Prezidentka by mala od Hegera žiadať zoznam 76 poslancov

Keď koalícia Smer, SNS a Most prepriahala svojho premiéra v roku 2018, teda v polovici volebného obdobia, musel prísť Peter Pellegrini k prezidentovi Kiskovi s podpismi viac než 76 poslancov, aby mu dokázal, že sa stane premiérom vlády, ktorá bude mať v parlamente dostatočnú podporu. Tento týždeň síce neprišlo formálne k pádu vlády, no neodohráva sa ani bežná výmena jedného či dvoch ministrov. SaS, jedna zo silných koaličných strán, odchádza do opozície a tým pádom sa zásadne mení politická situácia a postavenie vlády.

Fakticky vzniká nová koalícia, menšinová a dokonca aj premiér Heger, síce neobratne, ale priznal: „Vstupujeme do menšinovej vlády.“ Navyše, dochádza k obmene štvrtiny členov vlády a nejde pritom o hocijaké ministerstvá.

Môžeme si síce zakrývať oči a nechať sa uspokojovať idylickou zhodou trojkoalície, že na uvoľnené posty po SaS teraz budú menovaní odborníci, kto sa však vyzná v tom, čo sú predpoklady dobrého ministerského výkonu, ten vie, akí „slabí“ bývajú v každej vláde tzv. ministri odborníci bez politického krytia. Samozrejme, že títo kaskadéri zodpovednosť ponesú, ale podporu budú mať asi takú ako súčasný minister zdravotníctva Lengvarský, ktorý tiež prišiel do vlády ako odborník a veľmi rýchlo si našiel osobitý modus vivendi pasívneho prežívania a zázračnú formulku, ktorou odpovedá na každú nepríjemnú otázku: Poradíme sa na ministerstve.

Takže od pani prezidentky Čaputovej je síce pekné počuť, že nebude zdržiavať menovanie nových ministrov, tým si však svoju úlohu zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov určite nesplní. Odvolávajúc sa na svoje nedávne slová, že vláda bez podpory väčšiny v parlamente je nefunkčná, by v prvom rade mala vyzvať premiéra Hegera, aby jej spolu s menami nových ministrov priniesol aspoň 76 podpisov poslancov pripravených podporovať za nejakých okolností jeho vládu, prípadne inú formu politickej dohody o tolerancii menšinovej vlády.

Ak tak neurobí, tak jej buď nezáleží na vlastných nárokoch na funkčnú vládu alebo kalkuluje s tichou spoluprácou vládnej koalície s tými poslancami, ktorých ona sama označuje za fašistov. K takejto úvahe ma nabáda fakt, že už dnes, nielen pani prezidentka, ale aj zapálení antifašisti a ministri Naď a Budaj (ten sa dokonca zaprisahal, že vo vláde s podporou fašistov nezostane), cudne mlčia o tom, že do poslaneckej koaličnej zostavy si už riadne zasadol poslanec Šimko, ktorý – podobne ako z fašizmu obviňovaní Taraba a spol. – tiež kandidoval za ĽSNS. Ale možno je poslanecký klub Sme rodina v očiach pani prezidentky a ministrov Naďa a Budaja účinným očisťujúcim zariadením.

Táto chúlostivá situácia naznačuje, že pilier koalície Boris Kollár ešte nerezignoval a hľadá pragmatické riešenia. Dokonca ich ako skúsený parlamentný harcovník vidí v optimistickej predstave, že pri zníženom kvóre parlamentu môžu koalícii prechádzať zákony hoci len sedemdesiatimi hlasmi. Je celkom pozoruhodné, že ako jednu z uspokojivých možností vládnutia to akceptuje aj časť verejnosti vrátane politologických expertov. Akoby im nič nehovorili záujmy nabrúsenej opozície pred blížiacimi sa regionálnymi, komunálnymi, ale už aj riadnymi voľbami. Spoliehať sa totiž pri dôležitých hlasovaniach na znížené kvórum parlamentu je ako tvrdenie, že Zem nemusí byť nevyhnutne guľatá. Lenže prírodné zákony platia a politický život má tiež svoje zákonitosti.

Čoskoro sa teda ukáže, kde je viac sily, či na strane neschopnej, nepopulárnej koalície, navyše koučovanej Matovičovou jedovatosťou, alebo na strane opozície, v ktorej v životnom záujme je hneď na prvej schôdzi parlamentu dokázať, že vládna koalícia je nefunkčná. Bude to trpká zábava. Kým Boris Kollár sa bude snažiť v zákulisí vyjednávať, najmä ak pôjde o jeho zákony, Matovič bude s pôžitkom kopať do SaS (niežeby si nezaslúžili) a Remišová, tá sa bude nepochybne naďalej tváriť, že tú plochú zemeguľu riadi ona.

Ak teda pani prezidentka, ako sa sama vyjadrila, nemá záujem predlžovať túto agóniu, mala vyžadovať od premiéra Hegera dôkaz o dostatočnej podpore jeho vlády.

A keď jej ho premiér nedokáže poskytnúť, mala by sama iniciovať politické rozhovory o konci tejto koalície a o dohode na predčasných voľbách. Takéto voľby by sa aj tak nemohli konať skôr ako na jar, je však rozdiel, či tento kritický čas jesene a zimy prežijeme v chaose, konfliktoch a neistote alebo v pragmatickej dohode všetkých parlamentných strán. To by snáď umožnilo aj priechodnosť nevyhnutých zákonov a krízových opatrení. Predčasné voľby teda už nie sú len riešením pre budúcnosť, ale už aj pre najkritickejší moment našej súčasnosti.