Čo pochopili nemeckí a švajčiarski 68-ičkári na mojom katolíckom thrilleri

Som v Locarne, pretože som ako scenárista pozvaný na svetovú pre­mié­ru nášho rakúskeho thrilleru Serviam. Je to malé déjà vu – medzi filmovými festivalmi v Cannes v máji roku 2003 a Karlovými Varmi v júli 2004 som ťa­hal šnúru spolu s kočovným cir­ku­som európskych fil­mových festivalov a navštevoval jeden za druhým. Čo drží tento svet pohromade v jeho vnútri, to som pochopil až v štrná­s­tom mesiaci môjho extatického fes­ti­va­lo­vé­ho ži­vota: keď som ho­voril so svojím nemeckým flirtom o moskov­s­kom hviezdnom re­ži­sé­ro­vi, ktorý na mňa tak hlboko zapôsobil v So­fii svojím prihlá­sením sa k man­žel­skej vernosti. A hľa, v tej istej Sofii ošukal môj ne­mec­ký flirt!

O osemnásť rokov neskôr sme v hlavnej súťaži prestížneho A-fes­ti­va­lu Lo­car­no. Pre fil­márku, s ktorou tridsať rokov spolupracujem, sa to za­čína sklamaním: namiesto toho, aby ju na mi­láns­kom letisku vy­zdvih­li drožkou, musí s manželom a deť­mi tri a pol hodiny čakať na ďal­šiu festivalovú kyvadlovú do­pra­vu – ktorá sa ukáže ako švaj­čiar­sky poštový autobus. Vo festivalovom hoteli prehltnem, keď sa z mojej karty stiahne platba vopred, 1 142 frankov za dve noci. Vý­hľad z izby je na štyri, päť monotónnych radov šesťposchodových apart­mánových blokov zo 70. rokov. Do Locarna chodia na do­vo­lenku predovšetkým nemecko-švajčiarski ľudia. Neviem presne prečo.

Festivalové kiná sú sivohnedé haly z umytého betónu s až 2 800 voľ­ný­mi kreslami. Filmová hudba v tom našom filme privádza kovové tyče na strope premiérovej sály do stavu vibrujúceho vzrušenia, slúchadlá seniorov zas na hranicu explózie. Je to nepríjemné, pretože tento fes­ti­val „držia“ nemec­ko-švajčiarski dôchodcovia. Kúpia si tisíce drahých líst­kov, po pre­mietaní prídu na Q&A („otázky a odpovede“) a dis­ku­siu majú radi.

V prípade toho nášho filmu sú švajčiarski dôchodcovia – zväčša sve­to­bež­ní vzdelanci z generácie 68-ičkárov – v rozpakoch: na jednej stra­ne zodpovedá ich očakávaniam, že „ten zlý“ v našom thrilleri je od­dane veriaca rehoľníčka. Na druhej strane ich irituje, s akou sympatizujúcou váž­nosťou autori filmu preberajú katolícku vieru. Sú tu dia­ló­gy s teologickou hĺbkou, animované obrazy zo Zjavenia Jána, kon­temp­lácia Ukrižo­vaného, eucharistické telo Kristovo, bezpodmie­neč­ná ver­nosť Kristovi. Sekulárnych seniorov nadmieru iri­tuje, keď moja pro­sto­re­ká filmárka v Q&A vy­hlási, že tá zlá rehoľníčka je pre ňu v zá­sade „po­zitívnou po­sta­vou“, ktorá síce ide príliš ďaleko, ale bo­juje as­poň proti úpad­ku viery.

Výrečnejší nemecko-švajčiarsky dôchodca je „šokovaný, že sa téma po­sluš­nosti môže ešte aj dnes otvárať takýmto spôsobom. Bol som šo­ko­vaný, že potrebné oslobodenie od tej poslušnosti bolo pre­zen­to­vané tak nesmelo“. Do­dáva, že ani v katolíckej cirkvi sa téma po­sluš­nosti už takto ne­zľah­čuje. Iní postarší Švajčiari nás pre­važ­ne chvália. Chce sa im veriť, že film je zameraný proti cirkvi. Našťastie Q&A skončí skôr, než prepukne otvorená hádka.

Kráčam po stredomorskej bujnej pobrežnej promenáde Lago Maggiore. Dvaja, traja dedkovia s mladými ázijskými ženami, jeden tele­fo­nu­jú­ci volá s americkým prízvukom: „He is for a couple of months in Le­ba­non. He is a very smart guy.“ Inak nenápadní ľudia, asi aj do­má­ci, veľa taliančiny. Na festival s business casual predpísaným oblečením je vlastne príliš horúco. Príjemne vlažne je len pri aperitíve na vy­vý­šenej terase nad jazerom v podniku Giardino Lago.

Raz som si tu vypočul rozhovor dvoch stredne mladých filmárov, nóbl Azerbajdžanky a výstredného Guatemalčana. Keďže som videl azerbajdžans­ký súťažný film, poznamenám: pomocou dlhých depresívnych záberov na plan­táže rastlín v púšti, kde sa produkuje ropa, sa predstavuje kra­jina, ktorá síce práve vyhrala vojnu, v ktorej však ľudia hnijú zaživa. V Locarne sa táto Azerbajdžanka vyjadruje úplne inak: po­ru­šenie dohody o prímerí zo strany Azerbajdžanu predstaví ako otravujúci problém s „nepriateľskými formáciami“, ktoré stále v jej krajine pôsobia, dik­tatúru otca a syna Alijevových opisuje neut­rálne ako „­strie­danie na­cio­na­lis­tic­kej vlády“. Charakter toh­to režimu ju nevyrušuje. Guatemalčan je prí­liš zdvorilý, aby sa pý­tal ďalej.

KultúraMôj katolícky thriller

Okolo polnoci si poviem, prišla moja chvíľa, vyrazím si ako svojho času. Bary sú ešte otvorené a mladí ľudia z Tičina sa motajú okolo mo­bilného výčapu lacného piva. V Rotonde, čo je park situovaný v ob­rov­skom kruhovom objazde, hrajú dvaja dídžeji s charizmou breznians­kych inštalatérov. Deväť vecí je vo festivalovej Rotonde za­ká­zaných, dve veci sú povolené (mať psa na vôdzke a dve pollitrové PET fľaše alebo jednu litrovú PET fľašu), ale vojensky obutá ochranka necháva veci bežať na voľno.

Ľahnem si do jedného zo sedacích vakov, kto­ré navrhol konceptuálny ume­lec Ekrem Yalçındağ. V sedacom vaku ved­ľa mňa sú tri nevýrazné dievčatá, ktoré sa neboja vzájomnej fy­zic­kej blízkosti; jedna sa zoh­ne v plátenných nohaviciach a decentne natiahne svoj Venušin pahorok smerom k ostatným. Ja zaspávam vo svojom sedacom vaku.