Pred 100 rokmi sa narodil Anton Neuwirth. Muž s jedinečným osudom, ktorý sa oplatí poznať

Dnes, pri príležitosti 100 rokov od narodenia Antona Neuwirtha sa s jeho menom vo väčšine médií spomína najmä jeho pôsobenie vo funkcii prvého veľvyslanca Slovenskej republiky pri Svätej stolici. I keď táto jeho funkcia bola iste významnou a je dobre, že ho minister zahraničných vecí Korčok ocenil najvyšším vyznamenaním svojho rezortu, predsa len ide iba o malú epizódu v strhujúcom príbehu jeho života, z ktorého stojí za to poznať viac.

Anton bol prvým, a zároveň jediným dieťaťom žida Dezidera Neuwirtha a katolíčky Antónie rodenej Denkovej. Kvôli polovičnému židovskému pôvodu prišiel počas druhej svetovej vojny o polovicu rodiny (12 členov), ktorí zahynuli v koncentračných táboroch a samému sa mu podarilo prežiť len vďaka prezidentskej výnimke. Tú získal vďaka tomu, že jeho otec bol spolužiakom Jozefa Tisa z detských čias a starí rodičia bývali tri domy od fary v Bánovciach nad Bebravou, kde Tiso pôsobil ako farár. Anton s otcom išli žiadať o výnimku tak, že vybrali zopár dosák vo svojom plote a v plote organistu, ktorý susedil z jednej strany s nimi a z druhej s farou. Takto inkognito navštívili prezidenta a rovnakou cestou odišli domov. Možno pri tej príležitosti odovzdali aj pozdravy pre starú pani Neuwirthovú od starej pani Tisovej, prezidentovej matky, ktorá údajne pred tým, než sa jej syn stal prezidentom rada navštevovala Antonovu starú mamu.

Po komunistickom prevrate, ktorý ho zastihol na stáži vo Švajčiarsku (kde sa mu narodila prvá dcéra, dnes známa politička Anna Záborská) a odtiaľ sa mladý Anton Neuwirth vrátil ako jediný z dvanástich študentov z Československa, sa sťahoval do Košíc, kde pôsobil ako jeden z prvých akademikov na novovznikajúcej Lekárskej fakulte UPJŠ.

Kvôli problému s ubytovaním v tom čase býval u košických dominikánov, kde sa zas stal priamym svedkom Barbarskej noci, teda tajnej komunistickej akcie, počas ktorej boli v noci z 13. na 14. apríla 1950 zatknutí a internovaní všetci rehoľníci v Československu. V tú noc mu známy košický dominikán, Mikuláš Lexmann (prastrýko slovenskej europoslankyne Miriam Lexmann), ktorý mu vybavil ubytovanie v kláštore, pri stretnutí na chodbe rázne povedal: „Pán doktor, pozrite, čo robia s nami, urobte niečo.“