Európa má problém konkurovať

Dramaticky sa tak roztvárajú nožnice medzi burzovou cenou plynu v EÚ a cenou plynu v USA. Cena plynu na mesiac vopred je teraz v EÚ až 8,5-krát vyššia ako v Spojených štátoch.

To, samozrejme, robí úniový priemysel z globálneho hľadiska vysoko nekonkurencieschopným, pretože od plynu sa odvíja aj cena elektriny, ktorej podstatná časť sa v EÚ vyrába práve z plynu.

Pomerne drahá elektrina pritom môže EÚ ďalej oslabiť v rozvoji umelej inteligencie, takže jej USA aj Ázia utečú ešte výraznejšie ako doteraz. Únia hazarduje s osudom budúcich generácií. Takže sa pýtajme: prečo opäť práve jej členské krajiny takto zásadne neblaho doplácajú na dianie vo svete?

Rozhoduje „posledný kubík“

Vysvetlenie spočíva v tom, že cenu neurčuje priemerný kubický meter plynu, ale ten posledný, ktorý je ešte potrebné získať, aby sa ponuka vyrovnala s dopytom.

Predstavme si EÚ ako zákazníka, ktorý potrebuje sto jednotiek plynu. Veľkú časť získa potrubím z Nórska, ďalšiu z Alžírska a Azerbajdžanu, niečo zo zásobníkov a značnú časť ako LNG z USA a ďalších štátov.

Povedzme, že týmto spôsobom dokáže získať 97 jednotiek. Zostávajú posledné tri. No práve tie sú zásadné pre cenu plynu. Európa ich musí kúpiť na svetovom trhu s LNG, kde sa o rovnaké tankery preťahuje s Japonskom, Južnou Kóreou, Čínou, Indiou a ďalšími ázijskými odberateľmi. Ak je Ázia ochotná zaplatiť za posledný voľný náklad ekvivalent 60 eur za megawatthodinu, Európa ho za 40 eur nedostane. Tanker jednoducho zamieri tam, kde zaň zaplatia viac. Do Ázie.

Európska cena preto musí vzrásť natoľko, aby nastala jedna z dvoch vecí: buď vyššia burzová cena plynu, ktorá je určujúca pre celú EÚ, pritiahne potrebný LNG tanker z Ázie, alebo vyššia cena prinúti niektorých európskych odberateľov spotrebu obmedziť v rámci takzvanej deštrukcie dopytu.

Tá však v krajnom prípade môže znamenať napríklad odchod nejakého priemyselného závodu na iný kontinent alebo jeho úplné zatvorenie. Až potom sa ponuka znovu vyrovná s dopytom.

Preto môže cenu stoviek miliárd kubíkov európskeho plynu významne ovplyvňovať posledných niekoľko tankerov. Ekonomicky ide o takzvanú hraničnú dodávku.

Na prvé počutie to znie nelogicky, ale je to tak. Niekoľko tankerov, ktoré musela EÚ získať preplatením Ázie, nakoniec určí napríklad aj cenu nórskeho potrubného plynu v EÚ, ktorý je inak lacný.

Ako je to možné?

Keď nórsky dodávateľ vidí, za koľko EÚ prepláca ázijských odberateľov, prečo by ďalej dodával svoj plyn oveľa lacnejšie? Po prvé, nerobí charitu. A po druhé, a to je podstatnejšie, aj keby tak urobil, rýchlo by sa našli obchodníci, ktorí by lacný nórsky plyn ďalej predali za cenu blížiacu sa k sume, za ktorú EÚ preplatila Áziu.

Ekonómovia tomu hovoria arbitráž: ceny jednotlivých zdrojov sa približujú k trhovej cene, aj keď sú ich výrobné náklady úplne rozdielne. Hoci Nóri ťažia lacno, nakoniec sa ich plyn aj tak predá za burzovú cenu, ktorú vyháňa nahor preťahovanie sa EÚ s Áziou, hoci môže ísť naozaj len o pár tankerov.

Je to veľmi podobné princípu európskeho trhu s elektrinou, ako si dobre pamätáme z krízového roku 2022. Väčšinu elektriny môžu v určitej chvíli vyrábať relatívne lacné jadrové, vodné alebo obnoviteľné zdroje. Ak je však na pokrytie poslednej jednotky dopytu potrebná drahá plynová elektráreň, práve ona – ako takzvaný koncový zdroj – môže určiť trhovú cenu.

Pri plyne úlohu koncového zdroja teraz v EÚ teda zohráva posledný LNG tanker.

A tu sa dostávame k Hormuzu. Pre samotnú EÚ je jeho priamy význam pomerne malý, teda len trojpercentný, ako už vieme. Pre svetový trh s LNG je však význam Hormuzu značný.

Veď touto úžinou pred vojnou s Iránom prechádzalo približne 19 percent celosvetového obchodu so skvapalneným plynom. Takmer všetok katarský LNG a prakticky všetok LNG zo Spojených arabských emirátov musí ísť práve touto cestou. Približne deväťdesiat percent týchto dodávok pritom smerovalo do Ázie.

To je kľúčové.

Keď Hormuz vypadne, hlavným problémom EÚ nie je, že príde o svoje zhruba tri percentá spotreby pochádzajúcej z Kataru. Oveľa väčším problémom je, že Ázia príde o obrovský objem katarského LNG. Čína, India, Japonsko alebo Južná Kórea ho potom musia nahradiť. A čo potom, keď náhradu hľadajú na tom istom globálnom trhu, na ktorom nakupuje EÚ?

Zrazu začnú ázijskí odberatelia preplácať americký, africký alebo iný skvapalnený plyn, ktorý by za normálnych okolností mohol doplávať do EÚ. Európska cena tak musí vzrásť, aby tankery udržala.

Preto je oveľa dôležitejšia skutočnosť, že cez Hormuz ide skoro pätina svetového LNG, než fakt, že plyn z tejto trasy pokrýva len niekoľko percent spotreby EÚ.

USA profitujú z toho, že neberú plyn z Hormuzu

Ale prečo potom rovnakým spôsobom nezdražuje plyn v Spojených štátoch? Pretože USA stoja na opačnej strane trhu. A z Hormuzu nemajú vôbec žiadny plyn.

Úniové tri percentá v porovnaní s americkou nulou síce čisto matematicky znamenajú rozdiel iba troch percentuálnych bodov, čo je takmer v rozsahu štatistickej chyby. Lenže faktický dosah je v EÚ a USA diametrálne odlišný: práve pre tieto tri percentuálne body narástla cena plynu v EÚ pre uzavretie Hormuzu o takmer 130 percentuálnych bodov viac ako v USA.

Spojené štáty na rozdiel od EÚ nie sú veľkým dovozcom LNG, ale sú jeho obrovským producentom a vývozcom. Majú dostatok vlastnej ťažby a ich domáci trh nie je priamo závislý od toho, či do Ázie príde alebo nepríde tanker z Kataru.

Americký plyn sa navyše nemôže neobmedzene prelievať na drahší európsky trh. Aby americký producent predal plyn v Európe, musí ho najprv dopraviť k pobrežiu, skvapalniť v LNG termináli, naložiť na tanker a prepraviť cez Atlantik. Kapacita skvapalňovacích terminálov je však obmedzená.

Čo Európa podcenila

Európa je dovozcom, ktorý potrebuje svetový trh s LNG na to, aby doplnil poslednú chýbajúcu časť svojej spotreby. Preto musí súperiť s Áziou o posledný tanker.

V tomto ohľade sa všeobecne podceňuje vplyv odstrihnutia od potrubných dodávok plynu do EÚ z Ruska alebo neochota a nevôľa – napríklad z environmentálnych dôvodov či pre plnenie záväzkov Green Dealu – krajín EÚ ťažiť viac plynu na vlastnom území.

Tým sa Únia stáva viac, ba kriticky závislá od „zopár tankerov s LNG zo zámoria“, ktoré však ako koncové zdroje nakoniec dramaticky zdražujú napríklad aj inak lacný nórsky plyn, tak ako to teraz sledujeme v priamom prenose.

Ak by napríklad EÚ ťažila viac plynu na svojom území, možno by sa ani s Áziou nemusela o dané tankery preťahovať a vplyv vojny USA s Iránom na ceny plynu v EÚ by bol prakticky nulový – podobne ako v Spojených štátoch.

Toto bruselské nepochopenie fungovania trhu s plynom, respektíve vplyvu koncových zdrojov, zásadne prispieva k tomu, že euroúniový priemysel povážlivo stráca na konkurencieschopnosti.

V súčasnosti to najkrikľavejšie vystihujú fatálne problémy Volkswagenu, ktorý podľa tohtotýždňovej analýzy americkej banky Citi už vlastne nemá inú možnosť, ako zavrieť niekoľko svojich závodov v Nemecku. Kľúčovým dôvodom utrpenia úniového automobilového priemyslu – nielen Volkswagenu – sú práve drahé energie na čele s plynom, citeľne drahšie ako inde vo svete.

Čo je teda zásadné poučenie z terajšej plynovej paniky v EÚ, ktoré by si mali vštepiť zo všetkých najviac politici v Bruseli? Cenu neurčuje zdroj, z ktorého pochádza väčšina plynu, cenu určuje až zdroj, bez ktorého by plynu nebolo dosť.

Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe lukaskovanda.cz.