Boli to zaujímavé a užitočné výhrady. A zároveň krivé. Pretože presne to isté a vo väčšom rozsahu by sa dalo vyčítať výrobcom vakcín Pfizer, Astra Zeneca, Moderna a ďalších. Rozdiel bol len v tom, že pri týchto prominentných výrobcoch väčšina kritikov pozaliezala a mlčala.
Škoda. Nové očkovacie látky, testované a schválené v zrýchlenom režime, si určite zaslúžili hlbšiu odbornú, politickú, právnu a nakoniec aj verejnú kontrolu.
Už koncom roka 2020 bolo známe, že EÚ dohaduje zmluvy na vakcíny v prísne utajenom režime. Utajenie zmlúv bolo ešte tvrdšie ako pri Sputniku V. Keď sa znepokojená prezidentka Čaputová zaujímala o zmluvy na Sputnik V, dostala ich (od ministra Lengvarského). Ak by chcela vidieť zmluvy s americkým výrobcom, nedostala by nič. Ministerstvo ich nemalo. Utajené zmluvy si síce mohli pozrieť zástupcovia členských štátov EÚ, no iba s podmienkou, že o nich nebudú informovať. Verejne sprístupnené boli neskôr len vybrané časti zmlúv. Tie menej podstatné.
Za vyzradenie utajených častí zmlúv hrozia miliónové pokuty.
Takisto bolo známe, že nezverejnené klauzuly zmlúv zaväzujú EÚ, respektíve členské štáty, aby znášali všetky riziká spojené s novými očkovacími látkami. Vlády sa zaviazali, že prípadné náklady žalôb za nežiaduce účinky výrobcom preplatia. Veľmi cynicky, ale úprimne to vysvetlil manažér Astra Zeneca. Výrobcovia podľa neho nemohli ručiť za niečo, čo nebolo štandardne (dlhoročne) testované: „Ako spoločnosť nemôžeme niesť riziko, ak o štyri roky vakcína ukáže nežiaduce účinky.“
Iste, pochopiteľné. Riziko niesli tí, ktorí zabezpečovali nákup vakcín a kampaň na ich plošné užívanie. Vlády.
A nakoniec: väčšina zmlúv so západnými výrobcami vakcín núti štát zaplatiť za objednané vakcíny aj v prípade, že sa nebudú používať. Aj v tomto sú podmienky nastavené tvrdšie ako pri Sputniku V. Slovensko použilo a zaplatilo len zlomok z pôvodného kontraktu na ruské vakcíny. Pri západných vakcínach, ktorých EÚ objednala miliardy, sa platí za všetko. Aj za stovky miliónov dávok, ktoré sa nepoužili, lebo úrady vycúvali z pôvodného programu plošného sezónneho očkovania.
Jediný zásadný rozdiel medzi americkými (britskými) vakcínami a Sputnikom V bol „papierový“. Západné vakcíny dostali okamžite podmienečné povolenie od Európskej liekovej agentúry. Pri Sputniku V sa EÚ naťahovala o dodatočné dokumenty. A trvá to dodnes.
Treba však dodať, že minister zdravotníctva mal právomoc objednať a schváliť aj také lieky a vakcíny, ktoré ešte neprešli cez EMA alebo národnú liekovú agentúru. Zákony takéto mimoriadne opatrenie umožňujú a využili to počas pandémie a mimoriadneho stavu viaceré krajiny.
Navyše, skúsenosti a medzinárodné štúdie potvrdili, že Sputnik V má porovnateľné parametre ako ostatné vakcíny. Prakticky pre všetky vakcíny proti covidu platí to isté: ich efektivita je nižšia, než sa predpokladalo, rozsah hlásených vedľajších účinkov je o niečo väčší (pri frekventovaných boosteroch hrozí preťaženie a vyčerpanie imunitného systému).
Preto sa dnes sezónne očkovanie proti covidu – konečne – zameriava na seniorov a zraniteľné skupiny. Nie na všetkých plošne. Je to tak bez ohľadu na pôvod vakcín. Všetky majú po roku a pol skúseností porovnateľnú kvalitu, prinášajú porovnateľnú efektivitu aj porovnateľné problémy s vedľajšími účinkami.
Záver: Matovičov argument, že počas pandémie a nedostatku vakcín vláda mohla rozšíriť ponuku aj o Sputnik V, sa ukázal ako celkom normálny.
Ak bola iba ruská vakcína tabu a ak sa iba ruská vakcína stala terčom investigatívy prezidentky, strán a autorov série trestných oznámení, tak motív bol politický. Alebo geopolitický. Nie medicínsky.
Slovom, kauza Sputnik V bola selektívna. Uplatnil sa na nej dvojaký meter. A prispela k tomu, že časť verejnosti vnímala pandemické manévre a boj za plošné nasadenie západných biotechnológií (vakcín) ako jeden z frontov hybridnej vojny. Ten, na ktorom mohli padnúť aj ministri a premiéri. Ak sa pozreli zakázaným smerom...
