História pre mňa dlho veľa neznamenala. Škola mnou nepohla, zmenilo to až divadlo, ale to by bolo na samostatnú tému. Dnes večer budem Jánošíkom, čo znie hrdo, tak sa chcem trošku podeliť, čo som si na tej šibenici uvedomil.
Ponuka zahrať si v dokudráme o najznámejšom slovenskom zbojníkovi prišla v čase, keď sme v Mladej Boleslavi končili s filmom o najväčšej väzenskej vzbure v Leopoldove a zároveň som naskúšaval postavu Milana Rastislava Štefánika v bratislavskom divadle Aréna a Městskom divadle Zlín.
Takže som vedel, že história v sebe skrýva obrovské tajomstvo, ktoré dokáže ťahať ako rozzúrený pes na vôdzke, keď zacíti v diaľke iného psa. Ale my sa bránime, poučiť sa nám nechce. Ťažko povedať, či je to z lenivosti, alebo len zo strachu, že objavíme niečo, čo nám až tak veľmi nezapadá do koncepcie vnímania „nášho“ sveta, a tak tento historický fakt jednoducho odignorujeme.
Čo však mňa osobne vždy fascinovalo, bola optika, ktorá sa pri nazeraní na históriu používa. Často býva čierno-biela, dokáže veľmi rafinovane isté veci prehliadať a tie druhé zase dávať do popredia podľa toho, ako to v tom čase komu vyhovuje. Aj preto som sa tešil na Jánošíka, zvlášť na to, že niečo pri štúdiu tejto postavy objavím.
