Vražda na pumpe. Pre chýbajúce rúško

Dňa 18. septembra 2021 o 19:48 si chcel 50-ročný Mario N. kúpiť šesť balení piva na nemeckej čerpacej stanici Aral. Keďže si od­mie­tol nasadiť rúško, 20-ročný pokladník ho neobslúžil. Mario N. do­stal svoje pivo na inej pumpe, opil sa doma a o 21:19 sa vrátil do aralky. Tentoraz mal na tvári rúško, ale pri pokladni si ho pro­vokatívne stiahol. Ten istý pokladník ho opäť upozornil na po­vin­nosť nosiť rúško – a Mario N. ho zblízka zastrelil.

Drahokamové a kasárenské mestečko Idar-Oberstein leží v úzkom údolí pohoria Hunsrück a je považované za idylické. Kedysi tu pracovalo 7-tisíc bru­sičov diamantov, o bohatstve tej doby svedčia honosné vily drahokamových obchodníkov, stále tu funguje 23-poschodová drahokamová burza. Mesto je rozrezané zástavbou rieky Nahe v podobe rýchlostnej cesty, za ten projekt dostalo architektonickú cenu v súťaži o „Najdôslednejšie znetvorenie roka 1988“. Ošarpané budovy zo 70. rokov, opustené obchody. Hrobárske ksichty v turistickom informačnom centre, jedna kaviareň sa zatvára pred piatou, jedna zmrzlináreň sa pri oblačnosti ihneď zamyká. Vrcholom je akcia tunajšej biednej pekárne: tri slané praclíky za 1,20.

V „starom meste“ chodník ružových kríkov, výhľad na kostol v skale Felsenkirche, dva-tri zvyšné domy v štýle Fachwerk – a elegantné verejné WC. Použijem toaletu, raz spláchnem, zdvihne sa desivá záplava. Toaletár, malý tichý šesťdesiatnik v čiernej oblekovej veste, zamrmle „Katastrophe!“, zamkne kabínku a nič nerobí. Chcem s ním prediskutovať, čo s tým urobíme. Odmietne hovoriť.

Od mája 2022 poznajú Idar-Oberstein aj pre druhú veľkrízu na­šich čias – ukrajinskí vojaci sa tu cvičia na nemeckých samo­hyb­ných húfniciach 2000. Nie je toho veľa, čo by sa o kríze číslo 2 dalo povedať: Odkedy francúzska armáda po prvej svetovej vojne obsadila Porýnie, boli v meste najprv francúzske, potom západonemecké kasárne, ako syn amerického vojaka sa tu narodil Bruce Willis, miestni sú skrátka na prítomnosť vojsk zvyknutí. Ale s Ukrajincami je to predsa len trošku iné. Obyvateľka štvrti na kopci, kde sa nachádza „Delostrelecká škola“ Bundeswehru, mi rozpráva, že sa ľudia vo štvrti už nemôžu pohybovať tak voľne ako predtým. Námestie pred Artillerieschule, ktoré vodiči kamiónov odjakživa využívali na nočné parkovanie, je uzavreté. A po hrozbách bol plot De­lo­streleckej školy „zatemnený tak, aby nikto už dovnútra nevidel“.

V kríze číslo 1 ma menej ako obeť zaujíma vrah. Ale aj tak sa niečo dozviem. Keď mi ho suseda opi­su­je ako milého samotára, od ktorého by v živote nič také nečakala, pochopím, že Mario N. by pravdepodobne skôr či neskôr z ne­jakého banálneho dôvodu niekoho zabil. Sledoval na webe koronaskeptické a krajne pravicové obsahy, no už pred pandémiou na Twitteri naznačil nejaké hmlisté predstavy o vražde.

Viac ma zaujíma obeť – študent Alexander W. Jeho matka na dojímavom pohrebnom ob­rade povedala: „Alex bol zábavný, ochotný, in­te­li­gent­ný, šarmantný, charizmatický, ale aj chaotický a bláznivý, no predovšetkým milujúci a zábavný mladý muž.“ Žiadala, aby sa naňho spo­mínalo takto a „nie ako na chlapca, ktorého zastrelili na pumpe“. Jedna miestna žena mi rozpráva, že si Alexander na pumpe zarábal na vodičák, rovesník ho nazýva „milým chlapom“.

Trápi ma jedna otázka: Prečo mladý pokladník upozornil svojho neskoršieho vraha hneď dvakrát na rúškovú povinnosť? Nevidel, že sa Mario N. vrátil v stave nebezpečne nenávistnej zloby? Nemohol by byť ešte nažive, keby po druhej provokácii Maria N. s tým rúškom nechal tak?

Idem do Edelsteinmuseum, „drahokamového múzea“. Je zreteľné, že má svo­je najlepšie časy za sebou. Obe pokladníčky hovoria, že tú moju otáz­ku si kladú stále. „Viete, ako to je“, hovorí jedna z nich, „keď sto ľudí po sebe reaguje otrávene, tak si potom hovoríte aj vy…“ – „Tak znova upozorníte na rúškovú povinnosť? Ja by som sa na to vy­kašlal!“ – „Nie, to nemohol.“ – „Zakaždým musel na to upozorniť?“ – „Jasné, že musel.“

Pýtam sa ich všeobecne: „Prečo je toto mesto také smutné?“ – „Nie ste prvý, kto sa dnes pýta.“ Dámy z Drahokamového muzea priznávajú, že „klesajúci trend“ trvá už minimálne 20 rokov. Najmä autobusová turistika, ktorá kedysi prekvitala, už nefunguje a korona ju zabila úplne. Idar-Oberstein má však záchranu na dosah, paradoxne vďaka veľkríze č. 1: BioNTech, spolu s Pfizerom vedúci európsky výrobca vakcín proti covidu, tu má výskumné centrum, rozširuje počet zamestnancov zo 400 na 600 – a čoskoro do rozpočtu doteraz zadlženého mesta pribudne záplava peňazí z podnikateľských daní vo výške približne 60 miliónov. 60 extra melónov pre iba 28-tisíc obyvateľov – to stačí aj na nové záchodové rúry.

Idem na čerpaciu stanicu. Vonku sedí mladý pár, v rovnakom veku ako obeť. Ona: bledá modrooká Nemka, neverí, že sa život  pokladníka dal zachrániť, „henten ho chcel odstreliť“. On: pôvodom asi Turek, nedokáže uveriť, že by niekto kvôli takejto blbosti vraždil, a preto verí miestnym fámam, že páchateľ a obeť mali starší osobný konflikt. Obaja súhlasia s tým, že rúšková povinnosť bola v Nemecku „šialene prísna“, pumpár nemohol len tak na to neupozorniť. Turek je doteraz zaskočený, že „pumpa na druhé ráno opäť fungovala, ľudia mohli normálne tankovať“.

Vkročím do Gourmet Tanken Aral, „gurmánskeho tankovania“. Vľavo je čalúnený bistro roh, odkiaľ Alexandrova priateľka údajne sledovala je­ho popravu, vpravo pokladňa. Oslovím nástupkyňu zavraž­de­né­ho. Hovorí, že vždy musí myslieť na to, aby na to nemyslela. Pra­cuje tu len od 1. mája, keď boli rúška „povinné asi už len jeden alebo dva dni“, ale je presvedčená, že v minulom roku vedenie aralky žiadalo od mladého, aby napomenul kaž­dého zákazníka, ktorý nemal rúško. „Sama som v tom čase pra­co­vala v predaji. Aj keď to zakáznikom smrdelo, mu­se­la som trvať na tom, že každý mal mať rúško.“

Opäť idem za toaletárom. Oslovím ho nemecky, odmietavo mlčí. Potom to skúsim v srbochorvátčine a zrazu je zhovorčivý. Je Bul­har, ale dlho pracoval v Slovinsku a naučil sa tam srbo­chor­vátsky. Pý­tam sa ho, prečo je taký smutný a prečo je smut­né celé mesto. „Ale kdeže,“ odpovedá, „toto je úplne normálne nemecké me­sto.“ Takmer sa pritom usmeje.