Marian Kuna

Zdá sa, že mnohí z nás zoči-voči opakovanej frustrácii z výkonu našej (minulej i súčasnej) politickej reprezentácie čelia opakovane dileme: Má vôbec zmysel zúčastňovať sa na (parlamentných) voľbách? Čo sa tým zmení? Dokáže náš hlas ešte niečo zmeniť? Alebo azda demokracia degeneruje do systému, kde začína byť jedno, koho volíme?

Eticko-politický problém

Etický problém dilemy voliča zoči-voči neprijateľnej politickej ponuke nie je nijako neobvyklý, ani výlučne slovenským či európskym problémom. Zaujímavo ich analyzuje aj našim študentom filozofie dobre známy americký mysliteľ Alasdair MacIntyre, autor slávnej knihy Strata cnosti (1981).

MacIntyre patrí nepochybne k najvýznamnejším morálnym a politickým filozofom súčasnosti, ktorý inšpiroval aj dôležité diskusie v sociálnych vedách či teológii. Primárnym cieľom jeho kritiky je špecificky moderný individualizmus, ktorý podľa neho nie je len v jadre liberalizmu, ale kontaminuje aj samotný marxizmus. Za jedinú adekvátnu odpoveď na individualistický étos súčasného sveta MacIntyre považuje aktualizovanú etiku cností – ktorú pôvodne formuloval Aristoteles a neskôr zdokonalil Tomáš Akvinský.

Otázku, ktorú si kladieme aj v tomto texte, riešil MacIntyre najmä v kontexte amerických prezidentských volieb (2004). Boli to voľby, keď obhajoval mandát George W. Bush a jeho vyzývateľom bol demokrat John Kerry. Bolo to krátko po invázii do Iraku, predtým vlne islamského terorizmu, Bush mladší vyhral. MacIntyre sa ale nevedel rozhodnúť. V svojom texte, ktorý je možno pre nás aktuálny až dnes, zdôrazňuje, že v situácii, keď sme konfrontovaní s (dvoma) politicky neprijateľnými možnosťami, ľudia vo všeobecnosti súhlasia s tým, že je dôležité nevybrať si ani jednu z nich. A aby boli jeho slová (a ešte viac jeho trápenie z položenej otázky) brané naozaj vážne, uveďme, že MacIntyre k voľbám nechodí. Urobil aj významnú výnimku, ale o tom nižšie.