Keby Inkovia dobyli Európu

Fiktívna zmena histórie

Onen „zlomový bod“, ktorý zmení celé dejiny, však nastane oveľa skôr, už v 10. storočí, a to pre jednu vikingskú loď. Ako je známe, Vikingovia pod vedením Leifa Erikssona dorazia na kanadský ostrov Newfoundland, avšak Binet ich posiela inou trasou, ktorá Severanov zavedie na niekoľko miest v Severnej, Strednej i Južnej Amerike. Vikingovia prinesú do Nového sveta choroby, s nimi však aj nevyhnutné protilátky. Zoznámia indiánov so spracovaním železa, poskytnú im kone a naučia ich stavať a ovládať námorné plavidlá.

Rozprávanie o Vikingoch tvorí prvú krátku časť knihy. V druhej sledujeme Krištofa Kolumba, ktorého výprava sa skončí fiaskom, pretože slávny objaviteľ stretne prekvapivo vyspelých domorodcov a stane sa ich zajatcom. Ďalšie výpravy do Nového sveta preto z Európy ani nevyrazia, ale čoskoro vypláva k brehom Starého kontinentu inkský panovník Atahualpa, ktorý prehral boj o následníctvo v inkskej ríši, a preto pred svojím bratom uteká cez oceán na východ.

V Portugalsku tak pristávajú dve stovky exotických cudzincov, medzi ktorými je aj princezná. Tá šokuje kresťanov tým, že celý jej „odev“ tvoria iba náhrdelníky a náramky. To je však iba počiatok obrovského stretu kultúr, ktorý predstavuje zrkadlový obraz toho, čo sa v skutočnosti odohralo v Amerike po príchode španielskych conquistadorov. Práve takéto „otáčanie“ známych historických faktov potom funguje ako hlavný Binetov autorský nástroj v ďalšom priebehu románu, ktorý opisuje vzostup Atahualpu a jeho verných.

Absurdná predstava dvoch stovák dobyvateľov

Predstava, že by dve stovky Inkov mohli dobývať Európu, zrejme pôsobí absurdne, lenže úplne rovnako (zdanlivo) pôsobí aj historická skutočnosť, že niekoľko stoviek Španielov rozvrátilo obrovské ríše Aztékov a Inkov. Conquistátori jednoducho využili situáciu, pretože v Mexiku väčšina podrobených kmeňov nenávidela Aztékov, a tak sa okamžite pridala k cudzincom so svetlou kožou, zatiaľ čo v Peru prebiehal boj o následníctvo medzi (skutočným) Atahualpom a jeho bratom. Proti Španielom teda stáli síce početní nepriatelia, ale vnútorne veľmi slabí.

Našťastie pre Binetovho Atahualpu však Európa v 16. storočí neponúkala nijako zvlášť lepší obraz. Odohrávali sa tu okrem iného konflikty rakúskych a španielskych Habsburgovcov s Francúzskom, boje o trón cisára Svätej ríše rímskej, spory katolíkov a protestantov či vojny kresťanov proti Osmanom. Inkovia teda čoskoro nachádzajú ochotných spojencov, Atahualpa číta spisy akéhosi Machiavelliho a vďaka svojej obratnej politike sa stáva najmocnejším mužom Európy.

Situácia sa však začne komplikovať, pretože Inkovia nie sú jediným národom Ameriky, ktorý chce dobývať nové územia. Vo Francúzsku pristávajú Aztékovia, ktorí prinášajú aj svoje strašné rituály s hromadnými ľudskými obeťami. Ako sa k tomu postaví cisár Atahualpa? Ten totiž konvertoval na kresťanstvo (ktoré Inkovia najprv označujú ako „vieru v pribitého boha“), ale toto náboženstvo sa pod vplyvom dobyvateľov tiež znateľne mení.

Kritická a ironická reflexia dejín

Teraz už ale opusťme politické a náboženské konflikty, ktoré Binet ohromne čitateľným spôsobom popisuje. Sám autor podotýka, že jeho kniha má byť kritickou a ironickou reflexiou dejín. Hoci sa určite nájde rad takých, pre ktorých ide o akúsi spravodlivú satisfakciu za zločiny, ktorých sa Európania dopustili v Amerike, takýto pohľad je dosť zjednodušujúci a tiež založený na chybnej premise. Tou je predstava, že kolonizácia Nového sveta nastala ako produkt nejakej dlhodobej stratégie „prirodzene agresívnych“ belochov.

Skutočnosť je úplne odlišná a je napokon príznačné, že Binetov Atahualpa sa vydáva cez oceán nie s cieľom dobývať, ale s cieľom utiecť a prežiť. Vypláva do neznáma. Conquistátori na tom v skutočnosti boli celkom podobne a expanzia európskych mocností do Ameriky, Afriky a Ázie nevychádzala z akejsi „večnej túžby“ dobývať územie, ale z čistej nutnosti. Pomerne malá a husto zaľudnená Európa potrebovala nové suroviny a trhy. Trochu vulgárne sa dá tiež povedať, že veľmoci skrátka museli o niečo ďalšie bojovať.

Sám Laurent Binet tiež povedal, že na napísanie románu Civilizácia ho inšpirovala kniha amerického vedca Jareda Diamonda, ktorá po česky vyšla pod titulom Osudy ľudských spoločností. Ide o atraktívne napísané pojednanie, ktoré v podstate odpovedá na zdanlivo banálnu, hoci len vzácne pokladanú otázku: Prečo Európania dobyli Ameriku, a nie naopak? Binetov román sa tak dá charakterizovať ako určitá alternatívna odpoveď na ňu.

Pokiaľ chceme pochopiť, čo a prečo sa stalo, musíme najprv pochopiť, čo a prečo sa nestalo

Jeden z nestorov českej alternatívnej histórie Jan Drnek často hovorí, že pokiaľ chceme pochopiť, čo a prečo sa stalo, musíme najprv pochopiť, čo a prečo sa nestalo. Binetov román ide presne touto cestou, keď na začiatku vysiela výpravu Vikingov, vďaka ktorej americkí domorodci získajú železo, kone a protilátky. To koreluje so základnými tézami Diamondovej knihy, ktorá tvrdí, že to bolo okrem iného neustále súperenie rôznych štátov a národov natlačených v Európe, ktoré znamenalo tlak na vývoj inovácií, medzi ktoré patrilo aj spracovanie železa.

Rovnako dôležitá bola aj skutočnosť, že sa v Starom svete vyskytovalo oveľa viac druhov zvierat, ktoré sa hodili na domestikáciu (keďže v Amerike to bola len lama). To viedlo k vyššej efektivite európskeho poľnohospodárstva, vojenstva a nakoniec aj celej ekonomiky a spoločnosti, pretože Európa sa mohla rozvíjať okrem iného vďaka jazdným a ťažným zvieratám. Zaľudnenie a intenzita obchodu potom viedli aj k častým epidémiám nákazlivých chorôb, ktoré síce hromadne zabíjali, avšak tiež podporovali imunitu, ktorá americkým domorodcom chýbala.

Jared Diamond rozhodne oponuje názoru, že by Európania boli nejako geneticky či myšlienkovo „lepší“ ako zvyšok sveta, ale jeho tézy nezapadajú ani do súčasného „sebatrýzneniu“ Západu, ktorý má údajne akúsi „historickú vinu“. Samozrejme, nemožno popierať, že sa Európania pri svojej expanzii dopustili mnohých zločinov, ale sama táto expanzia bola predovšetkým výsledkom objektívne existujúcich faktorov, respektíve prírodných podmienok.

Pozornosť téme nákazlivých chorôb

Veľká pozornosť, ktorú Binet a Diamond venujú téme nákazlivých chorôb, možno niektorým znalcom literatúry pripomenie iné pozoruhodné dielo, a to román Roky ryže a soli, ktorý napísal Kim Stanley Robinson. V jeho prípade sa svet úplne zmení práve pre jednu chorobu. Morová epidémia v 15. storočí spôsobila smrť približne tretiny obyvateľstva Európy, zatiaľ čo Robinson ponúka víziu sveta, kde usmrtila 99 percent. Západ ako civilizácia preto fakticky zaniká a o vládu nad Amerikou a svetom zvádzajú vojny Číňania a Osmania.

Táto otázka sa teraz stáva ešte aktuálnejšou v súvislosti s pandémiou čínskeho koronavírusu, ktorá tiež odhaľuje silné či slabé stránky rôznych štátov a civilizačných okruhov a nepochybne ovplyvní mocenské usporiadanie vo svete. Číne sa napokon rozsiahlo venuje aj Jared Diamond, ktorý tvrdí, že kedysi nesmierne silná ríša začala stagnovať predovšetkým preto, že (na rozdiel od európskych krajín) necítila vonkajšiu hrozbu a bola takmer sebestačná.

V tejto súvislosti sa ponúka aj otázka o motívoch súčasného mocenského vzostupu Číny. Ide o „prirodzene agresívne“ správanie vedené nacionalistickou ideológiou, alebo sa Čína skôr nachádza v podobnej situácii ako kedysi európske mocnosti? Stojí za pripomienku, že aj veľké ríše Aztékov a Inkov sa v čase príchodu Európanov nachádzali vo fáze stagnácie, ak nie úpadku, pretože geografické podmienky im jednoducho už nedovoľovali ďalšie expanzie.

Binetov román ponúka predovšetkým fascinujúce čítanie pre znalcov dejín a klasickej literatúry, na ktorú sa často odkazuje (ostatne posledná časť opisuje alternatívne osudy Miguela Cervantesa), avšak tým jeho význam rozhodne nekončí. Môže totiž veľa povedať aj k súčasnému súpereniu štátov, ktoré sa (tu lepšie, tu horšie) maskuje vznešenými ideológiami, hoci spravidla ide o geopoliticky motivovaný boj o moc, zdroje a trhy. Možno si už len položiť provokatívnu otázku, čo by s dnešnou rozhádanou Európou asi urobil nejaký „nový Atahualpa“.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.