Ruky bozkávam. Bratislavská legenda úctivosti Schöne Náci sa narodil pred 125 rokmi

Jeho výplatou bolo mnohokrát len pohostenie, no občas dostal aj trochu peňazí. S tými sa vždy podelil s ľuďmi bez domova. Nikto by však nepovedal, že medzi nich patril aj on, pretože vzhľadom a úctivým správaním pripomínal skôr vyššiu vrstvu.

V Bratislave bol vtedy veľmi známy, poznal ho skoro každý a to Ignáca tešilo. Bol veselý, každému sa s úsmevom pozdravil. Ľuďom sa zdravil úctivo, s malým úklonom a s cylindrom v ruke. Takto vyobrazeného ho môžeme vidieť aj Starom meste. Svoj pozdrav vedel v troch jazykoch – maďarskom, slovenskom a nemeckom.

Kaviarne a cukrárne druhým domovom

Ignác nebol vôbec bohatý, no napriek tomu ho ľudia bežne stretli v drahých kaviarňach alebo cukrárňach. Vždy sa našiel niekto, kto ho na kávu alebo koláč pozval alebo mu kávu dala kaviareň zadarmo. Čas plynul a frak a cylinder už neboli až tak v móde, no Ignác svojmu oblečeniu ostal verný. Boli akoby jeho súčasťou a on by bez nich nevedel existovať. Bratislavčania si Schöne Náciho nevedeli v inom oblečení ani predstaviť.

Príchodom druhej svetovej vojny zasiahla jeho život ďalšia rana. Jeho matka bola pôvodom Nemka, a preto mnoho ľudí chcelo, aby sa presťahoval do Nemecka. Po jej skončení sa dostal do tábora v Petržalke, kde boli aj ďalší ľudia s nemeckým pôvodom. Všetkých chceli presťahovať. Ignác však cítil veľkú krivdu, pretože sa pokladal viac za Bratislavčana ako za Nemca. Napokon sa zaňho prihovorili a on mohol zostať v Československu.

Po smrti sa na neho na istý čas zabudlo

Plynúci čas sa začal podpisovať aj na jeho zdraví. Už nebol taký vitálny ako kedysi. No napriek tomu trávil čas v Starom meste a na jeho výraze by nikto nepoznal, že ho niečo trápi. Mal tráviace problémy, pretože sa stravoval veľmi nepravidelne. Jeho vykúpením z problémov bolo, keď ho prijali do domova dôchodcov, kde sa mu postupne polepšilo. No iba na čas.

Jeho nohy už nevládali ako kedysi, a aj keď trávil svoj voľný čas v meste, väčšinou už len posedával na lavičke. Keď dostal tuberkulózu, preložili ho do nemocnice v Lehniciach. Tam aj zomrel vo veku 70 rokov. Ignác Lamár nemal však žiadnu rodinu, ktorá by sa o neho postarala, tak ho v Lehniciach aj pochovali. Jeho hrob bol dlho opustený a nikto sa oň nestaral.

V roku 2007 vďaka Spoločnosti Ferdinanda Martinenga sa jeho pozostatky previezli do jeho milovanej Bratislavy, kde ho slávnostne pochovali na Ondrejskom cintoríne. Leží tak v blízkosti mnohých významných osobností. Na svojom náhrobnom kameni má v troch jazykoch napísaný pozdrav, ktorým sa zdravil ľuďom v bratislavských uliciach: "Ruky bozkávam."