Nemecko za 9 eur alebo Woodstock vo verejnej doprave

Európska reportáž Martina Leidenfrosta a jeho osobná skúsenosť s populárnym protiinflačným opatrením nemeckého kabinetu.

Foto lístka: Bundesregierung.de

9-Euro-Ticket, 9-eurový lístok, je letnou akciou nemeckej vlády, ktorá má v časoch inflácie a rekordne drahého benzínu lanáriť ľudí do verejnej dopravy. Umožní celý mesiac využívať všetky druhy MHD a regionálnych vlakov v celom Nemecku – za, pochopiteľne, deväť eur. Hlavný konateľ Združenia podnikov verejnej dopravy Nemecka opísal ohlas na zavedenie 9-eurového lístku takto: „Je to skutočný Woodstock vo verejnej doprave!“ Keby som tento nemecký Woodstock (s rúškovou povinnosťou) vynechal, nikdy by som si to neodpustil.

Sám som použil lístok na pracovné cesty do jednej destinácie v Porýní-Falcku a do dvoch destinácií v Holandsku. Počas troch dní som strávil 25 hodín v deviatich nemeckých regionálnych vlakoch a dvoch autobusoch. Zhrnutie: 1. Cez víkend som urobil dobre, že som si predĺžil časovú rezervu na prestup na hodinu, inak by som uviazol. 2. Počas 25 hodín som nepočul ani jeden rozhovor vo vlaku na spoločensky relevantné témy. 3. Zdalo sa mi, že som bol jediný zahraničný 9-eurový turista. Jedinou výnimkou bol mladý Holanďan, ktorého nemecká sprievodkyňa ihneď prinútila nasadiť si rúško: Wir sind in Deutschland hier, alebo „tu sme v Nemecku“.

Opíšem iba svoj prvý deň s 9-eurovým lístkom.

04.51 Aachen – 05:44 Kolín nad Rýnom. Elegantný dvojposchodový vlak Nationalexpress, ktorý bol na rozdiel od všetkých ostatných obdarený wifinou. Začalo sa to znepokojivo, už na úsvite vlak „nečakane“ zastavil. Nahrávka oznámila v byrokratickej nemčine: Unser Zug hat wegen eines haltzeigenden Signals angehalten. „Naš vlak sa pre jeden signál ukazujúc zastavenie zastavil.” Bál som sa, že zmeškám hneď svoj prvý spoj. Na nástupišti kolínskej stanice sa nachádzala elektronická tabuľa preškrtnutá s nápisom „neplatné“, stál tu ale vlak pripravený na odchod. Bol som podľa všetkého na správnom nástupišti, vlak mal správne číslo a správny čas odchodu, ibaže cieľová stanica nebola správna. Jednou nohou na nástupišti, druhou vo vlaku, mal som niekoľko sekúnd na rozhodnutie. Do vlaku som napokon naskočil.

05:56 Kolín nad Rýnom – 08:33 Gau-Algesheim. Ráno v tento pracovný deň bolo v osobáku ticho, klebetili si iba dvaja skúsení pendleri. „On zakopol pri natieraní plota a teraz musí osem týždňov chodiť s dlahou,“ započul som. Ďalšie oznamy v pochmúrno abstraktnom jazyku vo mne posilnili stav úzkosti. Deutsche Bahn: Sehr geehrte Damen und Herren! Wir sind aus betrieblichen Gründen zum Halten gekommen.„Dámy a páni! Z prevádzkových dôvodov sme zastavili.” V Remagene som prestúpil do iného vozňa, teraz som bol preukázateľne v správnom vlaku, trošku som sa uvoľnil. Teraz to už bol hlas živého človeka, ktorý oznámil: „Tu vo Weissenthurme nás čaká údržba, takže naša ďalšia cesta sa oneskorí.” Krátko nato sa ozvalo hlasné kovové vibrovanie – jasná vec, „vlak z prevádzkových dôvodov zastavil“. Zrelí členovia spolku, ktorí nosili tričká s potlačou mena a priezviska, si užívali pivká v plechovke. Nahrávky varovali cestujúcich zakaždým, aby si „na tejto zastávke“ všimli, „že schody nie sú vysunuté“ alebo „že vzdialenosť medzi schodom a nástupišťom je väčšia ako zvyčajne“. Keďže aj môj prípojný vlak mal päť minút meškanie, stihol som si konečne kúpiť raňajky v staničnom bistre Gau-Algesheim.

08:44 Gau-Algesheim – 09:58 Idar-Oberstein. Dvaja feši učitelia, ktorí zrejme vyučujú náboženstvo a etiku, hovorili školskou čínštinou, ktorej som ani ja ako nemeckojazyčný autor nerozumel: Mehrbedarf gemeldet an drei weiteren Abordnungsstunden, „nahlásená dododatočná potreba na ďalšie tri hodiny vyslania". Až teraz, počas svojej štvrtej hodiny s 9-eurovým lístkom, nahrávka prvýkrát upozornila na rúškovú povinnosť. Táto decentnosť ma príjemne prekvapila. Na porovnanie: V rakúskych vlakoch bolo donedávna bežné, že hlásenie legislatívnej povinnosti nosenia respirátora opakovali približne každú tretiu minútu – a ten teror ma priviedol niekoľkokrát na okraj psychického zrútenia.

17:07 Idar-Oberstein – 18:16 Gau-Algesheim. Spiatočná cesta sa zase začala veľmi zle. Vlak meškal desať minút, podľa staničnej úradníčky mohol dohnať iba „2-4 minúty“, čo bolo na môj prípoj príliš málo. Korpulentná úradníčka mi vytlačila alternatívnu trasu so štyrmi prestupmi, niekde na papieri bolo napísané: „Odvoz nemôže byť zaručený.” Keď si myslela, že som už vyšiel z miestnosti, unikla jej nadávka. Môj vlak prišiel so svetelným nápisom „Nenastupovať“. Vystúpili stovky ľudí, nastúpilo len niekoľko drzích sopliakov a turecké chalaniská s riedkymi fúzami na nástupišti tvrdili: „Vlak tu končí.” Jednou nohou som opäť stál na nástupišti, druhou opäť vo vlaku, naskočil som a neľutoval som. Vlak dobehol šesť minút, prípojný spoj meškal päť minút, na nemeckých železniciach sa to zrejme väčšinou akosi vyrovnáva.

18:24 Gau-Algesheim – 21:02 Kolín nad Rýnom. Večer vyšlo slnko, vo vlaku cestovalo viac ľudí, atmosféra začala byť dovolenková. Nemecká blondínka sa rozvalila s dvoma mladíkmi blízkovýchodného pôvodu v ležérnych čierno-sivých kombináciách obleku s tričkom. Boli na 9-eurovom výlete a boli z toho unavení. Spomenul som si na parížskeho kamoša, ktorý mal vo svojich sorbonských časoch na začiatku 90. rokov madagaskarskú frajerku. Kamoš ma vtedy upozornil na zaujímavý fenomén: Kým medzirasové vzťahy boli vo Francúzsku vnímané ako niečo bežné, v Nemecku boli extremne zriedkavé. O tridsať rokov neskôr som nadobudol dojem, že Nemecko sa v tom výrazne zmenilo – klasická nemecká blondínka, ktorá sa poflakovala s dvoma nemecky hovoriacimi Arabmi, už vlastne pozornosť nepriťahovala. „F*ck, aké je to tu krásne!“ zvolala pri pohľade na vinice nad Rýnom, „moja mama vždy hovorievala, sprav si raz dovolenku na Mosele!“

Vo vlaku sa prechádzal mladý prisťahovalec, ktorý tichým nenápadným hlasom šíril islam. S dvomi ležérnymi Arabmi si vymenil len bezslovný signál porozumenia, ja som ho mlčky s odkazom na svoj ruženec poslal ďalej, no v okolí boli aspoň dvaja preňho zaujímaví kandidáti: za mnou sedel seriózny nemecký päťdesiatnik v zeleno-sivej vzorovanej oblekovej veste, predo mnou zas moderne oblečená slečna východoázijského pôvodu. Obaja cestovali samostatne. Ked misionár oslovil Nemca v oblekovej veste, ten mu pohotovo odvetil: „Už sa to stalo, ja moslimom som.” Ako dôkaz predniesol zaskočenému chalanovi niekoľko viet v arabčine. Niečo podobné sa dialo s modernou slečnou predo mnou, aj ona ho uistila, že veriaciou moslimkou, samozrejme, je. Mladý moslimský misionár musel mať výnimočne skvelý deň – ešte ani nezačal kazať, ale Nemecko už aj bez neho verilo v Alaha.

Rušňovodič to mal ťažšie, neskúsení cestujúci mu robili nervy. Niekoľkokrát vyzval „stojacich vo dverách, aby nechali zavrieť svetelné závory“. V jednej chvíli im dokonca vynadal: „Ja môžem aj stáť na mieste. Mám čas. Je to môj pracovný čas.” Ked sa však v Remagene skončila jeho šichta, oficiálne sa s nami všetkými rozlúčil. Nemecký rušňovodič, ktorý želá cestujúcim „pekný večer“ so slovami „prepáčte ten drzý tón“ a „idem domov“ – to bol Woodstock at its best.

V Kolíne som mal neobvykle veľa času, posledný spoj tohto dňa výrazne meškal. Kolínska stanica je špecifická tým, že sa nachádza v bezprostrednom susedstve nádherného kolínskeho dómu. Toto miesto sa smutne preslávilo tým, že tu na Silvestra 2015/2016 stovky migrantov sexuálne zneužili nemecké dievčatá. O šesť a pol roka neskôr som získal tieto dojmy: 1. Sú tu už aj malí bratia tých migrantov. 2. Nad rozsiahlym staveniskom medzi dómom a stanicou veje ukrajinská vlajka. 3. Pred priľahlou filharmóniou je veľké námestie s drážkovanou dlažbou. Aby tu kolínski skejteri nemohli hlukom rušiť pôžitok z hudby, strážia gastarbajtri počas koncertov celé námestie. Sedem postarších gastarbajtrov, ktorí počas celého koncertu len postávajú v žltých vestách – aká krásna naplň práce!

Železničná stanica v Kolíne nad Rýnom. V pozadí sa pnie Kolínsky dóm. Foto: Pixabay.com

21:21 Kolín nad Rýnom – 23:22 Münster. V skutočnosti to bolo oveľa neskôr, ale posledný osobák tohto dňa vyžaroval sex appeal, na mojej nočnej ceste cez priemyseľnú oblasť Porúria ma sprevádzal mladý pôvabný party crowd. Bolo nám síce oznámené, že „úsek trate pred nami je obsadený iným vlakom“ a že „pre obsadenú koľaj zatiaľ nemôžeme vchádzať do stanice“, ale v tejto chvíli mi to už bolo úplne jedno. Človek sa môže s 9-eurovým lístkom dostať z bodu A do bodu B. Som toho živým dôkazom.