Mária Lévyová: Sme nastavení tak, že pacient čaká, trpí a nerepce

To znamená, že by mala zabezpečiť, aby pacient od potreby zdravotnej starostlivosti až po jej poskytnutie vedel, kam má ísť, v akom čase a kto mu starostlivosť zabezpečí.

Ako vyzerá nastavovanie cesty pacienta v praxi?

Záleží na tom, či ide o ambulantnú alebo ústavnú zdravotnú starostlivosť. Pri ambulantnej začína cesta pacienta hľadaním lekára napríklad po prisťahovaní sa do nového mesta. Obrátiť by sa mal na vyšší územný celok (VÚC), ktorý by mu mal odporučiť všeobecného lekára. Dnes je však realita taká, že ak sa pacient na VÚC obráti, ten mu dá do rúk zoznam lekárov so slovami, nech si ich obvolá sám.

Aj cesta za ambulantným špecialistom s výmenným lístkom je na Slovensku veľmi tŕnistá. Pacient s výmenným lístkom začne hľadať špecialistu a telefonovať, ale väčšinou neúspešne. Zavolá do poisťovne, kde takisto dostane iba zoznam s číslami...

Keď sa pozrieme napríklad na ústavnú zdravotnú starostlivosť, cesta pacienta sa už začína nastavovať pri plánovaných operačných výkonoch. Zdravotné poisťovne sú súčasťou tohto systému, sledujú čakacie lehoty a podľa nich môžu pacientovi odporučiť poskytovateľa.

Ak poisťovňa nedokáže zabezpečiť operačný výkon v stanovenom termíne, musí pacientovi zabezpečiť jeho úhradu u nezmluvného poskytovateľa alebo v zahraničí. Výsledkom by malo byť skracovanie čakacích lehôt na zákroky.

Samozrejme, mnohí pacienti inú možnosť odmietajú, pretože chcú byť operovaní čo najbližšie k svojmu bydlisku. Myslia aj na následné kontroly u všeobecného lekára či špecialistu a obávajú sa, že ak podstúpia zákrok inde, následná starostlivosť už nebude taká jednoduchá.

Súčasné čakacie lehoty na špecialistov, ale aj na operácie sú niekoľkomesačné. Ako by sa to dalo zmeniť?

Poisťovňa Dôvera avizovala, že čakacie lehoty na operácie sa skracujú. Deklarovala, že napríklad na výmenu bedrového kĺbu ich poistenci čakajú už „len“ štyri mesiace. Skracujú sa tiež čakacie lehoty na kardiologické a ortopedické zákroky, no diera je ešte stále v čakaní na neurochirurgické operácie.

Čo sa týka ambulancií, je potrebné urobiť systémové zmeny, aby sa čakacie lehoty na vyšetrenia u špecialistov zmiernili. Je nemysliteľné, aby človek, ktorý odpadol na ulici, čakal na kardiológa tri mesiace. Medzitým je na PN a potom počúvame od Sociálnej poisťovne, že sa zneužíva sociálny systém. Ale čo má ten pacient medzitým robiť? Čím skôr sa ochorenia zachytia, tým lepšie.

Ambulantná sféra by bola možno menej komplikovaná, keby sme sa inšpirovali napríklad nemeckým systémom. Je to hlavný pilier starostlivosti, ktorý by mal zastrešovať 70 až 80 percent zdravotnej starostlivosti.

Pomôcť by mohlo niekoľko opatrení. Napríklad zavedenie elektronických výmenných lístkov, ktoré by poisťovniam presne ukázali, kde, ako dlho a aký pacient čaká na vyšetrenie u lekára. Už teraz ale poisťovne vidia, koľko výkonov má poskytovateľ, či ešte vie zobrať pacienta do starostlivosti alebo nie.

Bolo by tiež vhodné eliminovať nadbytočné vyšetrenia, čiže zabezpečiť, aby na vyšetrenia nechodili stabilizovaní pacienti. Poisťovne majú dostatok možností na to, aby to zregulovali. Mohli by tiež motivovať lekárov tým, že pri prijatí nového pacienta dajú ambulanciám plus 30 percent ohodnotenia, ako to urobili svojho času Union aj Dôvera. Bolo by dobré, aby toto bolo stanovené celoplošne pri cene výkonov za nového pacienta.

Ambulantní lekári hovoria o dlhodobom podfinancovaní sektora a tvrdia, že bez poplatkov hrozí ich zánik. Ako sa na tento fakt pozeráte očami pacienta?

Ambulantní lekári nás občas vnímajú ako bič, ale je pravdou, že mnohí sú podhodnotení a potom končíme v debatách o doplatkoch a poplatkoch. Ambulantnému systému sú predošlá aj súčasná vláda veľa dlžné. Preto sa robil aj audit, ktorý má ministerstvu zdravotníctva povedať, na čo ambulancie majú a na čo nemajú.

Zrušenie poplatkov by však asi bolo len čiastočným riešením.

My sme práve za to, aby sa tento problém riešil systémovo. Bol spustený pilotný katalóg výkonov, na ktorom zdravotnícky rezort pracoval tri roky. Ten by mal ukázať, čo zaplatí štát z verejného zdravotného poistenia a na čo už nemá peniaze a zaplatíme si to my pacienti z vlastného vrecka.

Musíme sa tiež pozrieť na dáta, či je situácia s financovaním ambulancií všade rovnaká, pretože sú ambulancie, ktoré aj v minulosti mali aj cez 5-tisícový príjem, ale sú aj také, kde lekárovi po odpočítaní všetkých nákladov zostávalo 2-tisíc eur.

Lekári musia mať motivačný finančný stimul a až potom sa môžeme baviť o regulovaných doplatkoch a poplatkoch, či už vo forme pripoistenia, alebo iným spôsobom, a na čo by mali slúžiť.

Nedáva napríklad logiku, aby peniaze poistenca slúžili na systém objednávania alebo na dofinancovanie ambulancie, to je nešťastné. A je nešťastné, aby neregulovanými doplatkami robili pacienti ambulancii zisk. Je to totálny chaos a treba v ňom upratať.

Je podľa vás pravdepodobné, že aj po uprataní budú nejaké poplatky v ambulanciách stále prítomné?

Poplatky tu budú vždy. Nikto z nás už neverí tomu, že slovenské zdravotníctvo je zadarmo. Existujú však poplatky za administratívne výkony nesúvisiace so zdravotnou starostlivosťou. Keď niekto chce vodičský preukaz alebo zbrojný preukaz, takéto úkony by mali zostať spoplatnené, pretože ide o výkony navyše, ktoré slúžia potrebám konkrétneho človeka, nie pacienta.

Je však potrebné upratať v tých poplatkoch, ktoré súvisia so zdravotnou starostlivosťou. Je veľmi málo povedať, že objednanie načas sa nemôže podmieňovať poplatkom. Vidíme, ako sa to obchádza, že sú dodávateľské spoločnosti, ktoré na tom profitujú a niečo z toho dajú aj lekárovi. Niektoré majú obraty aj 500-tisíc eur.

Poskytovatelia, ktorí majú recepčné služby, tvrdia, že ich nepodmieňujú poplatkom a je to na báze dobrovoľnosti. Ale ak má lekár obsadené termíny na mesiace dopredu, ako inak vám dá termín? Tu by som rada apelovala na pacientov, pokiaľ je váš stav akútny, nenechajte sa v ambulancii odbiť a žiadajte rýchly termín bez poplatku.

A už len dodám, že od akýchkoľvek poplatkov by mali byť oslobodené sociálne slabšie skupiny. Buď odpustením poplatkov, alebo zavedením ochranného limitu ako pri liekoch.  

Neviem, či je to len môj pocit, ale ľudia akoby doposiaľ len tolerovali všetko, čo sa v súvislosti so zdravotníckymi službami rokmi zmenilo. Pacienti už uviazli v akomsi stereotype, kde vlastne nevedia, na čo majú právo, ale slepo platia, prípadne radšej zdravotnú starostlivosť odmietnu.

Sme nastavení v móde, že pacient čaká, trpí a nerepce. Nie sme na úrovni sebavedomých pacientov v iných systémoch. Uvedomujeme si, že práva máme. Aj my ako asociácia chodíme pacientov edukovať, ale napriek tomu je tu aj istá absencia práv, nezáujem a rezignácia.

My sme vlastne v takej polohe pasívnych prijímateľov. „Ako mi lekár povie, tak bude.“ Zaplatíme, donekonečna na niečo čakáme alebo sa liečby radšej vzdáme. Iné možnosti nepoznáme. Ale ony sú...

Stretávam sa aj s tým, že nízkopríjmový dôchodca zaplatí poplatok, následne podá sťažnosť, na ktorú lekár zareaguje slovami: „Prečo ste nám to rovno nepovedali, mohli sme sa dohodnúť a nemuseli sme to riešiť takouto formou.“

Mali by sme ako pacienti vedieť, na čo máme nárok. Nie sme manažérmi vlastnej liečby. Dvakrát zdvihneme telefón, povedia nám „nie, špecialista nie je“, alebo „taký liek nemáme“ a my sme ticho. Pritom špecialistu nám môže zháňať aj poisťovňa a na lieky existujú aj ich alternatívy. Šikovnejší sa vedia v systéme zvŕtať. 

Pacient nemá byť pasívny prijímateľ a mne sa páči jedna veta: počúvaj svojho pacienta, hovorí ti svoju diagnózu. A tu sa pristavím pri jednom bode, a to je vzájomná komunikácia medzi lekárom a pacientom.

Informovaný súhlas nie je len formalita, pacient má právo na vyčerpávajúce informácie podané tak, aby boli zrozumiteľné. V Nórsku lekár venuje komunikácii s pacientom 80 percent svojho času. V tom sme veľmi odlišní. Dôvera sa buduje práve komunikáciou.

Takisto sú lekári dotknutí, keď pacient ide po druhý názor. A prečo by nemohol? Veď aj lekár sa môže mýliť. Vzájomnou komunikáciou, spoluprácou a radou vieme spoločne skvalitňovať zdravotníctvo.

Nemyslíte si, že aj nedostatočný tlak verejnosti a pacientov na politikov prispieva k tomu, že sa niektoré problémy v zdravotníctve neriešia systémovo a pacienti si napokon musia pomáhať sami, napríklad prostredníctvom verejných zbierok na liečbu?

Čo sa týka zbierok na lieky, ak sa podarí nastaviť zákon o cenovej liekovej politike tak, aby takých žiadostí bolo minimum, tak sa ich počet zníži, ale nikdy nezmiznú úplne. Je však isté, že pokiaľ sa ľudí niečo osobne netýka, neprídu protestovať do ulíc.

Žijú v nádeji, že politici predsa sľúbili lepšie zdravotníctvo a veria im. Vždy hovorím ľuďom, aby si pred voľbami čítali politické programy jednotlivých politikov a ich zdravotnícke vízie a ciele. Chybou je, že na Slovensku sa nerobí odpočet týchto programov pred voľbami končiacich vládnucich politických strán.

Je tu už druhá vláda, ktorá sľubovala úpravu nároku pacienta a cesty pacienta a trúfame si povedať, že nemáme ani nárok pacienta, ani cestu pacienta.

Takže poďme nastavovať aspoň základné body, netreba ich vymýšľať, stačí sa inšpirovať. Začnime riešením ambulantného sektora, pokračujme poisťovňami. Česi majú napríklad dokument Stratégia rozvoja zdravotnej starostlivosti na obdobie 10 rokov. Keď sa s nimi stretávam, stále hovoria, že nerozumejú tomu, prečo tu robíme samé pokusy a omyly.

Vláda v máji schválila novelu liekovej politiky. Pacientom má priniesť vyššiu dostupnosť liekov, inovatívnych a dietetických potravín, ale aj vyššiu kontrolu nad falšovaním receptov a reexportom liekov. Boli ste súčasťou pri jej kreovaní. V čom je táto novela dobrou správou pre pacientov?

Ak by som mala zájsť trochu do histórie, prvá takáto novela sa prijímala v roku 2022. Už vtedy sme upozorňovali na niekoľko vecí, pri ktorých sme predpokladali, že narazia na prekážky.

Jednou z našich priorít boli a sú výnimkové lieky. Protestovali sme pred parlamentom a poukazovali sme na to, že ak sa stanoví percento z celkového objemu financií liekov na výnimkové lieky, bude sa každoročne znižovať. Skúsenosť z predchádzajúcich rokov bola taká, že najprv bolo toto percento vo výške 3,9, neskôr 2,9 percenta a teraz je výška percenta na úrovni 1,9 z celkového objemu financií, ktoré sa vynakladajú na lieky.

Už vtdy sme hovorili, že hrozí veľmi rýchle vyčerpanie týchto percent, pretože máme mnoho rozliečených pacientov a potom aj takých, ktorí budú potrebovať inovatívnu liečbu a nebudú ju mať schválenú. Presne to sa začalo diať.

Dostupnosť výnimkových liekov aj vstup inovatívnych liekov na slovenský trh boli posledné roky obmedzené. Z akého dôvodu? 

Prax ukázala, že inovatívne lieky nevstupujú do systému tak, ako by mali, pretože zaradenie týchto liekov do úhrad na Slovensku trvá až 751 dní. Priemer v rámci Európskej únie je 597 dní.

Zdĺhavý bol aj proces podávania žiadostí, poisťovne ich predpisujúcim lekárom a pacientom veľakrát vracali s tým, že sú neúplné. Dlhšie trval aj proces schvaľovania odpovedí pacientom.

Zdržania nastávali aj pri hodnoteniach týchto liekov Národným inštitútom pre hodnotu a technológie v zdravotníctve (NIHO), ktoré trvali nie maximálne 120 dní, ale aj dlhšie. Táto odborná organizácia na Slovensku posudzuje, či sa nové lieky a zdravotnícke technológie oplatí hradiť z verejného zdravotného poistenia, či sú medicínskym prínosom a zlepšujú kvalitu života.

Dostupnosť inovatívnych liekov napríklad pri zriedkavých ochoreniach je u nás okolo 16 až 17 percent, pričom v iných vyspelých štátoch je to približne 40 percent. Boli už aj isté porovnávania v rokoch 2024 a 2025, keď už bolo pred nami v rebríčku dostupnosti liekov aj Rumunsko. Je veľmi smutné, že už aj takéto menej vyvinuté zdravotnícke systémy nás začali predbiehať.

Čo sa týka liekov na výnimky, poisťovne deklarovali, že v roku 2025 bolo 92 percent schválených žiadostí. Stále však zostáva osem percent žiadostí, ktoré sa v systéme prepadli. Novela zákona by mala slúžiť hlavne tomu, aby to percento schválených žiadostí bolo ešte vyššie.

Jednoducho povedané, je potrebné v novele nastaviť procesy tak, aby boli prospešné pre pacientov. K tomu sme mali s ministerstvom zdravotníctva počas 10 mesiacov 60 sedení. Napriek tomu musíme povedať, že až takí optimisti nie sme.

Prečo?

Percento z celkového objemu sa síce zo zákona podľa aktuálnej novely vypúšťa, ale je ešte potrebné nastaviť systém a rozpočet, ktorý pôjde na schvaľovanie inovatívnych liekov. Zároveň musí byť nastavený tak, aby sa k nim ľudia, ktorí ich potrebujú, aj dostali. Aby dostupnosť nezávisela iba od financií, ako je to teraz, ale aby sa zohľadňovalo najmä medicínske hľadisko.

To znamená, že pri rozhodovaní o dostupnosti inovatívnej liečby by sa mal posudzovať najmä zdravotný stav a kvalita života pacienta, závažnosť jeho ochorenia, dostupnosť iných možností liečby a očakávaný prínos konkrétneho lieku.

Aký je aktuálny rozpočet na inovatívne lieky a aký by bol ideálny?

V roku 2026 bolo z verejného zdravotného poistenia na úhradu liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetík vyčlenených 2,1 miliardy eur. Z toho na vstup inovatívnych liekov 95 miliónov eur. Na lieky vo výnimkovom režime je vyčlenených 40 miliónov eur.

Na základe navrhovaných  zmien v zákone na nové, inovatívne lieky má byť v najbližších troch rokoch vyčlenených 230 miliónov eur. Pri život zachraňujúcich liekoch, najmä pri zriedkavých ochoreniach, má zároveň pomôcť takzvaná podmienečná úhrada.

Pacient sa tak môže k liečbe dostať skôr, pričom výrobca musí následne preukazovať, že liek skutočne účinkuje a zlepšuje zdravotný stav či kvalitu života pacientov. Ak sa jeho prínos nepotvrdí, časť finančného rizika počas ďalších dvoch rokov liečby zostáva na výrobcovi.

Cieľom je, aby sa nové lieky dostávali k pacientom rýchlejšie a aby ich dostupnosť nezostala iba otázkou toho, či na ne v danom momente zostali peniaze. V Česku tento systém funguje, verím, že sa rozbehne aj u nás.

Čo spôsobilo, že to na Slovensku doteraz takto nefungovalo a parametre boli nastavené inak ako napríklad v spomínanej Českej republike?

Máme predovšetkým odlišné financovanie zdravotníctva. U nich na rovnaký počet poistencov ide o štyri miliardy eur viac. Za to by sme si vedeli kúpiť viac liekov a viac zdravotnej starostlivosti.

Český model procesu schvaľovania nových liekov je navyše trochu jednoduchší v tom, že tam o hodnotení a zaradení liekov rozhoduje iba Štátny ústav pre kontrolu liečiv. Nepodliehajú potrebám zmien v zákone, ale skôr systémovým zmenám, kde si nastavujú kritériá a pravidlá, čo je omnoho jednoduchšie. 

Sú flexibilnejší aj v tom, že cenové úhrady sú v úvode liečby vyššie, ale viac zohľadňujú celkové dosahy na liečbu, záchranu života a kvalitu života pacienta aj v budúcnosti.

My si musíme naše kritériá pripraviť tak, aby sme neplytvali liekmi tam, kde nemusíme, a potrebujeme tiež znížiť ceny liekov. Ale tam je potrebné postupovať tiež veľmi opatrne.

Prečo?

Pretože ak budeme veľmi znižovať ceny liekov, lieky nám z trhu odídu kvôli inému väčšiemu trhu a lepším cenám. Centrály výrobcom enormne nízke ceny jednoducho neschvália. Buď k nám liek nepríde, alebo z trhu odíde, a to sa týka aj inovatívnych liekov, aj generických liekov. Takže lieková politika nemôže byť založená len na cenách, ale najmä na medicínskych a socioekonomických prínosoch pre pacientov.

Ste zdravotná sestra s dlhoročnými skúsenosťami. Sledujete aj vy aplikovanie nového modelu stredoškolského vzdelávania všeobecných sestier 1+4, ktorý má pomôcť zastabilizovať zúfalé počty zdravotných sestier na Slovensku?

Nuž a to je jeden z tých pokusov a omylov. Som sestrou a vždy budem. Vždy som stála na strane toho najslabšieho článku, či už sestier, ale najmä pacientov. Určite aj pacient chce mať pri lôžku erudovanú zdravotnú sestru.

Na Slovensku máme vysokoškolsky vzdelané sestry, no otázkou je, ako toto vzdelanie dokážu využiť v praxi, akú mu dajú pridanú hodnotu a ako to pocíti pacient na lôžku. A tu by bolo veľmi veľa rôznych odpovedí...

Pracovala som ako sestra v zariadení pre dlhodobú starostlivosť a tam som zažila príbuzných pacienta, ktorí presne vedeli povedať, čo ich blízkemu vedeli poskytnúť sestry s vysokoškolským vzdelaním a čo sestry, ktoré toto vzdelanie nemali.

Keď sa pozriem na zahraničné modely – systém fungovania vysokoškolsky vzdelanej sestry je tam o niečom inom. Môžu vykonávať auskultácie pacienta (počúvanie fonendoskopom, poznámka redakcie), vyhodnocovať výsledky a plniť mnoho ďalších vyšších kompetencií. U nás sa nič také za celé roky nedeje.

Sestry nevedia uplatniť svoju odbornosť tak, ako by mali. Verila som, že príde viac samostatnosti, postojov, autonómie, prínosu pre pacientov a prevencie, pretože svet nie je postavený len na medicínskom modeli, no nevídam to. 

Aké kroky by podľa vás mohli pomôcť vyriešiť kritickú situáciu s nedostatkom zdravotných sestier?

Keď som v minulosti viedla Slovenskú komoru sestier a pôrodných asistentiek, snažili sme sa o doplnenie sesterského personálu tým, že sme diskutovali o skrátení štúdia, ale na bakalársku formu. Nepotrebujeme toľko sestier magistier v praxi, skôr by bolo dobré nechať sestry magistersky v praxi zamerané na manažment alebo na vzdelávanie.

Tento model 1+4 sa javí ako nie príliš šťastný. Nerozumiem, prečo by sa mal deviaty ročník študovať niekde v zdravotníckej škole a potom za štyri roky nahustiť študentom to, čo sme doposiaľ vyučovali aj na vysokej škole.

Najzásadnejšie ale je, že keď z takejto školy vyjdú, bude im chýbať medzistupeň vzdelania, aby mohli pracovať aj v iných európskych krajinách. Takéto vzdelanie im totiž v Európe neuznajú.

Obávam sa, že ten pilotný program 274 sestier v modeli 1+4 nebude takým prínosom, premrhá sa päť rokov, kým budeme čakať na výsledok. Sestry sú najvyšším a prvým pilierom kontaktu s pacientom. Mám pocit, že pôjde o náhradu drahej vysokoškolskej sestry lacnejšou sestrou, čo celkom nevyjde.

Pacienti sa na vašu asociáciu obracajú s rôznymi problémami a ťažkosťami. Hodnotia ale aj to, čo  v slovenskom zdravotníctve funguje dobre a čím sa môže slovenské zdravotníctvo pýšiť?

Objavuje sa aj uznanie. Najčastejšie voči konkrétnym lekárom, sestrám a ďalším pracovníkom, ktorí napriek preťaženiu komunikujú ľudsky, prejavia záujem a urobia pre pacienta viac, než od nich systém formálne vyžaduje.

Slovenské zdravotníctvo sa teda môže pýšiť najmä odbornosťou, ľudskosťou a schopnosťou zdravotníkov zvládať aj veľmi náročné situácie. Nemali by sme však romantizovať ich obetavosť. Ak systém funguje iba preto, že ľudia dlhodobo pracujú nad svoje možnosti, nie je to udržateľná prednosť.

Najväčšou úlohou je vytvoriť podmienky, aby kvalitná starostlivosť nebola výnimočnou skúsenosťou, ale spoľahlivým štandardom pre každého pacienta.

Po desaťročiach by sme očakávali, že systém bude nastavený propacientsky, že namiesto boja o peniaze nastúpi boj o pacienta prostredníctvom kvality starostlivosti a služieb.