Ako vidí krízu Boris Kollár a čo z toho vyplýva

Zaseknutá koaličná kríza vyvolaná požiadavkou predsedu SaS Sulíka na odchod predsedu OĽaNO Matoviča z funkcie ministra financií sústreďuje už niekoľko týždňov pozornosť takmer výlučne na týchto dvoch aktérov a ich strany. Zvyšní dvaja partneri iba paberkujú a napriek občasným výzvam na zmier zostávajú mimo pozornosti. Kým v prípade Remišovej naozaj nie je dôvod zaoberať sa jej postojom, pokiaľ ide o Borisa Kollára, je to práve on, kto nielen môže, ale, pravdepodobne, aj celú situáciu čoskoro výrazne posunie (slovo vyrieši si netrúfam použiť).

Boris Kollár totiž doteraz preukázal v rámci koalície najväčšiu politickú zručnosť a zmysel pre technológiu moci; od začiatku napríklad pochopil strategický význam spojeneckého tandemu s Matovičom a vyťažil z neho dodnes maximum ziskov, ale aj imidž spoľahlivého partnera dnes i v budúcnosti. Preto niet dôvodu si nemyslieť, a jeho posledné vyjadrenia to plne potvrdzujú, že si uvedomuje dramatickú dilemu, či naďalej zostať v koalícii a pokúšať sa vytvoriť aký-taký modus vivendi menšinovej vlády alebo nájsť pre verejnosť zrozumiteľný a prijateľný dôvod na odchod z nej, tak aby pri tom utrpel čo najmenšie straty.

Domnievam sa, že takéto úvahy sa robia v Sme rodina pragmaticky na osi možných ziskov a strát plynúcich z vládnutia ako takého, ktoré im dáva možnosť plniť sľuby, a zároveň z vládnutia v období neodvratného poklesu životnej úrovne a v čoraz nepopulárnejšej vládnej zostave. Podobne dilematicky sa dá vidieť aj odchod z koalície, ktorý môže byť hodnotený ako zlyhanie, zrada a teda sklamanie, ktoré vedie k strate voličov, ale v ideálnom prípade môže byť vnímané aj ako záchrana spoločnosti pred ešte väčšou katastrofou. Záleží na scenári, na réžii a na hereckom výkone.

Pre Sme rodinu je zdanlivo najvýhodnejšie a možno aj najmenej rizikové čakať ako doteraz a až do konca to hrať na spoľahlivého partnera, ktorému ide o to, aby postavil nájomné byty. A naozaj, nikde nie je napísané, že takúto vernosť voliči neocenia a navyše doterajšia preferenčná konštelácia zaručuje Kollárovi s vysokou pravdepodobnosťou účasť v budúcej koalícii aj pri minimálnom zisku piatich či šiestich percent.

Diabol je však skrytý práve v tomto detaile. Čo ak to päť percent nebude? Preferencie strany Sme rodina sa dlhodobo nachádzajú na hranici bezpečného vstupu do budúceho parlamentu, a ak rátame s prípustnou odchýlkou, tak úplne pokojne môže zostať aj za jeho bránami. Ide teda o to, ako odhadneme vývoj, či sociálne, ekonomické a politické problémy, v ktorých sme sa ocitli a ktoré sa ešte prehĺbia, budú mať také katastrofálne dôsledky, že vládnuce strany si to zákonite a naplno odnesú vo voľbách. Predpovedať budúcnosť je, samozrejme, ťažké, ale zhodnotiť schopnosti súčasnej koalície sa dajú už pomerne presne.

Ak by sa Boris Kollár mohol spoľahnúť na to, že menšinová koalícia si sama sebe povolí uchádzať sa o podporu opozičných či nezaradených poslancov (a nebude dbať na mediálne protifašistické kampane), a ak by tiež veril tomu, že táto vládna zostava podá solídny exekutívny výkon, tak by bolo zrejmé, že zisky jeho zotrvania v koalícii prevyšujú nad stratami. Všetci však vieme, že už dnes sa viacero poslancov budúcej menšinovej koalície schizofrenicky zaprisahalo, že odmietajú hoci aj príležitostnú podporu nezaradených poslancov (schizofrenicky preto, lebo rovnako vehementne trvajú na svojom dovládnutí do termínu riadnych volieb) a o doterajších žalostných výkonoch väčšiny členov vládneho kabinetu sa tiež nemusíme presviedčať.

Ak situáciu takto zhodnotia aj v Sme rodina, bude na mieste skôr riskantné rozhodnutie odísť z koalície, ktoré by však bolo o to ťažšie, že ich už predbehol Richard Sulík. Tomu sa navyše naskytol veľmi presvedčivý dôvod, keďže permanentné, zákerné a veľmi osobné útoky Matoviča mu urobili zotrvanie vo vláde po jeho boku neznesiteľným. Jednoducho Boris Kollár, ktorý to doteraz hral pred verejnosťou na toho, ktorý s najnedôveryhodnejším politikom dobre vychádza, si musí nájsť iný dôvod exitu. Jeden sa mu ponúka – on sám ho v poslednom čase naznačil ako východisko z krízy – konanie predčasných volieb prostredníctvom rozhodnutia parlamentu, čo poslanci OĽaNO dnes síce odmietajú, avšak po odchode Sme rodina by v totálne okyptenej koalícii s mini stranou Za ľudí, asi inú možnosť nemali.

V každom prípade pragmaticky rozmýšľajúci predseda Sme rodina má veľkú dilemu, lebo ako jeho zotrvanie v koalícii, tak aj odchod z nej sa zdajú byť rovnako fatálne. Ale risk je zisk a Boris Kollár vedel vždy riskovať a zatiaľ celkom úspešne. Nebuďme teda prekvapení, ak to nebude ani Matovič, ani neviditeľný Heger a už vôbec nie dovolenkujúci Sulík, ktorí niečo vyriešia, ale že to bude doteraz stabilizujúci Kollár, ktorý uštedrí tejto koalícii ranu z milosti, pretože usúdi, že prišiel okamih, v ktorom platí ono klasické: Hic Rhodus, hic salta! (Tu je Rhodos, tu skáč), ak si chceš zachrániť politickú budúcnosť.

Aký chaos však potom na našej politickej scéne nastane, to si ani nechcem predstaviť. Jedno je však isté, na úplné dno krízy sme ešte neklesli.