V tretej najruskejšej krajine na svete

V prvé ráno mojej prvej cesty do Kazachstanu vlak nechal za sebou nezalesnenú kazašskú step a vošiel do riedkych brezových hájov. Sibír sa približovala. Bol som v Severnom Kazachstane, v regióne krajiny obývanom prevažne etnickými Rusmi. Krajina je z jazykového hľadiska (po Rusku a Bielorusku) tretím najruskejším štátom na svete. Štváči z Ruskej federácie si občas nárokujú aj Severný Kazachstan ako „ruskú zem“, ktorú treba doviesť domov.

Už nočný vlak Karaganda – Omsk bol úplne ruský. Moji spolucestujúci sa rozplývali v nostalgii za krásou sibírskych miest v 70. rokoch. Bez priamej zmienky o ukrajinskej vojne stará pani nadávala na „banderovcov, ktorí zavraždili každého tretieho Bielorusa“, starý muž zas chválil ruskú armádu, ktorú „až Putin dal do poriadku“. Zdalo sa, že už dlhšie nepozeral nijaké správy.

Raper vykrikuje pravdu: Ukrajina požiadala Rusko o vojenskú pomoc

V regionálnom hlavnom meste Petropavl sa miestni Rusi zhodovali v tom, že Petropavl s „mínus 40 stupňami“ je najchladnejším mestom v Kazachstane. „Teplo“ na kazašskom juhu v ich rečiach nadobúdalo až mýtické podoby. Jedna staršia železničná inžinierka, ktorá mi vysvetľovala cestu, spomenula dotované osídľovanie južných Kazachov. „Tí sa však v miestnej klíme cítia nepríjemne, sú chovateľmi dobytka a tu sa pestuje pšenica,“ upozornila. Ďalej vládla zhoda na tom, že Leninova ulica, medzičasom premenovaná na Ulicu kazašskej ústavy, tvorí „najdlhšiu neprerušovanú pešiu zónu na svete“. Videl som tam veľa hipsterských kaviarní s nápisom v latinke „Éspresso Bari“. Študentky dizajnu v nich pri nápojoch ako „Cappuccino Salted Caramel“ dolaďovali geometricky zložité kresby. Čo sa však týka zápisu do Guinessovej knihy rekordov, vidím to čierno – túto pešiu zónu štyri- či päťkrát prerušuje automobilová cesta.

Všetci usilovne uisťovali o svojej oddanosti Kazachstanu ako útočisku mnohonárodnej tolerancie, zároveň tu bolo niekoľko chvíľ úzkostnej zdržanlivosti. Veľmi nadaný amatérsky raper, ktorý mi vysvetľoval cestu, mi strčil do ucha slúchadlo s tým najobscénnejším americkým rapom. Keď som sa ho spýtal na Putinovu vojnu, tento mladý petropavlovský Rus zareagoval otázkou: „Ako dočerta sa tam mohol komik stať prezidentom?“ Z internetu vedel, že vraj Ukrajina požiadala o ruskú vojenskú pomoc a Putinovou chybou bolo to, že nezastavil objednané nasadenie. Keď som sa ho spýtal na záhadné januárové povstanie v Kazachstane, ktoré bolo potlačené pomocou prevažne ruských jednotiek ODKB, aj raper, ktorý „vykrikuje pravdu“, sa stal skúpym na slovo.

Najčerstvejšie noviny majú deväť dní

V chladnom petropavlovskom jesennom slnku som si všimol jemné dievča, ktoré hlásilo čosi po anglicky do smartfónu. Táto 20-ročná kazašská Ruska chodila do školy Krupskaja („do protileteckého úkrytu sa tam zmestí tisíc ľudí a dokážu tam prežiť rok“), ako mierne úspešná skokanská atlétka spoznala Bulharsko, Španielsko a Portugalsko, a teraz študovala na prijímacie skúšky na Petrohradskú vysokú školu filmu. Niekoľkokrát denne vkladala na Instagram príbehy ohraničené na 15 sekúnd, raz týždenne v angličtine. Jej špecialitou boli raňajkové stories, svoje raňajky natočila už stokrát: „Moje raňajky majú skvelú atmosféru, každý na ne dostane chuť.“ Vraj má 360 sledovateľov a žne v priemere 15 smajlíkov.

Viedla ma únavne dlho k historickej rezidencii jedného chána, o ktorom nič nevedela, potom do ďalšieho hipsterského lokálu, v ktorom si zamilovala cestoviny s morskými plodmi. K môjmu veku (49) pristupovala láskavo: „Vy ste vyrastali v časoch Sovietskeho zväzu, pre vás sa zmenilo všetko.“ Petropavl nazvala „skôr ruským mestom, na Kazachov však nezabúdame“. Hoci nevedela oveľa viac než len pozdraviť („Salem!“), v prípade potreby by vraj hovorila aj po kazašsky. Nemala by v Rusku – kde je Instagram zakázaný – strach pred izoláciou? „Nie. Som človek, ktorý takmer vždy vidí východisko.“ Veď možno aj prejsť z YouTube na RuTube.

Na takzvané „januárové udalosti“, počas ktorých musela „dva týždne“ sedieť doma bez internetu a mobilnej siete, táto severokazašská raňajková influencerka už zabudla. „Také hrozné to bolo,“ zdôraznila. Vojna na Ukrajine je, samozrejme, ešte strašnejšia, prisvedčila zahanbene. Cítila sa neúplne informovaná, na jej poľutovanie tlačené denníky zmizli, najaktuálnejšie noviny na hlavnej stanici v hlavnom meste môžu mať občas aj deväť dní. Táto influencerka nepodporila žiadnu vojnovú stranu. Dodala však, že jej je ľúto ukrajinského ľudu.

Ticho o Putinovej vojne

Cestoval som ďalej, do druhého najchladnejšieho hlavného mesta na svete – Astany, do oázovej metropoly juhu – Alma-Aty, do Ujgurského okresu pri čínskej hranici, potom na najkrajnejší západ deviatej najväčšej krajiny sveta. Vzťah s Ruskom je jedinečný: zatiaľ čo Rusi nemajú nijaký pozemný prístup k štyrom ďalším bývalým sovietskym republikám Strednej Ázie, s Kazachstanom majú spoločnú najdlhšiu neprerušenú pozemnú hranicu na svete – a keďže dobrá tretina etnických Kazachov má ruštinu ako materinský jazyk, spoločný majú aj jazyk. V Alma-Ate, ale aj v iných veľkomestách tejto veľmi mestskej krajiny, som natrafil na autenticky eurázijský typ človeka, ktorý sa oblieka a pohybuje podľa európskej módy, hovorí literárnou ruštinou a len zblízka – pri pohľade do očného kútika – sa ukazuje ako aziatský.

Tomu zodpovedá politika Kazachstanu od vypuknutia vojny. Prezident Kasym-Žomart Tokajev, kariérny diplomat, neprejavil nijakú vďačnosť za januárovú ozbrojenú pomoc, vytýčil prozápadný kurz liberalizácie, neuznal „ľudové republiky“ na Donbase a nechal zakázať ruské Jurajove stuhy. Na druhej strane, vo verejnom živote Kazachstanu chýba aj inde všadeprítomná modro-žltá Ukrajiny.

O Putinovej vojne panuje váhavé ticho. V kazašských televíznych správach sa väčšinu dní nevyskytuje. Ešte aj v druhý deň čiastočnej ruskej mobilizácie sa spravodajstvo začalo správou o vysádzaní ôsmich miliónov sadeníc stromov pri Astane. Len v jednej hospodárskej tolkšou sa s benevolentnou vecnosťou diskutovalo o tom, čo by mohol pre kazašský pracovný trh znamenať možný prílev ruských odmietačov vojny. Kto nevie po kazašsky, má k dispozícii všetky médiá Ruska a reaguje často zmätene. Naproti tomu kazašsky hovoriaci mali tendenciu považovať konanie Ruska na Ukrajine za „imperialistické“ a za „hrozbu“ pre Kazachstan.

Prečo nemajú radi Nazarbajeva

Ako tretí geopolitický vektor som vnímal sporadicky wahhábisticky rigidný islamizmus. Je komické, že som naň narazil na najkrajnejšom západe – v európskom Kazachstane. Keďže Kazachovia poznajú svoju krajinu zle a takmer vôbec nepoznajú Európu, málokto v krajine vie, že päť percent Kazachstanu – väčšia plocha než štátne územie blahej pamäti Česko-Slovenska – sa geograficky nachádza v Európe. Preto Kazachstan smie hrať futbal v UEFA. Mesto Atyrau, rozvodná centrála ťažby ropy a plynu, ktoré zdvojnásobilo svoju populáciu na viac ako 300-tisíc, leží spolovice v Európe a spolovice v Ázii.

Bolo horúco, preplával som z Ázie do Európy. Keďže už aj tak malátna rieka Ural mala málo vody, človek tam bol za desať minút. Akurát na európskom brehu som po týždni v Kazachstane prvý raz počul volať muezína. Ďalšou špecialitou bolo, že tu veľa Kazachov jazdilo na ruských (alebo aj arménskych) poznávacích značkách, aby sa vyhli prehnaným clám. Taxikár, s ktorým som prenasledoval svoj zmeškaný púštny vlak, pokorne priznal, že od 24. februára je mu trápne jazdiť so svojou saratovskou značkou: „Ale čo mám robiť?“ Mladý kazašský Rus, ktorý sa kvôli výrobe turistických klipov presťahoval zo severného priemyselného mesta Aqtöbe do juhozápadného prázdninového mesta Aktau, označil ruských štváčov za „nacistov“.

Na terase európskej atyrauskej reštaurácie s výhľadom na Áziu som pochopil, prečo sa v Kazachstane zakladateľ štátu Nursultan Nazarbajev – a s ním aj USA – tešil takej malej obľube: v roku 1993 podpísaná 40-ročná zmluva o ťažbe na šiestom najväčšom ropnom poli na svete držala vlastne zazobaný Kazachstan relatívne v chudobe. Chevron vlastní 50 percent poľa Tengiz, ExxonMobil 25 percent, a tak väčšina zisku ide do Ameriky.

Sedel som medzi dvoma spoločnosťami internacionálov z ropného biznisu a bol som svedkom otvoreného diskurzu nadvlády. Stredoázijčania pri oboch stoloch, ktorí sa medzi sebou rozprávali po rusky, zohrávali rolu žiakov, ktorí sa bavili iba o súkromných veciach: „Keď sa otvoril bazén, všetci doň vbehli ako krpci. Jaj, to bola sranda!“ Učitelia hovorili pri jednom stole po arabsky a pri druhom po taliansky, ale vyučovacím jazykom bola angličtina. Jeden Arab nazval jedného zo svojich spolupracovníkov „shitty guy“, ďalší povedal: „Ľudia sami rozhodujú, akú majú hodnotu. Dnes majú nulovú, ale zajtra…“ Jeden starý Talian v súvislosti s problémami so sedimentmi povedal: „Keby sme tam my neboli, bola by to katastrofa. Preto platíme, ako to robíme v Baku, jednému-jedinému inžinierovi 20-tisíc dolárov.“ Keď teplota klesla na 24 stupňov, mladší a menej skúsený Talian vhupol do červenej bundy s kapucňou a zahryzol sa chichotajúc do červenej mrkvy. Tento koloniálny vládca musel ešte na sebe popracovať.

Ruská mobilizácia

Bol tretí deň po Putinovej čiastočnej mobilizácii, keď som opúšťal Kazachstan. Médiá boli zahltené správami o utekajúcich ruských mužoch, ja som však na letisku v Astane videl mnohých očividne bojaschopných Rusov čakať na let domov do Novosibirska. „Nemáš strach,“ spýtali sa jedného, ​​„práve teraz sa vrátiť do Ruska?“ Dotyčný odpovedal: „Niet sa čoho obávať.“

V lietadle do Abú Zabí sedel vedľa mňa takýto utečenec pred mobilizáciou. Jemný chalan z Moskvy, vlasy zafarbené na slamovožlté, pestrofarebné pončo. Vedľa neho starší kazašský dovolenkár, ktorý sa dôsledne zahral na hlúpeho a mladého muža sa vypytoval, akoby išlo o obvyklú migráciu za prácou. Chalan sa ospravedlnil: „Chcem si to tu ešte vryť do pamäti.“ A vybehol na pár minút z lietadla. Mladý Rus bol už na slobode. No vyzeralo to tak, že Kazachstan pociťoval nejako ešte ako domov.