V čom nás môžu Slobodní dnes oslobodiť?

Ťažiskom filmu Slobodní sú príbehy a skúsenosti generálov tajnej cirkvi Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho. Nech mi všetci odpustia moju trúfalosť, v tomto texte ich budem volať tak, ako ich dodnes volajú všetci ich blízki – Vlado a Silvo. Vlado a Silvo boli matematik a lekár, ktorí sa, inšpirovaní chorvátskym jezuitom Tomislavom Kolakovičom, rozhodli zobrať evanjelium vážne a bez “ale”. Poznáte to, som kresťan, ale biskupi by sa nemali vyjadrovať k politike. Som kresťan, ale keď v práci nadávajú na Krista alebo cirkev, radšej ostanem ticho.

Toto nebol ich príbeh. Žiť evanjelium bez “ale” ich stálo toľko, že svoje najplodnejšie roky strávili v najtvrdších komunistických žalároch. Pamätný je obzvlášť prejav Silvestra Krčméryho pred komunistickým súdom, ktorého posolstvo bolo jasné: „Vy, komunisti, máte v rukách moc. My, kresťania, pravdu. Tú moc vám nezávidíme. Môžete ma kvôli žitiu a hlásaniu pravdy dať do väzenia. Pravda však ostane pravdou.”

https://standard.sk/87993/vy-mate-moc-my-mame-pravdu/

Pripomeňme, že Silvo odmietol udelenie milosti. Pretože, ako sám povedal, ak by podpísal prijatie milosti, uznal by, že sa previnil a komunisti ho zavreli právom. Jemu však išlo v prvom rade o pravdu. Silvov principiálny postoj k pravde ma fascinoval už od mojich “-násťročných” časov.

Tento príbeh ma vedie k dvom otázkam. Ako je možné, že dnes my kresťania, stojac pred voľbou podpísať v práci papier, že súhlasíme s takou či onakou dogmou progresívno-liberálnej ideológie, tak ľahko nič nenamietneme? A to nám možno ani nehrozí vyhadzov a keby aj áno, za týždeň si vieme nájsť novú prácu. Povieme si, že však doba je taká, podpíšeme a život ide nejak ďalej. Ako je tiež možné, že mená Krčméry a Jukl aj bežnému slovenskému kresťanovi, nieto ešte neveriacemu, hovoria tak málo? V kuse sa vŕtame v takej či onakej temnej časti našej histórie. No to, čo povzbudzuje ku konaniu dobra je inšpirácia hrdinstvom, nie neustála sebatrýzeň. Stálo by za to viac čerpať z príbehov týchto hrdinov! Inšpirujme sa nimi a hovorme o nich! Usilujme sa ich dostať do učebníc! Patria tam. Aby sme na Slovensku zoči-voči dnešným derivátom marxizmu vedeli obstáť aspoň z časti tak dobre a verne pravde ako sa to podarilo Silvovi s Vladom.

Aké kresťanstvo vedelo obstáť voči komunistickej totalite?

Kresťanstvo Vlada a Silva nebolo iba zdedenou tradíciou alebo emočným záchvevom. Rozumový rozmer ich viery bola integrálna súčasť ich kresťanstva. Navyše, ani v odbornom vzdelaní to neflákali – šlo o doktora matematiky a doktora medicíny. Môže za to formácia profesora Kolakoviča, ktorý v spoločenstve Rodina kládol veľký dôraz práve na vzdelanie. Odborné a aj filozoficko-teologické. Mladí z tohto spoločenstva dobre poznali aktuálne pápežské encykliky a filozoficko-teologickú tradíciu cirkvi vo všeobecnosti. Tiež naozaj poznali iné svetonázory – islam, židovstvo či protestantské kresťanstvo, ale aj učenie Marxa a Lenina, s ktorým mali neskôr dočinenia. Skrátka – neboli naivní. Dobre vedeli prečo sú katolíci a čo to byť katolíkom znamená. Poznali výzvy svojej doby, vedeli prečo je marxizmus a komunizmus zlom a kam vedie jeho aplikácia.

Preto namiesto hľadania kompromisov a akejsi fiktívnej umiernenej strednej cesty vedeli komunistom vzdorovať. Nie preto, že by sa vyžívali v rebélii. Nebol to vzdor pre vzdor. Neboli v prvom rade proti niečomu, ale za niečo. Vzdorovali preto, že vedeli, kde je pravda a že byť verný pravde tento vzdor vyžaduje. Áno, Silvo v knihe svojich pamätí To nás zachránilo nezabúda ani na pomoc Ducha Svätého. Podľa jeho slov bola počas najbrutálnejších výsluchov kľúčová. No nebol to Duch Svätý zredukovaný na príjemný pocit ktorého najvyššou hodnotou je „len aby som náhodou niekomu nepovedal niečo nepríjemné”. Práve v tomto ich vzťahu ku vzdelaniu vidím najväčší výkričník a tiež najdôležitejšie pozvanie pre nás, katolíkov 21. storočia na Slovensku.

S Kardinálom Tomkom nám nedávno odišiel pravdepodobne posledný výrazný predstaviteľ toho, čo by sme mohli nazvať slovenská katolícka elita. Elita v pozitívnom slova zmysle ako „tí najlepší z najlepších”. Ak má byť kresťanstvo na Slovensku v našej dobe relevantné, musíme túto elitu obnoviť. Bez ozajstného vzdelania, odborného a tiež filozoficko-teologického, to nepôjde. Ak my katolíci masovo rezignujeme na vzdelanie a tých zopár, ktorí oň usilujú, budeme vnímať ako namyslených elitárov, ostanú nám iba spoločenstvá, ktorých zmysel je stretnúť sa pri čaji, pudingu a príjemnej hudbe. Budeme žiť v sladkej naivite. Náš dosah na verejný život bude nulový a budeme v ňom dookola opakovať tie isté chyby a naivne hľadať spojenectvá s tými, ktorí evanjeliom a cirkvou otvorene opovrhujú.

Velehrad a Sviečková manifestácia

Trpezlivá činnosť Vlada a Silva a tiež celej podzemnej cirkvi začala naberať masovejšie rozmery v osemdesiatych rokoch. Zaujali ma hlavne dve udalosti – púť na Velehrad v roku 1985 a Sviečková manifestácia z 25. marca 1988.

Na Velehrade v roku 1985 mohli komunisti vidieť, že ich plán zničiť cirkev im nevychádza. No okrem masovosti tejto púte vyrušuje aj odvaha slovenských a českých katolíkov dať verejne najavo, čo si myslia o prekvalifikovávaní púte na „mierové zhromaždenie” a nazývaní svätých Cyrila a Metoda „prvými komunistami”. Nezaškodí si na túto udalosť spomenúť, keď budeme opäť počúvať o tom, že Kristus bol vlastne „progresívny” a skutočné kresťanstvo vedie k „tolerancii” a iným moderným kľúčovým slovíčkam. Nie že by neviedlo. Akurát nie k „tolerancii”, ktorá napríklad ignoruje základnú biologickú realitu a vo všeobecnosti pravdu ako takú.

25. marec 1988 je jednou z najvýznamnejších udalostí Slovenských dejín 20. storočia. Určite ide o najpozitívnejší a najodvážnejší moment tohto dejinného úseku. Tým nijak nezhadzujem nemenej dôležitý november 1989, ktorý by som zaradil v tomto rebríčku len tesne za Sviečkovú. Jednoducho preto, že Sviečková bola prvým masovým politickým prejavom odporu voči marxisticko-komunistickému režimu. Spraviť niečo takéto v totalite prvýkrát si vyžaduje spravidla najviac odvahy. Organizátori a účastníci nevedeli a nemali ako odhadnúť, čo im môže hroziť. Po skúsenostiach s komunistami, napríklad v susednom Maďarsku v roku 1956, to naozaj mohlo dopadnúť brutálne. Vy, čo ste na Sviečkovú šli, ste naozaj nemohli vedieť, čo sa vám môže stať. Za to vám patrí môj obdiv.

Zorganizujte premietanie filmu u seba

Hrdinstvo tajnej cirkvi v časoch komunizmu považujem za jeden z najlepších momentov histórie Slovenska. Ak ste na tom rovnako ako ja a považujete posolstvo tohto príbehu za dôležité, mám na vás ešte jednu prosbu, priatelia – zorganizujte premietanie filmu Slobodní pre svoju komunitu, sídlisko, dedinu alebo farnosť. Viacero takýchto premietaní z iniciatívy „ľudu” už prebehlo. Tvorcov filmu poznám a viem, že vám v tom ochotne pomôžu. V prípade záujmu stačí napísať na jeden z mailov uvedených priamo na stránke filmu. Ak ste navyše učitelia, je k dispozícii aj skrátená verzia filmu určená na edukačné účely. Iste by stálo za to, aby tento príbeh poznalo celé Slovensko!

Čo si z filmu Slobodní neberiem

Film Slobodní obsahuje aj pasáže, ktoré by mohli nabádať k dezinterpretáciám tohto diela a celého príbehu Vlada a Silva. Obzvlášť dve považujem za dôležité pomenovať.

Je známe, že Vlado a Silvo boli počas druhej svetovej vojny odporcami dobového režimu na Slovensku. Pri takýchto príbehoch som už neraz počul rôznych historikov hovoriť, že šlo o výnimky medzi katolíkmi, no katolícka cirkev na Slovensku, ako celok, režim podporovala. A to vrátane jeho najhorších činov. Tvorcom filmu Slobodní sa okrem časov komunizmu podarilo kvalitne vykresliť aj obdobie Slovenského vojnového štátu. Je dobré, že konečne máme na Slovensku výrazný dokument, ktorý, bez bagatelizovania činov Jozefa Tisa, otvorene ukazuje, že katolícka cirkev na Slovensku, ako celok, v tomto čase nebola na strane nacistov a tento nesúhlas nebol iba abstraktný. Je dobré, že tvorcovia sa nevyhli ani tomuto obdobiu. No ako som písal v eseji „Slovensko je lepšie ako si zvykneme myslieť” pre časopis Verbum – téme Slovenského štátu sa v našom verejnom diškurze venuje priveľa priestoru. V drvivej väčšine účelovo podľa hesla: „Keď už nevieš čo proti kresťanovi, hoď tam Tisa.” Bola by veľká škoda, keby v divákovi toto nekonečné vyrovnávanie sa so Slovenským štátom prebije všetko ostatné z filmu Slobodní.

Druhým zradným miestom je veta, ktorú povedal profesor Vladimír Krčméry, keď spomínal na vyjadrenie Vlada a Silva ohľadom ich politického (ne)angažovania sa po roku ‘89. Jeden z nich údajne povedal: „Do politiky sme nešli. My sme nechceli podporiť len jednu politickú stranu, ale všetky strany, ktoré budú na strane demokracie, slobody a pravdy.”

Nejsť do politiky je v skutočnosti veľkým výdobytkom slobody, ktorú sme po ‘89 získali. Je dobré mať rovnaké možnosti a práva aj v prípade, že nie som členom žiadnej alebo „tej správnej” politickej strany. Táto veta sa však dá dezinterpretovať dvomi spôsobmi. Prvým je pochopiť ju ako ospravedlnenie či priamo výzvu k pasivite kresťanov vo verejnom a politickom živote. K tomuto nás Silvo a Vlado iste volať nechceli. Koniec-koncov, Sviečková manifestácia rozhodne nebola nejaká apolitická akcia. Bola politickým zhromaždením v najušľachtilejšom zmysle slova. Taktiež viacerí členovia podzemnej cirkvi sa v politike po roku ‘89 aktívne angažovali, hlavne v KDH. Z rozhovorov s nimi viem, že Silvo aj Vlado patrili k ich podporovateľom a v modernom žargóne by sme povedali, mentorom.

Druhá dezinterpretácia tejto vety sa na nás skôr či neskôr bude valiť zo strany súčasných samozvaných obrancov slobody a demokracie, ktorí z nej budú radi odvodzovať povinnosť kresťanov hlasovať či dokonca aktívnejšie podporovať ich hnutia a kandidátov. Zdôvodnenie bude, že všetci kandidáti čo majú reálne šance sú ohrozením demokracie a slobody – samozrejme okrem toho „ich”. No tak, ako pred rokom ‘89 nebola pravda pod červenou zástavou, tak ju ani dnes nenájdeme pod tou dúhovou.