Michal Čop

Včera sa v Bratislave konal Konzervatívny summit. Oslovili ma na ňom tri momenty. Prvým je istá rozpoltenosť konzervatívcov, ktorá sa prejavila najmenej dvakrát.

Prvýkrát som ju pocítil na paneli venovanom mladým konzervatívcom. Jeho hostia vedeli veľmi zaujímavo formulovať princípy. Napríklad trvali na tom, že konzervatívni politici by nikdy nemali opustiť konzervatívne stanoviská v kultúrno-etických témach, ako je ochrana života či presadzovanie gender ideológie. Alebo vraveli, že konzervatívni politici by sa nemali snažiť o priazeň médií ako je SME, či Denník N, lebo tie s nami budú ako naši hlavní ideologickí oponenti zákonite nesúhlasiť a navyše nie sú cieľovkou pre konzervatívnych voličov.

Na nasledujúcu otázku moderátora však tí istí ľudia povedali, že za svoje vzory považujú Veroniku Remišovú, Eduarda Hegera či českého premiéra Petra Fialu. Títo politici sú však na svojich pozíciách nie kvôli ich konzervatívnemu nastaveniu, ale práve preto, že ho neprejavujú alebo prejavujú len vo veľmi obmedzenej miere. Keď moderátor viac pátral po princípoch, na základe ktorých by sa mali konzervatívci v politike podľa našich nádejných politikov rozhodovať, vzorec sa opakoval. Opäť tam zaznievali správne formulované princípy a kritika kompromisov, ale akonáhle sa to premietlo do politickej praxe, tak z toho bola obhajoba kompromisov, ktoré robí súčasná vláda.  

Druhýkrát a vážnejšie sa rozpoltenosť ukázala pri geopolitických debatách. V bloku venovanému tejto téme pozíciu tvrdých sankcií, teda aj pozíciu našej vlády zastával zo štyroch diskutérov poľský intelektuál Marek Cichocki. Ten tvrdil, že dnešná vojna na Ukrajine je pokračovaním studenej vojny a našou snahou by malo byť to, aby ju Putin politicky neprežil. Podľa Cichockého to dosiahneme cez tvrdé sankcie a masívnu vojenskú podporu Ukrajiny. Ak Putin padne, podľa Cichockého skončí studená vojna a EÚ sa konečne stane dominantným subjektom v našom priestore.