Čo spája a čo rozdeľuje Smer a Hlas

Nedávna protivládna demonštrácia v Prahe, kde sa neočakávane zišlo na Václavskom námestí odhadom sedemdesiat až stotisíc ľudí širokého názorového spektra, inšpirovala aj stranu Smer. Robert Fico začal zvolávať protest podobného širokospektrálneho charakteru, na ktorý by mali prísť všetci bez ohľadu na vzájomné rozpory, a ak by mala byť prekážkou celospoločenského protestu jeho osoba, tak je ochotný vzdať sa aj svojej účasti na pódiu.

Smer sa k takejto aktivite odhodlal napriek tomu, že jeho nedávna košická demonštrácia pred ústavným súdom nenaplnila kritériá masovej akcie. Lenže Smer nemá veľmi čo stratiť, dokonca ani vtedy nie, ak sa mu opäť nepodarí priviesť tentoraz pred Prezidentský palác desaťtisíce ľudí. Pretože keď už nič iné, Smer si potvrdí svoje akčné opozičné líderstvo a v očiach sympatizantov zožne ocenenie minimálne za snahu.

Ten, kto v tejto chvíli môže mať dilemu, je Pellegriniho Hlas, pretože verejná ponuka Smeru, aby sa všetci zúčastnili na demonštrácii proti neschopnej vláde, môže byť sympatická jeho voličom, zároveň je však ťažko prijateľná pre vrcholných predstaviteľov Hlasu snažiacich sa o odlíšenie od bývalých kolegov zo Smeru a ešte viac o jednoznačnú dištanciu od Republiky, ktorá sa k účasti na proteste už prihlásila.

V Hlase sú si iste vedomí toho, že z akéhokoľvek výraznejšieho spoločného opozičného postupu so Smerom budú mnohí vyvodzovať aj ich budúcu koaličnú spoluprácu. A Hlas by v tomto ohľade rád zostal nečitateľný. Avšak aj tichá neúčasť na utorkovom proteste môže Hlasu spôsobiť vrásky. Pretože špeciálne Smer neopomenie všetkými kanálmi, ešte viac než doteraz, šíriť obraz budúcej vlády Hlasu s Progresívnym Slovenskom a SaS, čo Hlasu môže škodiť. Toto všetko je napokon súčasťou už začínajúcej predvolebnej propagandy a taktiky, ktorá sa bude ešte všelijako vyvíjať, a najhlasnejšie sa do nej už teraz zapojil Matovič svojím nenávistne plačlivým krikom o budúcej vláde mafie, rozumej Hlasu a Smeru.

Ten, kto má na mysli Pellegriniho výrok, že nebude sedieť s Ficom vo vláde, by mohol predpokladať, že predsa len existujú akési morálne alebo osobné bariéry, ktoré bránia ich spolupráci. Sú však aj iné argumenty, z ktorých sa dá usudzovať, či sa Hlas a Smer po voľbách ocitnú v jednej koalícii. K nim určite patrí pripomenutie, z akých dôvodov sa vlastne Pellegrini a ďalší po parlamentných voľbách, v ktorých ešte kandidovali za Smer, od svojej materskej strany odčlenili.

Oni, vtedy aj dnes, by iste radi živili dojem, že išlo o ich nesúhlas s politikou Smeru, čiže o akési hodnotové príčiny. To by sme však museli stratiť pamäť, aby sme im celkom uverili.

V roku 2017 som na sneme Smeru v kritickom prejave vysvetľoval delegátom, prečo som sa vzdal funkcie podpredsedu strany a v čom vidím nedostatky jej politiky. Silný potlesk delegátov som síce mal, ale nasledovateľov ústupu z funkcií už nie. Peter Pellegrini dokonca o niekoľko mesiacov postúpil v hierarchii Smeru vyššie, keď sa stal premiérom. A pripomeňme, že až po tomto povýšení začalo očividne rásť napätie medzi ním a Ficom; boli to však konflikty mocenské a kompetenčné, nie hodnotové a ideové.

Aj preto Pellegrini bez problémov prijal v roku 2020 pozíciu volebného lídra Smeru, pretože, a to je dôležité si uvedomiť, v prípade úspechu mu prvé miesto na kandidátke zaručovalo pokračovanie na stoličke premiéra. Preto sa dá s veľkou istotou tvrdiť, že ak by Smer po voľbách v roku 2020 neskončil v opozícii, nikto by zo strany neodišiel. A tiež preto, že už krátko po prehratých voľbách, so získaným poslaneckým mandátom a imidžom „krajšieho Fica“, nebol Pellegriniho odchod o hodnotách, ale bol rozhodnutím navýsosť pragmatickým a kariérnym. Smer v tej chvíli totiž predstavoval politický a mocenský úpadok a naopak, šikovne deklarovaný odchod z neho a založenie vlastnej strany poskytli Pellegrinimu ďalšiu perspektívu. A práve takýmto pragmatickým rozmýšľaním bude motivované aj prípadné spojenie Hlasu so Smerom po najbližších voľbách, napokon aj formovanie akejkoľvek inej koalície. Už dlhú dobu totiž prevažuje v slovenskej politike prax, že silnejším koaličným lepidlom než zdieľané hodnoty a idey sú spojenectvá, ktorých primárnym cieľom je čo najväčší podiel na moci. Aj preto úplne najmenšou prekážkou takýchto koalícií bývajú osobné alebo etické rozpory.

Vráťme sa ale späť do súčasnosti, k chystanému utorkovému veľkému protestu pred Prezidentským palácom.

Čoskoro uvidíme, či to vôbec bude veľký protest a ako sa zachovajú jednotlivé opozičné strany. Tak ako dopredu pochybujem, že Bratislava napodobní Prahu mimoriadnym počtom protestujúcich, tak neverím ani na jednoznačnú účasť Hlasu. Ak sa napriek tomu niekto z Hlasu na proteste zúčastní, tak najskôr to bude po individuálnej linke (poslanec Šutaj Eštok to už raz urobil) a Hlas ako strana zostane oficiálne bokom v nádeji, že vlka ľudovej nespokojnosti tým nasýti a ovca koaličného potenciálu mu zostane celá.

Smer si však tým pádom ešte viac k sebe primkne strany ako Republika a SNS a zvýši si najmä šancu ťahať k sebe ich voličov, prípadne získavať ešte radikálnejšie naladené vrstvy obyvateľstva. Ak sa mu aj týmto spôsobom podarí naďalej zvyšovať svoje preferencie, tak potom podaná ruka, ktorú bude nepochybne stále vystierať k Hlasu, nadobudne čoraz väčšiu a lákavejšiu váhu. Pretože nie reči, nie osobné vzťahy, ani programové prieniky, ale účel moci svätí každú koalíciu.