Daniška je vo viacerých ohľadoch k slovenským dejinám kritický, možno až tvrdý. Poukazuje na súčasnú slovenskú mizériu, ale akoby chcel povedať: „Čo sa čudujete, veď vždy to tak bolo, len sa pozrite na naše dejiny.“

Ak si necháme vsugerovať, že sme národ neschopný, že neschopnosť je takpovediac súčasťou našej národnej povahy, potom sa podľa toho aj budeme správať. Aby sa tak nestalo, potrebujeme svoj dejinný príbeh, ale pozitívny príbeh, ktorý však nezastiera ani tienisté stránky. Ten, kto píše o slovenských dejinách, mal by mať slovenské dejiny, Slovensko a slovenský národ rád. Potom bude klásť inak myšlienky a slová ako ten, kto má k uvedeným skutočnostiam indiferentný alebo dokonca negatívny postoj.

Daniška má kritický postoj napríklad k štúrovcom. Ja si myslím, že štúrovci boli intelektuálne a duchovne najsilnejšou generáciou v našich dejinách. A vôbec neboli neúspešní. Boli úspešní, ibaže výsledky ich konania sa nedostavili hneď, tak ako vám hneď nevyrastie zo semienka mohutný strom. Trvá to roky. Ale o to je potom ten strom pevnejší. Plody ich konania žali Slováci väčšinou až po tom, ako táto generácia skončila a keby mali o to záujem, mohli by z ich diela čerpať dodnes. Podmienky, v ktorých štúrovci začínali, boli viac ako skromné. Väčšinou to boli chudobní učitelia a kňazi. Štúr sa narodil ako chudobný a ako chudobný aj zomrel.

Treba si uvedomiť, že títo ľudia nedisponovali finančnými prostriedkami na to, aby postavili v roku 1848 konkurencieschopné vojsko (zbrane boli vždy drahé). Vzhľadom na ich možnosti bolo aj to, čo dosiahli, s pomocou srbského kniežaťa Obrenoviča, vlastne veľa. Časť slovenských dobrovoľníkov bojovala bosá a s vidlami a sekerami išli proti delám. Nemohli konkurovať maďarským gardám, ktoré boli štedro financované z uhorského rozpočtu. Slovenské vystúpenie v tejto hektickej dobe meruôsmych rokov malo predovšetkým demonštratívny význam. Bolo potrebné, aby aj Slováci dali o sebe vedieť, že sú tu ako národ a že majú určitý politický program. Výsledok nebol až taký dôležitý. Sami však bojovať nemohli. Museli sa s niekým spojiť a to, že sa spojili s Viedňou, a nie s košútovcami, je len pochopiteľné, lebo nikto sa nespája so svojím úhlavným nepriateľom sám proti sebe. V tejto dobe boli úmysly a zámery dôležitejšie než hmatateľné výsledky. Kto rozumie dejinám, vie, že aj takéto zdanlivo neúspešné činy majú svoju cenu ako semienka, ktoré môžu priniesť plody v budúcnosti.

Štúrovi sa horko-ťažko podarilo vybojovať jedny slovenské noviny na to, aby tvoril slovenskú verejnú mienku a politické povedomie, kým Maďari mali takýchto novín oveľa viac. Štúrove noviny boli navyše osekávané cenzúrou, hoci mladí radikáli ako Kráľ alebo Francisci vyčítali Štúrovi, že je málo odvážny. No keby bol Štúr odvážnejší, noviny by boli zakázané. Štúr bol medzi dvoma mlynskými kameňmi a robil, čo mohol.

Nie som proti kritike národa, ide však o to, aká je to kritika. Aj Štúr kritizoval mnohé neduhy Slovákov (alkoholizmus či nedvižnosť), v jeho prípade však táto kritika vychádza z lásky k národu, z túžby po zlepšení pomerov. Štúr v hĺbke veril v tento národ, v jeho potenciál a poslanie, hoci nemal ružové okuliare a videl aj negatíva. Takáto kritika je dobrá, lebo smeruje k zlepšeniu pomerov. Kritika, ktorá však hovorí: „Neviete to robiť a za nič nestojíte,” teda kritika, ktorá vychádza skôr z opovrhovania objektom kritiky, kritika zatracujúca, dobrá nie je. Z takejto kritiky vzniká len blbá nálada, akási duševná bažina.

Na niektorých slovenských intelektuáloch, ktorí píšu o slovenských dejinách, mi vadí ich povýšené mentorstvo. Presne vedia, kde štúrovci urobili chyby. Keby boli na ich meste, tak by sa Viedňou oklamať nenechali a vybojovali by pre nás autonómiu. Presne vedia, čo mal a čo nemal robiť Tiso, lebo oni, keby boli na jeho mieste, by hrdinsky verejne nakopali Hitlera do zadku, na čo by sa nechali hrdinsky umučiť gestapom, keď by ešte predtým zachránili slovenských Židov.

Zdá sa mi, že títo intelektuáli preberajú kritický alebo až neprajný postoj k našim dejinám od Čechov alebo Maďarov a pri zastávaní týchto postojov sa cítia povznesene, objektívne, nad vecou, osvietení. Jadrom týchto postojov je však nepochopenie, neznalosť a neprajnosť (či zaujatosť). Slovenskí intelektuáli, ktorí tieto postoje preberajú, si túto základnú neprajnosť neuvedomujú. Nechápu, že krivo hľadia na svoj vlastný národ namiesto toho, aby na neho hľadeli s prirodzenou sympatiou.

Nie je správne preberať české alebo maďarské pohľady na naše dejiny. Česi nerozumeli v minulosti slovenským dejinám (Co ti Slováci pořád chtějí?) a často im nerozumejú ani dnes. Maďari slovenské dejiny poznajú, ale majú k nim neprajný postoj. Prisvojujú si spoločné uhorské dejiny, akoby išlo len o maďarské dejiny a slovenský podiel na týchto dejinách sa snažia umenšovať a zamlčiavať. Podľa viacerých maďarských historikov Slováci ako národ vznikli až v 15. storočí z Čechov, Valachov, Rusínov, Bulharov a iných etník alebo dokonca až v 19. storočí. Ako sa Maďari pozerajú na naše dejiny, sme mohli vidieť aj pri nedávnom futbalovom zápase.

Mať rád svoj národ nie je hanba, nie je to prejavom intelektuálnej menejcennosti. Ak si niekto myslí, že správny postoj je opovrhovať svojím národom, mýli sa rovnako ako ten, kto si myslí, že je správne opovrhovať sám sebou či svojou rodinou, lebo národ je v istom zmysle rozšírením nášho ja a širšou rodinou. Opovrhovanie vlastným národom je planá intelektuálska póza.

Ak sa majú pomery na slovenskej zemi pohnúť dopredu, tak potrebujeme zmeniť postoj k našim dejinám. Lebo z dejín rozumieme sami sebe, kto sme. A ak budeme mať o sebe negatívny obraz (že sme menejcenní, neschopní a podobne), potom budeme aj podľa toho konať. Preto by sme mali vo vzťahu k našim dejinám uplatňovať tri P: 1. Poznať naše dejiny. 2. Prijať naše dejiny. 3. Pochopiť naše dejiny.