Vražda na pumpe. Pre chýbajúce rúško

V kríze číslo 1 ma menej ako obeť zaujíma vrah. Ale aj tak sa niečo dozviem. Keď mi ho suseda opi­su­je ako milého samotára, od ktorého by v živote nič také nečakala, pochopím, že Mario N. by pravdepodobne skôr či neskôr z ne­jakého banálneho dôvodu niekoho zabil. Sledoval na webe koronaskeptické a krajne pravicové obsahy, no už pred pandémiou na Twitteri naznačil nejaké hmlisté predstavy o vražde.

Viac ma zaujíma obeť – študent Alexander W. Jeho matka na dojímavom pohrebnom ob­rade povedala: „Alex bol zábavný, ochotný, in­te­li­gent­ný, šarmantný, charizmatický, ale aj chaotický a bláznivý, no predovšetkým milujúci a zábavný mladý muž.“ Žiadala, aby sa naňho spo­mínalo takto a „nie ako na chlapca, ktorého zastrelili na pumpe“. Jedna miestna žena mi rozpráva, že si Alexander na pumpe zarábal na vodičák, rovesník ho nazýva „milým chlapom“.

Trápi ma jedna otázka: Prečo mladý pokladník upozornil svojho neskoršieho vraha hneď dvakrát na rúškovú povinnosť? Nevidel, že sa Mario N. vrátil v stave nebezpečne nenávistnej zloby? Nemohol by byť ešte nažive, keby po druhej provokácii Maria N. s tým rúškom nechal tak?

Idem do Edelsteinmuseum, „drahokamového múzea“. Je zreteľné, že má svo­je najlepšie časy za sebou. Obe pokladníčky hovoria, že tú moju otáz­ku si kladú stále. „Viete, ako to je“, hovorí jedna z nich, „keď sto ľudí po sebe reaguje otrávene, tak si potom hovoríte aj vy...“ – „Tak znova upozorníte na rúškovú povinnosť? Ja by som sa na to vy­kašlal!“ – „Nie, to nemohol.“ – „Zakaždým musel na to upozorniť?“ – „Jasné, že musel.“

Pýtam sa ich všeobecne: „Prečo je toto mesto také smutné?“ – „Nie ste prvý, kto sa dnes pýta.“ Dámy z Drahokamového muzea priznávajú, že „klesajúci trend“ trvá už minimálne 20 rokov. Najmä autobusová turistika, ktorá kedysi prekvitala, už nefunguje a korona ju zabila úplne. Idar-Oberstein má však záchranu na dosah, paradoxne vďaka veľkríze č. 1: BioNTech, spolu s Pfizerom vedúci európsky výrobca vakcín proti covidu, tu má výskumné centrum, rozširuje počet zamestnancov zo 400 na 600 – a čoskoro do rozpočtu doteraz zadlženého mesta pribudne záplava peňazí z podnikateľských daní vo výške približne 60 miliónov. 60 extra melónov pre iba 28-tisíc obyvateľov – to stačí aj na nové záchodové rúry.

Idem na čerpaciu stanicu. Vonku sedí mladý pár, v rovnakom veku ako obeť. Ona: bledá modrooká Nemka, neverí, že sa život  pokladníka dal zachrániť, „henten ho chcel odstreliť“. On: pôvodom asi Turek, nedokáže uveriť, že by niekto kvôli takejto blbosti vraždil, a preto verí miestnym fámam, že páchateľ a obeť mali starší osobný konflikt. Obaja súhlasia s tým, že rúšková povinnosť bola v Nemecku „šialene prísna“, pumpár nemohol len tak na to neupozorniť. Turek je doteraz zaskočený, že „pumpa na druhé ráno opäť fungovala, ľudia mohli normálne tankovať“.

Vkročím do Gourmet Tanken Aral, „gurmánskeho tankovania“. Vľavo je čalúnený bistro roh, odkiaľ Alexandrova priateľka údajne sledovala je­ho popravu, vpravo pokladňa. Oslovím nástupkyňu zavraž­de­né­ho. Hovorí, že vždy musí myslieť na to, aby na to nemyslela. Pra­cuje tu len od 1. mája, keď boli rúška „povinné asi už len jeden alebo dva dni“, ale je presvedčená, že v minulom roku vedenie aralky žiadalo od mladého, aby napomenul kaž­dého zákazníka, ktorý nemal rúško. „Sama som v tom čase pra­co­vala v predaji. Aj keď to zakáznikom smrdelo, mu­se­la som trvať na tom, že každý mal mať rúško.“

Opäť idem za toaletárom. Oslovím ho nemecky, odmietavo mlčí. Potom to skúsim v srbochorvátčine a zrazu je zhovorčivý. Je Bul­har, ale dlho pracoval v Slovinsku a naučil sa tam srbo­chor­vátsky. Pý­tam sa ho, prečo je taký smutný a prečo je smut­né celé mesto. „Ale kdeže,“ odpovedá, „toto je úplne normálne nemecké me­sto.“ Takmer sa pritom usmeje.