od vnútorného chladu.

Máme spoločne len jeden svet,

nestačí iba stáť a pozerať sa.

Je to snáď sen, že už sa nikdy nebudeme

musieť odvracať?“

Gino Strada (ročník 1948) zvykol rád počúvať zvlášť túto melodickú skladbu, a to aj v Afganistane, kam odišiel v roku 1991 ako chirurg v službách Červeného kríža. Rozhodnutie ísť práve tam sa nerodilo ťažko. Naopak, bolo výrazom jeho definitívnej ľudskej a profesionálnej transformácie, ktorú prežil predtým v Pakistane.

Gino odišiel do Pakistanu zo zvedavosti. Chcel zmeniť prostredie, ale tiež spoznať situáciu ľudí žijúcich v takzvanom treťom svete. A tak ho Červený kríž poslal do Kvéty, hlavného mesta pakistanskej provincie Balúčistan.

Pakistan nebol vo vojne, ale susediaci Afganistan už áno. Po odchode sovietskych okupačných vojsk začali rebelskí mudžahedíni, financovaní a ozbrojovaní Pakistanom, Saudskou Arábiou a Spojenými štátmi, bojovať proti vládnej armáde vernej afganskému prezidentovi Muhammadovi Nadžíbulláhovi. Zranení Afganci v bojoch boli skoro vždy transportovaní až do Kvéty. Cesta mohla trvať aj dva dni, najmä ak povoz so zranenými ťahali ťavy či iné ťažné zvieratá.

Istý deň zastavil pred Ginovou nemocnicou taxík, z ktorého vystúpil starý Afganec. V náručí držal vysilené bledé dieťa, približne sedemročné, s rukou zabalenou do obväzov. Keď sa nad neho Gino sklonil na operačnom stole, zapotácal sa. Dovtedy nič podobné nevidel. Veď v Kvéte bol iba pár dní. Pravá ruka dieťaťa bola zasiahnutá výbuchom. Dieťa už nemalo ani prsty, ani dlaň. Na ich mieste bola dočervena spálená hrča vytvorená z kostí, šliach, kože, látky z rukáva, plastiky a zaschnutej krvi. Amputácia ruky nad pulzom dieťaťa bolo jediným možným riešením. Počas chirurgic­kého zákroku myslel na manželku Terezu a malú dcérku Cecíliu, ktorej nehrozilo v Taliansku nič podobné. Zároveň ho zarážala tichá rezignácia a pokoj starého Afganca a zraneného dieťaťa. Ako keby ich tragický prípad bol niečím bežným a neodvrátiteľným.

O pár dní neskôr videl, ako sa na nemocničnom dvore hrala skupinka detí. Najstaršie mohlo mať okolo dvanásť rokov. Stáli pri nich matky v burkách. Deti mali amputované ruky. Niektoré jednu, iné oboje. „Čo majú dočinenia s vojnou úbohé deti?“ opýtal sa vtedy Gino sám seba. Odpoveď mu bola jasná: nič, vôbec nič, pretože oni nebojujú. Iba neskôr sa prepracoval k druhej časti odpovede, ktorá mu vyjavila šokujúcu pravdu. Že deti majú s vojnou spoločné až príliš veľa. A viac ako všetci ostatní. Pretože sú jej najčastejšími obeťami. Štatistiky dokazujú, že sú zabíjané, zmrzačené a zraňované v oveľa väčšej miere než ostatné skupiny civilného obyvateľstva a v neporovnateľne väčšom počte než bojujúci vojaci.

Gino zároveň zistil – ale to až po mnohých rokoch práce v iných vojnou sužovaných krajinách –, že afganská situácia nie je ničím výnimočná a že je iba potvrdením smutnej pravdy o vojne ako takej. Pravdy, ktorá hovorí, že pokiaľ ide o počty mŕtvych a zmrzačených, najviac zasiahnuté boli a sú vždy iba deti. Najčastejšími obeťami každej vojny, rozpútanej v období posledných šesťdesiatich rokov, boli a sú jednoznačne ony. Potvrdili to okrem iného registre všetkých nemocníc, v ktorých Gino pracoval ako vojnový chirurg. Ešte v Pakistane sa dozvedel, prečo tomu tak je.

Deti sú priťahované niečím, čo by vojak, operujúci v bojovej zóne, nikdy nezdvihol zo zeme. Sú to menšie plastické predmety zhadzované z vrtuľníkov, ktoré deťom pripomínajú hračku v tvare zeleného motýľa či papagája. Nevedia, žiaľ, že opakovaným stláčaním plastického obalu sa aktivuje roznecovač. K explózii nedôjde hneď, takže dieťa si prinesie mínu často domov alebo ju ukazuje kamarátom. Výbuch prichádza neočakávane. Aj keď mína PFM-1 nie je skonštruovaná na to, aby zabila, následky výbuchu sú desivé. Deti prichádzajú o ruky, majú silné popáleniny tváre, hrudníka a často stratia zrak. Gino bol pri mnohých z nich vo chvíli, keď sa po operácii preberali z narkózy.  Ako neskôr napísal v knihe Zelené papagáje, bolo neznesiteľné pozerať sa na to, ako sa jeho malí pacienti prebúdzali do tmy. „Tie zelené papagáje ich vtiahli do nej navždy.“

Gino spočiatku nemohol uveriť, že by Sovietsky zväz vyrábal zbrane tohto druhu a zhadzoval ich vo veľkom na afganské územie. Časom prišiel na to, že deti sú zraňované a vystavované mutilácii podobným spôsobom aj mimo Afganistanu a že príčinou sú míny fabrikované aj v iných krajinách vrátane Číny, Spojených štátov či Talianska. To, že sa na tejto dráme podieľala aj jeho vlasť, a to v obrovskej miere, ho doslova šokovalo. Pritom talianska verejnosť nebola o tejto skutočnosti takmer vôbec informovaná. Nevedela, že Taliansko vďaka priemyselnej skupine Fiat patrilo k najväčším výrobcom a najagresívnejším predajcom takýchto mín. Gino sa preto postaral, aby sa tejto tvrdej pravde pozreli do očí všetci Taliani a aby sa rozhodli, či sa hrubý domáci produkt ich štátu má zveľaďovať touto cestou. Hlavne vďaka jeho občianskej aktivite bol nakoniec v roku 1997 schválený talianskym parlamentom zákon, ktorý zakázal výrobu a predaj týchto mín.

Foto: Gino Strada/FB

Úspech však prišiel až neskôr. Keď sa Gino vracal po ročnej chirurgickej praxi z Pakistanu, myslel na to, čo ho očakávalo vo vlasti. A nebolo toho málo. Okrem manžel­ky a dcéry najmä veľká kariéra. Gino bol totiž žiakom slávneho profesora a chirurga Vittoria Staudachera, ktorý na Policlinico di Milano založil prvé oddelenie urgentnej chirurgie v Európe. Staudacher si vybral Gina Stradu do svojho tímu, aby ho osobne zasvätil do tajov chirurgie. A keď sa žiak vyrovnal učiteľovi, bol vyslaný na študijný pobyt do Spojených štátov, aby sa na univerzitách v Pittsburghu a Stanforde špecializoval v odbore transplantácie srdca. Štvorročné štúdium a chirurgická prax po boku amerických odborníkov ho pripravili na to, aby spolu s profesorom Staudacherom vykonali prvú operáciu srdca v Taliansku.

Gino mohol mať po návrate z Pakistanu na ružiach ustlaté, pôsobiť v najlepších talianskych či európskych klinikách. Ale on sa vrátil zmenený. Nedokázal zabudnúť na afganské deti. Pri stálej spomienke na ich tváre a zranenia si už sám seba nevedel predstaviť pri „obyčajných“ chorých ľuďoch. V srdci cítil, že v Pakistane sa stal niekým iným: stal sa výlučne vojnovým chirurgom. Zároveň cítil, že je pripravený nielen operovať zranených Afgancov, ale aj vstúpiť na územie vojnou skúšaného Afganistanu. A tak ho Červený kríž v roku 1991 vyslal do Kábulu, kde sa ocitol pred už známym faktom: najčastejšími obeťami vojny sú deti.

Postupne ho misie Červeného kríža priviedli do Peru, Somálska, Bosny, Etiópie a iných krajín, ale Ginovo srdce bilo zvlášť pre Afganistan. Jeho snom bolo vrátiť sa a vykonávať tam lekárske povolanie ešte odvážnejším spôsobom, než to dovoľovali pravidlá Červeného kríža. Pretože vedel, že mnohí zranení a milovaní nemajú šancu dostať sa do nemocníc vo väčších mestách. Kvôli vzdialenostiam, zlým cestám a najmä kvôli stále prebiehajúcim bojom. Bolo preto dôležité prísť s nemocnicami za nimi. A tak sa v roku 1994 zrodil projekt Emergency. Spolu s Ginom doň šli ako organizátori a podporovatelia viacerí jeho priatelia z detstva. Prvý zdravotný personál tvorili kolegovia z rôznych krajín sveta, ktorí s ním odišli z Červeného kríža, riaditeľkou Emergency sa stala Ginova manželka Tereza. Finančná podpora ľudí v Taliansku a mimo neho, ktorí sa dozvedeli o úmysloch už vtedy známeho vojnového chirurga, bola neuveriteľná.

Prvé kroky novonarodenej humanitárnej organizácie smerovali do Rwandy, kde sa odohrávala genocída kolosálnych rozmerov. Emergency sa snažila pomáhať zraneným, ktorí prežili masaker. Afganistan bol však pre Emergency stálym pôsobiskom. Hlavne potom ako 7. októbra 2001 začalo bombardovanie legitimizované Spojenými štátmi ako odpoveď na protiamerické útoky z 11. septembra 2001. Gino operoval pod padajúcimi bombami, pričom cesty a ulice Kábulu a mnohých ďalších miest a dedín boli posiate roztrhanými telami civilného obyvateľstva. V Amerike vyštudovaný chirurg neveril vlastným očiam a ušiam, aký priebeh začala mať vojenská operácia s ironickým názvom Enduring Freedom (Trvalá sloboda).

Počul, ako sa éterom šíria stále sa opakujúce výzvy: „Pozor, pozor, afganský ľud! Americké vojenské sily prelietavajú nad vašou krajinou. Neprišli sme, aby sme vám ublížili, ale aby sme zadržali Usámu bin Ládina a členov Al-Káidy.“ Gino neskôr konštatoval, že iba po prvých troch mesiacoch tohto prelietavania amerických bombardérov počet zabitých afganských civilistov vrátane žien a detí vysoko presiahol počet mŕtvych v newyorských atentátoch. Žiaľ, nikto vo svete nemal záujem vidieť ich fotky a poznať ich vek a mená. Nehovoriac o tom, že aj oni boli nevinnými obeťami.

Zoči-voči takejto nespravodlivosti, cynizmu a neľudskosti sa v Ginovi niečo zlomilo. Cítil, že po dlhých a náročných rokoch strávených v operačnej sále, kde zachraňoval ťažko zranených, nedokázal prijať myšlienku vypuknutia novej vojny vedenej bez akéhokoľvek rešpektu voči už aj tak ťažko skúšanému afganskému obyvateľstvu. Preto sa postavil a nahlas zakričal: „Stačí s vojnami! Stačí s vraždením, mrzačením a mučením ďalších ľudských bytostí!“ Spravil tak verejne spolu s celým tímom Emergency. Chcel tým okrem iného dosiahnuť, aby sa zobudila verejná mienka v Taliansku a postavila sa proti účasti talianskej armády na operácii Enduring Freedom, ním považovanej za teroristickú odpoveď na teroristické útoky. Nepodarilo sa. Stroj propagandy v prospech „boja proti terorizmu“ bol rozbehnutý.

Gino poznal afganskú sociálne-politickú situáciu a prozápadnú genézu militantných afganských skupín lepšie než ktorýkoľvek západný politik. A predsa to nestačilo, aby bol jeho hlas braný vážne a aby sa aspoň talianski politici zamysleli nad tým, že vojna nemôže byť nikdy prostriedkom obrany spravodlivosti, mieru a ľudských práv, keďže ona sama je porušením každého práva a ľudskej dôstojnosti. Naopak, zatiaľ čo talianska verejná mienka sa prikláňala k jeho postoju a ukázala mu to viacerými čestnými oceneniami, niektorí politici a niektoré provládne médiá ho začali považovať za zradcu demokratického Západu a priateľa teroristov. V spomienkach na toto obdobie sa Ginovi vybavilo v pamäti, ako ho istí politici chceli umlčať paternalistickým postojom, akoby mali pred sebou malé dieťa, na ktoré mohli zavolať: „Vezmi si svoje hračky a bež! Už nech ťa tu nevidíme...!“ Ešte absurdnejšími boli ich reakcie vyjadrené slovami: „A ako by si sa zachoval a kam by si došiel s tvojimi názormi, keby si mal dočinenia s nacistami?“

Bomby spojencov nevyhnali Emergency z Afganistanu. Naopak, napriek neutíchajúcim bojom otvorila niektoré vojnové chirurgické ambulatória v oblastiach ďaleko od Kábulu, kde bombardovania a boje zraňovali a mrzačili nevinných. Emergency bola vo viacerých afganských regiónoch prítomná ako jediná západná organizácia, pochopiteľne okrem západných vojsk. Preto Gino a jeho spolupracovníci pokračovali v informovaní západnej verejnej mienky o tom, čo sa v Afganistane dialo. To, že sa mali odvrátiť na druhú stranu a mlčať, im bolo jasne naznačené v roku 2010 operáciou, ktorá mala Emergency zastrašiť. Proamerické afganské tajné služby a vojaci anglického kontingentu neočakávane vtrhli do vojenskej nemocnice v meste Lashkar-gah v provincii Helmand, aby v nemocničnom sklade „čírou náhodou“ našli dve krabice – iné už neotvárali! – so zbraňami a výbušninami. Nemocnica bola okamžite zatvorená, šiesti afganskí a traja talianski zdravotníci boli vzatí do väzby.

Na protesty Gina a vedenia Emergency proti tejto hanebnej akcii prichádzala zo strany prozápadných afganských a vojenských autorít stále tá istá odpoveď: „Liečte a prestaňte robiť politiku.“ Gino na to odpovedal vždy rovnako: „Ak robiť politiku znamená hľadať slušný spôsob spolužitia s inými ľudskými bytosťami a starať sa o ne, potom budem vždy robiť politiku proti tuposti vojny, ktorá zavádza rozdelenie sveta na priateľov a nepriateľov a zjavne stavia každého, kto berie ohľad na utrpenie iných, na stranu nepriateľa.“

Po tom, ako zo všetkých kútov Afganistanu začali prichádzať afganským politickým a vojenským autoritám verejné petície a apely na podporu Gina a jeho nemocnice v Lashkar-gah a po tom, ako bola talianska petícia Som za Emergency podporená v priebehu štyroch dní viac ako 400 000 podpismi, došlo k zmene. Zadržaní zdravotníci boli prepustení po deviatich dňoch, pretože sa ukázala ich nevina. Emergency vyšla z tejto situácie silnejšia a vierohodnejšia, než bola predtým.

To, čo sa stalo o jedenásť rokov neskôr, Gina šokovalo, zarmútilo a zároveň nesmierne nahnevalo. Nie preto, že by nečakal deň, keď sa americká administratíva rozhodne ukončiť operáciu v Afganistane. Neveril však vlastným ušiam, že niekto bude mať odvahu povedať slová: „Prišla chvíľa, aby sme uznali, že sme dosiahli všetko to, čo bolo možné dosiahnuť vojensky a že je čas, aby sa naše kontingenty vrátili domov.“ Gino a jeho spolupracovníci vedeli, čo dvadsaťročný boj proti terorizmu dosiahol. Afganistan a hlavne Kábul sa stali miestom násilia, vykorenenia všetkých kultúrnych a sociálnych hodnôt, obrovskej kriminality, domáceho násilia a prepadu drvivej časti obyvateľstva pod hranicu chudoby. Atmosféra strachu a teroru bola okrem iného živená niečím, čo Afganci pre začiatkom Enduring Freedom nepoznali: časté samovražedné atentáty, ktoré zasievali smrť na námestiach, tržniciach či v mešitách.

Gino mal vždy odpor k propagandistickej fabulácii, ale tá, čo začala byť šírená v roku 2021, aby ospravedlnila stiahnutie vojsk z Afganistanu, mu bola nanajvýš odporná. Nebolo treba, aby mu vládne kabinety a provládne médiá vysvetľovali situáciu. On ju poznal z terénu. Vedel, že výsledkom dvadsaťročného boja proti terorizmu bolo posilnenie Talibanu, pôvodného nepriateľa Západu, ktorý ale nakoniec získal takú medzinárodnú podporu, o akej by sa mu nebolo nikdy snívalo. Vedel, že ďalším výsledkom bolo zahniezdenie sa bojovníkov skupiny Isis-K v Afganistane, skupiny, ktorá permanentne destabilizovala život afganskej spoločnosti s úmyslom exportovať do celého regiónu islamský džihád.  

Gino tiež poznal výpočty Watsonovho inštitútu na Brown University, podľa ktorých si afganská dvadsaťročná vojna vyžiadala okolo 243 000 mŕtvych, nepočítajúc stovky tisíc obetí zapríčinených hladom a chorobami spôsobenými vojnovou situáciou v krajine. Poznal aj podrobný report Pomocnej misie Organizácie Spojených národov v Afganistane (UNAMA), ktorý poukazoval na to, že len v období od 1. januára do 30. júna 2021 bolo zaznamenaných 1 682 detských obetí (468 usmrtených a 1 214 zranených), čo predstavuje 55-percentný nárast v porovnaní s prvými šiestimi mesiacmi roku 2020.

Ale boli mu známe hlavne štatistiky operačných sál Emergency v Afganistane. Od roku 2001 do 2021 v nich bolo vykonaných 155 000 zákrokov vojnovej chirurgie, čo predstavovalo okolo 20 operácií denne.

Toto všetko malo svoju cenu, o ktorej sa oficiálnym propagandistickým štatistom moc nechcelo hovoriť. Veď len Spojené štáty investovali do afganskej vojny neuveriteľných 2 313 miliárd dolárov. Gina a mnohých jeho talianskych podporovateľov zarážalo, že talianska vláda obetovala na ten istý účel až 8,7 miliárd eur, pričom citeľne umenšovala financovanie talianskeho zdravotníckeho systému a školstva. Jediný, kto na vojne neprerobil, bol americký zbrojársky priemysel. Oproti týmto stratosférickým číslam stál skromný rozpočet Emergency. Počas dvadsiatich dvoch rokov pôsobenia v Afganistane organizácia dostala darom 133 miliónov eur, vďaka ktorým mohla liečiť 7 miliónov pacientov. Bezplatne a všetkých.

Niektorí Ginovi priatelia hovoria, že to boli práve udalosti okolo odchodu amerických jednotiek z Afganistanu a následné vypuknutie nepokojov v krajine, čo spôsobilo Ginovu smrť. Jeho srdce sa zastavilo 13. augusta 2021, pretože nedokázalo uniesť ťarchu dramatických správ prichádzajúcich z krajiny, v ktorej zo seba vydal všetky svoje sily. Nedokázalo už biť vo svete, v ktorom veľmoci rozhodujú arbitrárne o živote a smrti miliónov nevinných ľudí. Čo na tom, že sa mohol uspokojiť prijatím prestížnych ocenení vrátane Right Livelihood Award, keď mal pred očami to isté vyčíňanie mocných, nerešpektujúcich základné ľudské hodnoty.

Avšak Gino Strada zanechal po sebe príklad aj morálny testament, ktorým neustále inšpiruje Emergency a mnohých ľudí dobrej vôle. Vyjadril ho čiastočne aj v poslednom rozhovore pre televíziu Rai, počas ktorého povedal: „Mocní netolerujú pravdu o vojne, pretože jedinou pravdou o vojne sú jej obete.“

Profesor Mons. Ľubomír Žák sa počas prázdnin dočasne v Štandarde odmlčí, dokončuje knihu na vydanie v Ríme. Čitateľom Štandardu odkazuje, že sa bude usilovať o čo najrýchlejší návrat.