Ako sa v Rusku stať vlastizradcom

Začiatkom septembra vyniesol moskovský mestský súd rozsudok v kauze Ivana Safronova, vlastenecky orientovaného novinára a poradcu šéfa Roskosmosu. Podľa úradov odovzdal tajné údaje rozviedke NATO (konkrétne českému kolegovi – novinárovi), za čo dostal 22 rokov väzenia. Tento trest je najprísnejší za posledné roky.

Bola cieľom kompromitácia Rogozina?

Vyšetrovatelia a sudcovia sa netrápili pre to, že v čase údajnej zrady nebol Safronov v štátnej službe a nemal prístup k utajovaným skutočnostiam. Nedostal ho ani potom, keď pôsobil vo vesmírnom priemysle ako odborník na kontakty s médiami. Paradoxne, vyšetrovatelia obvinenému ani nedali vedieť, aké tajné informácie vraj odovzdal NATO, pretože nemal právo sa s nimi oboznamovať.

Niektorí experti tvrdia, že skutočným cieľom jeho prenasledovania bola kompromitácia vtedajšieho šéfa Roskosmosu Dmitrija Rogozina, ktorého po určitom čase bez vysvetlenia odvolali z funkcie, hoci ho považovali za človeka blízkeho Vladimirovi Putinovi. Ak je to tak, život novinára zničili len pre palácové intrigy.

Čistka medzi vedcami

Toto ešte nie je najhorší prípad. Novosibírského vedca Dmitrija Kolkera, ktorý mal štvrté, terminálne štádium rakoviny, orgány obvinili z vlastizrady a rovno z kliniky ho poslali do vyšetrovacej väzby, kde o niekoľko dní zomrel.

Táto kauza sa začala zatknutím Anatolija Maslova, zástupcu riaditeľa inštitútu teoretickej a aplikovanej mechaniky sibírskej pobočky Ruskej akadémie vied. Svoje 76. narodeniny oslávil vo väzbe. Jeho zadržanie šokovalo akademickú verejnosť, tento významný vedec mal vysokú medzinárodnú autoritu a spolupracoval s kolegami zo Spojených štátov, Číny a Nemecka. Práve to je to, čo ho zničilo. V súčasných reáliách orgány považujú také kontakty za podozrivé až zločinné.

Ďalším obžalovaným v prípade vlastizrady a tiež uväzneným sa stal riaditeľ toho istého inštitútu Alexander Šipliuk. Nešťastní Kolker a Maslov boli jeho podriadení a z hľadiska orgánov spolupáchatelia. Pritom úrady, s odvolaním sa na utajenie, zase nevysvetľujú podstatu obvinení.

To sú len nedávne prípady už dostatočne typických udalostí. Prečo sa do Ruska vrátil problém zradcov, ktorý už veľmi dlho nevyzeral byť aktuálnym?

Grantodarcovia pre ruskú vedu

Po roku 1991 nemal nový ruský štát prostriedky na to, aby financoval vedu v takom rozsahu ako predtým. Výskumníci museli sami hľadať možnosti prežitia, pritom štátne orgány to len povzbudzovali. Jedným z východísk sa stala spolupráca so zahraničnými fondmi a univerzitami, ktorí ochotne poskytovali granty talentovaným ruským vedcom. Takáto synergia dovolila nielen prekonať ťažkosti ruskej vedy, ale aj výrazne urýchliť vedecký pokrok.

V tom období sa šíril vtip: „Čo to je americká univerzita? Je to miesto, kde ruskí profesori učia čínskych študentov.“ Je to, samozrejme, hyperbola, ale správne odrážajúca vtedajší typický trend.

Štandardná požiadavka „grantodarcov“ bola, aby vykonávatelia referovali o svojich výsledkoch na medzinárodných konferenciách a zverejňovali ich v takzvaných „karentovaných“ medzinárodných časopisoch. Postupne sa aj vo vnútri Ruska stala táto prax oficiálne povinnou časťou posúdenia kvalifikácii vedeckých pracovníkov.

Ale časy sa zmenili. Zároveň s tým, ako sa vzťahy so Západom zhoršovali, vládne úrady mali čoraz väčšie obavy, že výsledky práce domácich špecialistov voľne prúdia do zahraničia. Mohli byť medzi nimi skutočne také poznatky a vypracovania, ktoré mali takzvaný dvojaký účel. Mohli byť vhodné na mierové, ale zároveň na vojenské použitie.

Povinná expertíza materiálov

Ako prvý krok úrady zaviedli povinnú predbežnú expertízu materiálov, určených pre zahraničné publikácie, teda či v nich nie je prítomné štátne tajomstvo. Vedci z toho nie sú nadšení, no dodržiavajú pravidlá. V opísaných prípadoch práce sibírskych výskumníkov prešli takouto skúškou a dostali povolenie na ich zverejnenie.

To však ich autorov nezachránilo. Povolenie stanovuje len to, že dielo neobsahovalo štátne tajomstvo v momente expertízy. Ale neskôr tieto informácie, ktoré neboli tajné počas predbežného skúmania, klasifikovali ako také. Univerzálna právna zásada, že zákony nemajú retroaktívny účinok, sa v tomto prípade nezohľadňuje.

Takýto prístup robí ruských vedcov, spolupracujúcich s grantovými nadáciami či zahraničnými univerzitami, „ľahkým terčom“ pre spravodajské orgány. Každý z nich sa môže jednoducho a bez toho, aby o tom vedel, stať vlastizradcom. Úradom stačí zmeniť zoznam informácií, ktoré sú štátnym tajomstvom.

Akademická obec to hodnotí ako špiónomániu a hon na čarodejnice. Celá skupina členov Ruskej akadémie vied apelovala na vládu so žiadosťou o okamžité ukončenie bezdôvodného prenasledovania svojich kolegov. Až doteraz sa nedočkali odpovede.

Séria trestných prípadov vlastizrady viedla k tomu, že vedci sa začali báť o svoju slobodu. Niektorí z nich odmietli zahraničné granty a prijaté peniaze vrátili. Mladí odborníci buď hromadne odchádzajú, alebo to plánujú.

Načo sa orgány v podobných prípadoch tak správajú? Existuje pohlaď, že dôstojníci spravodajských služieb v tom vidia možnosť urýchliť si svoj kariérny rast. Odhalenie vlastizrady im sľubuje zvýšenie hodností a postavenia.

Myslím si však, že to nie je všetko. Riadia sa svojou predstavou o verejnom blahu. V mysliach Rusov prevládajú izolacionistické a xenofóbne nálady. Pre väčšinu z nich je svet rozdelený na priateľov a nepriateľov – kto nie je s nami, je proti nám. Aj dovolenky v zahraničí sa stali odsúdeniahodnými, nehovoriac už o obskúrnych výskumoch za cudzie peniaze.

V dôsledku takého prehnaného vlastenectva krajina stráca svoj najlepší ľudský potenciál. Bez medzinárodnej spolupráce ruská veda riskuje, že zaostane za svetovým pokrokom. Mylné chápanie patriotizmu je schopné výrazne uškodiť milovanej vlasti.