Vysokoškolská mizéria. Čo trápi študentov pred začiatkom akademického roka

„Vysoké školy sú na pokraji kolapsu. V ostatných rokoch už nie je možné hovoriť o ich rozvoji, no dnes ani o ich dôstojnom prežití či prežití vôbec,“ zdôrazňuje rektorská konferencia. Vládu preto vyzýva na splnenie troch požiadaviek. Žiada ju, aby zvrátila negatívny vývoj financovania vysokých škôl a aby sa financovanie dostalo minimálne na úroveň roka 2020. Požaduje tiež, aby sektoru vysokých škôl kompenzovala výpadky spôsobené energetickou krízou a aby dofinancovala výpadky v národných a európskych projektoch tak, ako sa tomu deje v okolitých krajinách.

Vyhlásenie rektorov podporuje aj Študentská rada vysokých škôl, ktorá konštatuje, že nový minister školstva by mal byť pripravený pomôcť slovenskému vysokému školstvu. Nový akademický rok sa začína už na budúci týždeň. Čo však trápi samotných študentov, sa niektorých z nich opýtala spolupracovníčka Štandardu.

Rast cien chápeme, ale nezmenenú kvalitu nie

Inflácia ohrozuje študentov rovnako ako iné rizikové skupiny. Keď sa pozrieme na štruktúru ich výdavkov, takmer všetky smerujú na nákup stravy, ubytovanie a dopravu. Nemôžeme sa teda tváriť, že takmer dvadsaťpercentný medziročný nárast cien v týchto kategóriách sa ich nedotkne.

Hoci niektorí sú ochotní zaplatiť viac za ubytovanie na internátoch či obedy v jedálňach, pretože rozumejú hospodárskej situácii, oprávnene sa neprestávajú sťažovať na kvalitu poskytovaných služieb.

„Chápem, že kvôli cenám energií vzrastajú aj ceny za ubytovanie na internátoch. Ale neviem, za čo konkrétne mam platiť, ak nemáme k dispozícii ani funkčnú kuchynku,” hovorí o svojej ešte stále nezrekonštruovanej časti internátu Samuel, študent STU v Bratislave.

Okrem toho nie je vo všetkých univerzitných sídlach dostatok miest na internátoch. Pravidelne sa stáva, že v Prešove či v Banskej Bystrici sa k izbe na internáte tak ľahko nedostanete. Študenti sú tak nútení platiť za súkromne prenajaté byty alebo za štúdiom dennodenne dochádzať aj niekoľko hodín.

Školské jedálne sa s rastom cien vyrovnávajú tak, že pravidelnejšie korigujú ceny obedov. Podľa slov študentov sa tak udialo v minulom roku aj niekoľkokrát. Zatiaľ čo s nostalgiou spomínajú na obedy, za ktoré doplácali neraz iba dvojeurovou mincou, dnes zaň zaplatia zväčša od troch do piatich eur. Štát pritom dotuje tieto obedy sumou euro štyridsať.

Napriek značnému nárastu cien je práve obed z jedálne to, čo im pomáha vyžiť. Hoci nie všade je kvalita obedov dobrá a neraz ani porcie nepostačujú na to, aby sa zasýtili, existujú aj svetlé výnimky. Ako potvrdzuje študentka Žilinskej univerzity Zuzana: „Ak sa chcem aj naďalej zdravo stravovať, tak pri mojej vegetariánskej diéte a raste cien je to čoraz náročnejšie. Našťastie, máme naozaj kvalitnú školskú jedáleň, kde si môžem stále vybrať aj vegetariánsku verziu, a tak je to pre mňa o to jednoduchšie.”

Takmer nedosiahnuteľné štipendium

Najnáročnejšiu situáciu prežívajú tí vysokoškoláci, ktorí majú náročné štúdium a nemajú možnosť získať dodatočný finančný príspevok iným spôsobom ako prácou. Na sociálne štipendium majú o trochu vyššie príjmy, než sa vyžaduje, na prospechové sa nikdy nechytia, pretože je to kvôli silnej konkurencii mimoriadne náročné.

Netreba sa však tváriť, že prospechové či motivačné štipendiá sú pre vysokoškolákov nejakou rozhodujúcou finančnou pomocou. Ide totiž iba o jednorazový príspevok, ktorého výška sa zväčša pohybuje okolo päťsto eur za akademický rok. Na porovnanie na vysokých školách v Poľsku študenti dostávajú prospechové štipendiá mesačne vo výške okolo stopäťdesiat eur. Ich získanie však nezávisí iba od priemeru, ale aj od toho, do akých voľnočasových aktivít sa zapájajú a ako prispievajú k budovaniu akademického života. Na Slovensku sa rátajú iba známky.

Ukazuje to aj príklad Viktórie, študentky medicíny. Keď sa jej pýtam na možnosť získania štipendia, odpovedá: „Ešte sa mi ani raz nepodarilo získať štipendium, aj keď sa škole venujem naplno a robím pre to maximum. Aby som ho získala, potrebujem študijný priemer až do 1,07 alebo 1,09. Pri náročnosti nášho štúdia naozaj obdivujem každého, komu sa to podarí.“

Spomína tiež, že kvôli zdražovaniu bola prvýkrát počas akademického roka nútená nájsť si brigádu. Obáva sa však, ako to bude počas semestra zvládať. Už aj bez brigády nemala takmer žiaden voľný čas a takto bude musieť ísť jej práca na úkor štúdia. Samuel, študent jednej z bratislavských univerzít dodáva: „Najťažšie na tom je, že je náročné zladiť štúdium, prácu, voľný čas, nevyhorieť a aj trochu si tú mladosť žiť, nielen prežívať.”

Krok späť v inováciách

Niektorí študenti vysokých škôl sa počas pandémie nádejali, že ich univerzity budú pod tlakom doby nútené zmodernizovať a zdigitalizovať univerzitné systémy a vyučovacie metódy, mnohí zostali sklamaní.

„Zvyšovanie cien je už realita, horšie je, že nedokážeme presedlať na elektronické zápisy, ale musíme všade chodiť osobne,“ odpovedá v komentári do témy Monika z Prešovskej univerzity.

Započúvajúc sa do hĺbky študentských konverzácií sa dá zachytiť reč aj o nedostatočnom či zastaranom vybavení univerzitných knižníc. Knihy v nich sú, v niektorých prípadoch, ako zo stredoveku, bez postačujúceho množstva nových, aktuálnych publikácií, o cudzojazyčných ani nehovoriac.

K tomu pridáva ďalší postreh Michaela, študentka UPJŠ v Košiciach: „Naozaj nerozumiem zmyslu štátnic. Prečo by som mala svoje vedomosti prezentovať pred komisiou, ktorá ich chce počuť v jednej krátkej, namemorovanej odpovedi. Tá navyše absolútne nesvedčí o tom, či a ako viem pracovať s danou problematikou v praxi.“

Študenti sa totiž okrem toho, že absolvujú všetky skúšky a napíšu prácu, musia na konci štúdia pripraviť na učivo, ktoré obsahujú spomínané štátne skúšky. Od tých už ustúpili viaceré zahraničné univerzity, ktoré na ukončenie štúdia vyžadujú okrem absolvovania skúšok z predmetov v študijnom programe iba prezentáciu záverečnej práce s diskusiou. V nej sa komisia pýta študentov otázky spojené s prácou, ktorú napísali.

Keď sa zaujímam o iné problémy, ktoré trápia študentov, od Zuzany dostávam odpoveď: „Najviac ma hnevá nespravodlivosť. Priživovanie sa lenivých študentov v skupinových prácach, znižovanie úrovne a ponechávanie si študentov, ktorí na to nemajú len preto, aby za to mala univerzita peniaze. A za tie nám aj tak nevedia kúpiť licencie na programy, ktoré k štúdiu potrebujeme, a tak robíme všetko na kolene, používajúc nejaké pochybné, stiahnuté verzie.“

Priority v odvrátenom poradí

Študenti by sa v prvom rade mali starať o to, aby všetky svoje sily a čas na vysokej škole venovali štúdiu, vytváraniu priateľstiev či profesijných známostí a rozvoju svojej osobnosti. Potrebujú mať čas odkrývať svoj potenciál a plne ho rozvíjať. Namiesto toho riešia, koľko všakovakých kancelárií s papierovými tlačivami v ruke musia počas štúdia obehať, kde si zohnať brigádu, aby mali čo jesť a na ktorú prednášku nemusia ísť, aby sa mohli po práci vyspať.

Ak nemajú dobré rodinné zázemie, ktoré si môže dovoliť ich podporiť, alebo sú jednoducho z viacdetných rodín, ktorým sa situácia pod vplyvom zdražovania náhle zmenila, majú smolu. Pri zvýšení životného minima o pár eur sa aj tak nekvalifikujú na sociálne štipendium. Na prospechové či motivačné môžu zasa zabudnúť preto, že pri jednoduchej matematickej rovnici sa im čas strávený nad knihami viac oplatí prepracovať a budú mať za to väčšie peniaze.

Dobrí či prinajmenšom svedomití študenti budú musieť byť v tomto čase tak trochu skromnými a sebestačnými hrdinami. Nezdá sa totiž, že by im ktokoľvek vykročil naproti s nejakou formou pomoci.