák a v rokoch 2009-2012 bol lojálnym ministrom životného prostredia v jednej zo štyroch Merkelovej vlád. Uhladený právnik bol v nultých rokoch viacúčelová zbraň CDU do každej televíznej diskusie. Je totiž perfektný. Bezchybne reční, nikdy nepolarizuje a nepohoršuje, nejaká vízia sa mu síce v živote nezjavila, ale v diskusiách mu aj tak žiaria očiská bdele a nadšene.

Niekdajší miláčik „Mutti“ Merkelovej zažil v roku 2012 náhly neočakávaný pád. Chcel sa stať premiérom svojej spolkovej krajiny,  voľby ale prehral. Nevrátil sa do kabinetu spolkovej vlády, radšej sa – ponížený – začal venovať v Spolkovom sneme zahraničnej politike. Niekoľko rokov bol málo na očiach, medzitým sa dopracoval na pozíciu predsedu zahraničného výboru. Tam je spoľahlivý a predvídateľný ako počas celej svojej dlhej kariére – je presvedčený atlantista. Najvýraznejšie sú jeho odkazy na potenciálnych koaličných partnerov. Práve verejne zatratil tradičného partnera CDU,  pravicovo-liberálnu FDP. Ako ekologický slušák je jasným zástancom koalície s obľúbenou stranou mediálneho mainstreamu – so Zelenými.

Milionár, ktorý sa preriekol

Friedrich Merz má už 65 rokov a rozhodne nie je považovaný za slušáka. Právnik, ktorý počas dlhých rokov mimo politiky zarábal ako lobista a v službách finančnej oligarchie, naposledy ako predseda dozornej rady nemeckej pobočky spoločnosti BlackRock – najväčšieho správcu finančných aktív na svete. Bez pochýb je milionár a vlastní súkromné lietadlo – už len tým predstavuje pre Zelených a mnohých zozelenelých kresťanských demokratov červené súkno.

Hoci ho nič nespája s konzervativizmom trumpovského razenia, pôsobí v nemeckých reáliách ako enfant terrible. Nejaké tvrdé jadro v strane, napríklad mládežnícky zväz, ho vášnivo podporuje, široká verejnosť mu nemôže prísť na meno.

Merz je reliktom deväťdesiatych rokov. Tiež atlantista, bývalý predseda úctyhodnej proamerickej organizácie Atlantický most (Atlantikbrücke), ktorej podpredsedom je momentálne jeho rival Röttgen. Je považovaný za konzervatívca, ide pritom o konzervativizmus, aký prevládal v republikánskej strane pred Trumpom. Jedným slovom neokon, protrhový liberál, ktorého nezaujíma nič iné ako ekonomika. Nedávno mal médiami nafúknutý škandál, keď na otázku, či by mal problém s homosexuálnym kancelárom, dal jedinú správnu odpoveď („nie“), potom ale ešte dodal: „Otázka sexuálnej orientácie nie je vec, ktorú má riešiť verejnosť. Pokiaľ to bude v rámci zákona a pokiaľ sa to netýka detí – v tomto okamihu je však pre mňa dosiahnutá absolútna hranica – nie je to témou pre verejnú debatu.“ Spájanie homosexuality s pedofíliou z Merza avšak ešte nerobí bojovníka za tradičné rodinné hodnoty. Asi je to len postarší pán, ktorý sa preriekol.

Friedrich Merz bol 18 rokov mimo špičkovej politiky. Je jednou z mnohých politických mŕtvol, ktoré lemujú cestu Angely Merkelovej k moci. Tento výnimočný rečník bol ako predseda frakcie CDU faktickým vodcom opozície, v roku 2002 ale Merkelová potrebovala ten flek pre seba, nič osobné. Odvtedy má povesť večného arcinepriateľa večnej kancelárky. Veľa za to nerobil, vlastne si 18 rokov len užíval prachy od rôznych pochybných finančníkov. Ak bude zvolený, bude to cestovanie v čase. Znamenalo by to, že sa strana rozchádza s Merkelovou a jej líniou fluktujúceho stredu. Znamenalo by to, že Merz ju (ako jediný) prežil.

Dobrosrdečný ujko s prekvapením

Tretím kandidátom je priateľský ujo s melodickým rýnskym prízvukom, už spomenutý krajinský premiér Armin Laschet. Má 59 rokov, pred politikou robil novinára v katolíckych médiách, istý čas bol aj šéfredaktorom diecéznych novín. Prezentuje sa ako praktizujúci katolík, prirodzene kritický k svojej cirkvi.

Aj zvolenie Lascheta by v istom zmysle predstavovalo cestovanie v čase. Laschet by naviazal na bohatú tradíciu kresťansko-sociálnej politiky, ktorá bola občas naľavo od sociálnych demokratov z SPD. Laschet – ako aj značná časť nemeckých veriacich – sa necíti byť konzervatívcom. Povedal: „Jadrom značky CDU nie je konzervativizmus, ale kresťanský obraz človeka, ktorý stojí nad všetkým.“

Laschet obhajoval do posledného dychu migračnú politiku Angely Merkelovej. Napriek jeho poslušnosti už aj kancelárka zrejme pochybuje o tom, či je dobrosrdečný ujko spôsobilý na to, aby viedol v týchto búrkach štvrté najväčšie národné hospodárstvo sveta. Vysiela preto signály, že vsádza skôr na externé riešenie. Na predsedu ses­terskej strany CSU, bavorského premiéra Markusa Södera. Keď ide o koronu, presadzuje rovnako tvrdú líniu ako ona.

..ešte to prekvapenie

Odpísať smoliara Lascheta by bolo napriek tomu predčasné. Má totiž v rukáve jedno eso: Nekandiduje na predsedu CDU sám, ale spolu s mladou nádejou nemeckých konzervatívcov – 40-ročným Jensom Spahnom. A ten sa stal počas korony najobľúbenejším politikom Nemecka. Je totiž spolkovým ministrom zdravotníctva. V jednom čerstvom prieskume dokonca predbehol samotnú Merkelovú.

S tým, že národ začne pod vplyvom zuriacej pandémie milovať Spahna, Laschet pred necelým rokom nemohol rátať. Laschet bol vnímaný ako príliš ľavicový, ambiciózny mladík Spahn ako príliš pravicový, takže spolu vytvorili win-win tandem. Ani kancelárka určite nerátala, že práve neatraktívne ministerstvo zdravotníctva raz urobí zo Spahna hviezdu. Stalo sa to omylom. Vlastne ho chcela skrotiť. Spahn bol jedným z mála politikov CDU, ktorí po osudnom roku 2015 kritizovali migračnú politiku šéfky. Zobrala ho v roku 2018 do vlády, lebo tam musel poslúchať. No a prišla korona…

Jediný problém víťazoslávneho tandemu Laschet-Spahn spočíva v tom, že junior sa zatiaľ ešte tvári k seniorovi lojálne, aj keď prirodzene začína mať väčšie oči. Na čo sú mu druhé husle v predsedníctve CDU, keď je k dispozícii kandidatúra na kancelára? Je verejným tajomstvom, že Spahn o tom uvažuje. Aj keď oficiálne hovorí, že zatiaľ nie.

Ináč, aj Spahn je katolícky chlap zo Severného Porýnia-Vestfálska. V detstve bol miništrantom. Je ženatý, avšak s mužom, a ostro kritizuje katolícku cirkev za náuku o homosexualite. Cirkev týmto postojom podľa neho „toľko ničí“. Hovorí, že sa necíti rešpektovaný v cirkvi, ktorá „ma preklína za to, aký som“.

Nuž, aj o tom je nemecký konzervativizmus. Vychádzajúca hviezda konzervatívcov odsudzuje cirkev za jej dvetisícročné učenie.