Vraj už pred Nemcami nebudeme šúchať nohami

Povedzme si to opäť: nie hodnoty, ale záujmy v politike rozhodujú. Malí a naivní sa v medzištátnych vzťahoch držia hodnôt a veria, že za svoju vernosť ideálom budú odmenení. Veľkí ich v presvedčení o význame hodnôt udržiavajú, a to predovšetkým vtedy, keď tie hodnoty stoja na strane ich záujmov. Lenže keď príde na lámanie chleba, tak platí, že reči sa hovoria a chlieb sa je. Presvedčil sa o tom náš minister Hirman v Bruseli, keď riešenie vysokých cien elektrickej energie zľahka obišlo svojím účinkom Slovensko márne hlasujúce na poslednú chvíľu proti všetkým. Nenájde sa pre nás potrebná miliarda, len úbohá stovečka, tak kvôli tomu sa už musí zadupať nožičkami.

Bolo to však hrdinstvo zo zúfalstva, najmä ak náš hlas nikto nepotreboval. Hoci nový minister hospodárstva sa ešte snažil zachrániť fazónu hodnotovej politiky, keď povedal, že v Bruseli zvíťazila solidarita. Lenže solidarita s čím? Vraj s tým, že keď sa už raz všetci dohodli na jednom riešení, tak zaň aj solidárne zahlasovali. Ďakujem pekne. Takže solidarita so záujmami iných a veľkých. A čo my?

Podľa slov rozľúteného premiéra Hegera už nebudeme šúchať nohami pred silným Nemeckom a pustíme sa aj do znárodňovania elektriny. My tým Nemcom a Francúzom ukážeme. Už to chcem vidieť. Aspoň raz, bodaj by. Ale prečo sme im doteraz nič neukázali?

Nejaké vzory sme tu už mali, rovno za rohom, v Poľsku, v Maďarsku. Ako inak, vzory nehodnotové, prameniace z podozrivých, neeurópskych, nedemokratických dôvodov. Čudní sú tí Poliaci a Maďari, potrestať ich treba. Najmä Maďarov, lebo veď Ukrajina, a stále k nim prúdi odporný ruský plyn a ropa, ktoré si tie slušnejšie štáty kúpia aspoň očistnou skratkou cez Indiu.

No ale keď už sme teraz po funuse v Bruseli takí smelí, prečo poriadne nahlas nezakričíme aj proti chystanému zrušeniu práva veta štátov EÚ v životne dôležitých otázkach? Aj v nich sa chceme dožiť nášho prehlasovania? Náš premiér Heger síce v prítomnosti poľského premiéra zašepkal, že nepodporujeme zmenu hlasovania na kvalifikovanú väčšinu, ale taká pani prezidentka Čaputová, tá so zrušením práva veta, pochopiteľne, súhlasí. Hoci si tým dáme zobrať aj zvyšok hodnoty zvanej suverenita. Alebo už ani nie je čo brať? A je vôbec suverenita členských štátov nejaká hodnota?

Preto by sa chcelo veriť, že Heger sa aspoň doma oprie o hodnoty a napríklad po nehlasovaní poslancov pochádzajúcich z kandidátky ĽSNS za odvolanie Matoviča (či ho to už zachráni alebo nie) vyhlási, že podáva demisiu, lebo protifašistické hodnoty mu nedovolia byť podporovaný tými,  ktorých dostal do parlamentu odsúdený Kotleba. To by bolo hodnotové. Alebo sa opäť mýlim, vonku sa za hodnoty necháme ukrižovať a doma na seba požmurkáme, veď čo sme si, to sme si, všetci sme jedna rodina?

A mimochodom, tiež by sa mal spamätať minister Mikulec aj so svojim supermanom Hamranom, ktorí zrazu zisťujú, že readmisné dohody v EÚ neplatia, že Maďari sú ochotní prijať naspäť k sebe akurát tak nula utečencov. Nula, opakoval pobúrene Hamran, akoby objavil Ameriku, že jeho svalnaté reči na Maďarov nezaberú, pretože tí nemajú povahu zastrašených kajúcnikov. A čuduj sa svete už aj Češi a Rakúšania nám akosi neeurópsky, neschengensky zaviedli kontroly na hraniciach. Jaj, kdeže lanské snehy sú, kde je to berlínsko-bruselské vítanie utečencov? A prečo sa už naše celebrity nefotia s utečencami zo Sýrie?

Takže to vyzerá skôr tak, že zabojovať o svoje záujmy na úkor proklamovaných hodnôt dokážeme len na našom malom piesočku. Lebo doma je to tak, ako sa to práve komu hodí. Raz je človek fašista, keď kandiduje za ĽSNS a potom už nie je, keď vstúpi do klubu koaličnej strany. Lebo vládnuť sa musí a väčšina je potrebná.

Pragmatický záujem má v tomto prípade navrch, navyše, má to u nás aj tradíciu. Kedysi to bolo duo Džupa, Kolesár a veru hodnotový atlantista Dzurinda nepohrdol hlasmi antidemokratov z HZDS. Nedávno sa zase osvedčilo kvarteto marčekovci, ktorým si Pellegrini vystužil scvrkávajúci sa koaličný orchester. A takíto prískočníci sa dnes reinkarnovali do inej hosťujúcej štvorice zvanej tarabovci. A čuduj sa svete, ešte aj tí hovoria o hodnotách, presnejšie o konzervatívnej politike, ktorú vyznávajú a nachádzajú v strane Sme rodina (akoby nie, veď rodina je pojem navýsosť konzervatívny). Nuž, ak sa o nejaký čas dozvieme, že tarabovci sa ocitnú na kandidátke strany vyznávajúcej rodinné hodnoty typu „já na bráchu, brácha na mně“, síce sa nám to môže javiť ako zištný záujem zostať v parlamente, no nepochybne budeme uistení, že tu ide o logický výsledok presadzovania spoločných konzervatívnych hodnôt.

Vitajte teda v tomto svete neotrasiteľných hodnôt, týchto kostýmov na slávnostné podujatia, šitých na mieru tak, aby skryli akúkoľvek škaredú nadváhu mastných záujmov. A čo ten úbohý slovenský, národný záujem, ten by tak náhodou našou hodnotou byť nemohol? Držíme palce, pán premiér.