Máme voliť, ak si niet z čoho vybrať? MacIntyrova odpoveď

Zdá sa, že mnohí z nás zoči-voči opakovanej frustrácii z výkonu našej (minulej i súčasnej) politickej reprezentácie čelia opakovane dileme: Má vôbec zmysel zúčastňovať sa na (parlamentných) voľbách? Čo sa tým zmení? Dokáže náš hlas ešte niečo zmeniť? Alebo azda demokracia degeneruje do systému, kde začína byť jedno, koho volíme?

Eticko-politický problém

Etický problém dilemy voliča zoči-voči neprijateľnej politickej ponuke nie je nijako neobvyklý, ani výlučne slovenským či európskym problémom. Zaujímavo ich analyzuje aj našim študentom filozofie dobre známy americký mysliteľ Alasdair MacIntyre, autor slávnej knihy Strata cnosti (1981).

MacIntyre patrí nepochybne k najvýznamnejším morálnym a politickým filozofom súčasnosti, ktorý inšpiroval aj dôležité diskusie v sociálnych vedách či teológii. Primárnym cieľom jeho kritiky je špecificky moderný individualizmus, ktorý podľa neho nie je len v jadre liberalizmu, ale kontaminuje aj samotný marxizmus. Za jedinú adekvátnu odpoveď na individualistický étos súčasného sveta MacIntyre považuje aktualizovanú etiku cností – ktorú pôvodne formuloval Aristoteles a neskôr zdokonalil Tomáš Akvinský.

Otázku, ktorú si kladieme aj v tomto texte, riešil MacIntyre najmä v kontexte amerických prezidentských volieb (2004). Boli to voľby, keď obhajoval mandát George W. Bush a jeho vyzývateľom bol demokrat John Kerry. Bolo to krátko po invázii do Iraku, predtým vlne islamského terorizmu, Bush mladší vyhral. MacIntyre sa ale nevedel rozhodnúť. V svojom texte, ktorý je možno pre nás aktuálny až dnes, zdôrazňuje, že v situácii, keď sme konfrontovaní s (dvoma) politicky neprijateľnými možnosťami, ľudia vo všeobecnosti súhlasia s tým, že je dôležité nevybrať si ani jednu z nich. A aby boli jeho slová (a ešte viac jeho trápenie z položenej otázky) brané naozaj vážne, uveďme, že MacIntyre k voľbám nechodí. Urobil aj významnú výnimku, ale o tom nižšie.

MacIntyre si uvedomuje vážnosť voľby aj nevoľby. V prípade volieb (konzervatívny verzus liberálny kandidát) však dochádza k paradoxu: ľudia takto neuvažujú ani nekonajú – volebnú neúčasť totiž považujú za znak občianskej nezodpovednosti. MacIntyre tvrdí, že jediný zmysluplne odovzdaný hlas (v danom kontexte) je hlas, ktorý nikto nebude môcť odovzdať.

Nikto totiž nebude mať možnosť hlasovať proti systému, ktorý voličom ponúka dve neprijateľné alternatívy. V takejto situácii predstavuje už samotná volebná účasť hlasom v prospech systému, ktorý voličom vnucuje falošnú dilemu: výber medzi pro-life a sociálnou spravodlivosťou.

Systém ju vnucuje tým, že si prisvojuje moc formulovať dostupné alternatívy. Za jediný spôsob, ako voliť proti tomuto systému, považuje neúčasť vo voľbách. Takáto neúčasť je podľa MacIntyra odmietnutím systému, ktorý voličom vnucuje uvedenú falošnú dilemu.

Z napísaného teda jasne vyplýva, že príčinou rezignácie na politiku sú politici samotní. Oni dokážu voličov donútiť zostať doma, postaviť ich proti systému, ktorý reprezentujú. Neznamená to hneď, že z nich prestávajú byť demokrati, skôr by sme mohli použiť termín Roda Drehera, že sa stávajú politickými bezdomovcami. To, samozrejme, demokratický režim ohrozuje, ale inak, zvnútra.

Čo dlhujeme (našim) deťom?

MacIntyre nevidí hlavný dôvod na odmietnutie oboch alternatív v tom, že by ponúkali nesprávne odpovede, ale práve v tom, že ich odpovede sú odpoveďami na nesprávne politické otázky. Za jednu zo správnych politických otázok považuje otázku: „Čo dlhujeme našim deťom?“

Podľa MacIntyra im „dlhujeme čo najväčšiu možnosť, že im dokážeme poskytnúť ochranu a opateru už od počatia. To vieme dosiahnuť iba vtedy, ak im poskytneme čo najväčšiu možnosť vydareného rodinného života, v ktorom je práca ich rodičov spravodlivo a primerane odmeňovaná, ako aj možnosť vzdelania, ktoré im umožní, aby sa im darilo. Tieto dve vety, ak sú v plnom rozsahu porozumené, predstavujú politiku. Je to politika, ktorá od nás vyžaduje, aby sme boli pro-life, nielen v uskutočňovaní toho, čo je najúčinnejšie pri znižovaní počtu potratov, ale aj pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti tehotným matkám, pri uľahčovaní adopcií, poskytovaní pomoci neúplným rodinám a starým rodičom, ktorí na seba prevzali rodičovskú zodpovednosť za svoje vnúčatá. A je to politika, ktorá od nás vyžaduje, aby sme vyžadovali ako minimálnu ekonomickú požiadavku zabezpečenie zmysluplnej práce, ktorá poskytuje spravodlivú a primeranú mzdu pre každého pracujúceho rodiča, mzdu dostatočnú na udržanie rodiny nad hranicou chudoby“.

Slovenský kontext

Zaiste existujú viaceré dôležité rozdiely medzi americkým a slovenským politickým (osobitne volebným) kontextom: nevolíme si jednu z dvoch, ale vždy spomedzi viacerých politických alternatív. V oboch týchto kontextoch však platí, že správnu politickú odpoveď je možné poskytnúť len vtedy, ak predstavuje odpoveď na správnu politickú otázku.

Čo teda znamená klásť si správnu politickú otázku v slovenskom kontexte, respektíve čo dlhujeme našim deťom?

V prvom rade im dlhujeme štát, kde je ľudský život chránený od počatia po prirodzenú smrť, a súčasne štát, kde v čase medzi počiatkom a zavŕšením každého ľudského príbehu možno dôstojne žiť v zmysle, v ktorom to formuloval MacIntyre. Pre politikov, ktorí si takúto odpoveď osvoja, je pretavenie uvedených abstraktných myšlienok do konkrétnych politík štátu náročnou výzvou. Vyžaduje si to totiž nielen politické skúsenosti, ale aj veľkú dávku politickej odvahy, rozvahy a talentu.

Robia pre to politici, ktorých sme do parlamentu poslali s týmto mandátom, dosť? Prečo nie sú úspešní?

Konkurečným rizikom je úvaha, aké osobitne dôležité je, keby sa na Slovensku chopili moci niektorí (aktuálne opoziční) skorumpovaní a sofistikovaní technológovia politickej moci, ako aj to, aby ľudia neboli rukojemníkmi jediného človeka, ktorý pod heslom pomoci ľuďom a rodinám pobehuje v politickom ringu ako líška so zapálených chvostom po obilnom poli.

Úlohou tohto textu nie je ponúknuť odpoveď, ale otázku. A možno malú poznámku pod čiarou, keď dodám, že MacIntyre dlhodobo amerických prezidentov nevolí a výnimku urobil v roku 2016, keď kandidoval Donald Trump. Politik, ktorý čelil mnohým kritikám, ale systémom kartelu vo Washingtone otriasol.

Či by ho starý pán MacIntyre volil o dva roky opäť, to je už otvorená otázka.