Som v Locarne, pretože som ako scenárista pozvaný na svetovú premiéru nášho rakúskeho thrilleru Serviam. Je to malé déjà vu – medzi filmovými festivalmi v Cannes v máji roku 2003 a Karlovými Varmi v júli 2004 som ťahal šnúru spolu s kočovným cirkusom európskych filmových festivalov a navštevoval jeden za druhým. Čo drží tento svet pohromade v jeho vnútri, to som pochopil až v štrnástom mesiaci môjho extatického festivalového života: keď som hovoril so svojím nemeckým flirtom o moskovskom hviezdnom režisérovi, ktorý na mňa tak hlboko zapôsobil v Sofii svojím prihlásením sa k manželskej vernosti. A hľa, v tej istej Sofii ošukal môj nemecký flirt!
O osemnásť rokov neskôr sme v hlavnej súťaži prestížneho A-festivalu Locarno. Pre filmárku, s ktorou tridsať rokov spolupracujem, sa to začína sklamaním: namiesto toho, aby ju na milánskom letisku vyzdvihli drožkou, musí s manželom a deťmi tri a pol hodiny čakať na ďalšiu festivalovú kyvadlovú dopravu – ktorá sa ukáže ako švajčiarsky poštový autobus. Vo festivalovom hoteli prehltnem, keď sa z mojej karty stiahne platba vopred, 1 142 frankov za dve noci. Výhľad z izby je na štyri, päť monotónnych radov šesťposchodových apartmánových blokov zo 70. rokov. Do Locarna chodia na dovolenku predovšetkým nemecko-švajčiarski ľudia. Neviem presne prečo.
Festivalové kiná sú sivohnedé haly z umytého betónu s až 2 800 voľnými kreslami. Filmová hudba v tom našom filme privádza kovové tyče na strope premiérovej sály do stavu vibrujúceho vzrušenia, slúchadlá seniorov zas na hranicu explózie. Je to nepríjemné, pretože tento festival „držia“ nemecko-švajčiarski dôchodcovia. Kúpia si tisíce drahých lístkov, po premietaní prídu na Q&A („otázky a odpovede“) a diskusiu majú radi.
V prípade toho nášho filmu sú švajčiarski dôchodcovia – zväčša svetobežní vzdelanci z generácie 68-ičkárov – v rozpakoch: na jednej strane zodpovedá ich očakávaniam, že „ten zlý“ v našom thrilleri je oddane veriaca rehoľníčka. Na druhej strane ich irituje, s akou sympatizujúcou vážnosťou autori filmu preberajú katolícku vieru. Sú tu dialógy s teologickou hĺbkou, animované obrazy zo Zjavenia Jána, kontemplácia Ukrižovaného, eucharistické telo Kristovo, bezpodmienečná vernosť Kristovi. Sekulárnych seniorov nadmieru irituje, keď moja prostoreká filmárka v Q&A vyhlási, že tá zlá rehoľníčka je pre ňu v zásade „pozitívnou postavou“, ktorá síce ide príliš ďaleko, ale bojuje aspoň proti úpadku viery.
