Michal Čop

7. októbra 2002 sa na internátnej izbe v Mlynskej doline stretli prví piati študenti spolu s lektorom, aby v takejto malej skupine čítali texty najväčších mysliteľov západnej civilizácie, diskutovali o nich, hľadali spolu odpovede na najväčšie životné otázky a aj takto prehlbovali svoju vieru. Tým lektorom bol Martin Luterán. A minulý piatok to bolo presne dvadsať rokov od osudného pondelka, keď sa prvýkrát stretla skupinka, ktorá v podstate odštartovala vznik Spoločenstva Ladislava Hanusa (SLH).

Luterán spoločenstvo viedol deväť rokov až do roku 2011, keď ho v pozícii predsedu vystriedal Juraj Šúst. To poobedie či večer, keď sa menilo predsedníctvo SLH, som tam náhodou bol ako študent Kolégia Antona Neuwirtha (ďalšieho projektu Martina Luterána). A zhodou náhod to bolo moje prvé stretnutie so SLH, spoločenstvom, ktoré neskôr pomerne významne zmenilo môj život.

SLH je dôležitou inštitúciou z troch dôvodov. Po prvé, je to jedno z mála miest, kde sa intelektuálnejšie založený kresťan necíti ako čudák. Naopak, je to miesto, kde sa intelektuálna debata vyhľadáva a formuje človeka. Rovnako to bolo aj v mojom prípade. Zatiaľ čo Kolégium ma zoznámilo s veľkými textami západnej civilizácie a katolíckej viery, SLH ma naučilo aplikovať tieto texty na súčasnú situáciu. Inak povedané, naučilo ma konfrontovať svoje hodnoty, presvedčenie či vieru so súčasným politickým, spoločenským a cirkevným dianím.

Boli to práve debaty s Jurajom Šústom, ktoré mi v praxi ukázali to, čo som si prečítal v knihe Rady skúseného diabla od C.S. Lewisa, teda že nemôžem veriť dvom protichodným teóriám (je to hneď v prvom liste). Bol to on, vďaka komu som pochopil, že si musím vybrať, či chcem hájiť liberálne alebo konzervatívne stanoviská. Stáť v strede a zároveň byť konzistentný sa nedá. Debaty s Borisom Barthom mi zas ukázali, ako žiť to, čo som vedel z Katechizmu katolíckej cirkvi, teda že sa mám zaujímať o vieru a dianie v cirkvi. Bol to on, kto sa ma pri každej príležitosti pýtal, čo vravím na najnovšie teologické debaty v rámci cirkvi a ja som si vždy v duchu hovoril: „Do frasa, veď ja netuším, o čom ten chlapík hovorí.“ Dnes si kvôli ľuďom, ako je Boris, vravím, že je škoda, že som nikdy neštudoval teológiu. A podobne to mám vďaka viacerým ľuďom zo SLH aj so sakrálnym umením, filmom, literatúrou, filozofiou, históriou a mnohými ďalšími zaujímavými vecami.