Dominikáni silne vplývali na Košice, vraví historik v Ríme

V rozhovore pre Štandard o tom hovorí slovenský historik pôsobiaci v Ríme Viliam Dóci. Je členom dominikánskej rehole, ktorá si minulý rok pripomenula 800 rokov od smrti zakladateľa svätého Dominika.

Čo vás prekvapilo pri skúmaní dominikánskych archívov?

Aj mňa samého prekvapili dejiny dominikánskeho kláštora v Košiciach. Zistil som totiž, že dominikáni boli prítomní v cirkvi i v spoločnosti už od stredoveku. Mali silný a pozitívny vplyv najmä v 18. storočí, ktoré som bližšie skúmal. Píše sa o tom v archívoch v Košiciach, ale aj v Budapešti, Ríme a vo Viedni. Je zaujímavé, ako vám archívna sieť z rôznych krajín dáva obraz o malom kláštore na východnom Slovensku.

V kláštore, ktorý bol súčasťou rakúsko-uhorskej provincie, bola medzinárodná komunita a také bolo i mesto. Bratia, ktorí tam prichádzali z rôznych krajín, pracovali pre veriacich v troch jazykových skupinách. Táto medzinárodnosť a súčasť väčšieho celku je dôležitá, lebo našu rehoľu vnímam ako univerzálnu. Podobné malé komunity dnes možno vnímame zúžene až obmedzene.

Čo robili rehoľníci v Košiciach?

Mali napríklad Ružencové bratstvo, ktoré sa od 16. storočia stalo pre dominikánov charakteristické. Mimochodom, jediný mne známy dokument v slovenčine z 18. storočia, ktorý dominikáni publikovali, je práve štatút bratstva. Poukazuje na to, aké bolo dôležité zhromaždiť mužov a ženy rôznych sociálnych skupín a veku, či už bohatých, alebo chudobných. To, čo ich zjednocuje, je modlitba ruženca a snaha žiť katolícku vieru. Opäť tu vidíme univerzálnosť.

Ružencové bratstvo však nebolo zúžené len na modlitebné aktivity, malo dočinenia aj s kultúrnym životom katolíckeho obyvateľstva. Vieme, že náboženská a kultúrna oblasť bola vtedy veľmi prepojená. Vďaka procesiám, sviatkom a liturgickým slávnostiam umožnili ľuďom zažiť kultúru. Svojou sociálnou činnosťou pre členov bratstva ukazovali solidaritu s chudobnými, chorými, umierajúcimi. To je aj posolstvo pre nás dnes: veriaci sa nielen modlí, ale vo svetle viery realizuje život v jeho celistvosti.

https://standard.sk/109890/papez-je-garant-jednoty-snad-zmierni-polemiku-v-slovenskej-cirkvi-i-politike-nadeja-sa-historik-v-rime/

Skúmali ste aj Mukačevskú eparchiu na východ od Košíc v dnešnej Ukrajine. Aj tam mali podobné aktivity?

V čase vzniku eparchie dominikáni na území Slovenska ešte neboli. Prítomnosť dominikánov v Uhorsku sa skončila na začiatku 17. storočia v dôsledku reformácie, vpádu Turkov a zničených kláštorov. Niekoľko rokov tu nebol ani jeden a potom sa postupne vrátili a obnovil sa práve kláštor v Košiciach. Sú rehoľou latinského obradu, a tak nemali nič spoločné s Mukačevskou eparchiou východného obradu.

Ako sa vyvíjali vzťahy dominikánov a cirkvi, štátu či spoločnosti? Je to komplexná téma, no dá sa v archívoch vidieť akýsi vzorec či trend?

V prvom rade si musíme uvedomiť, že rehole vznikajú v rámci cirkvi a z konkrétnych potrieb. Reagujú na vtedajšiu situáciu a život. Náš zakladateľ svätý Dominik chcel pomôcť pápežovi a biskupom pri ohlasovaní evanjelia. Latinské Ordo praedicatorum (Rád kazateľov), ktoré sa stalo oficiálnym názvom našej rehole, sa ešte začiatkom 13. storočia používalo na označenie biskupov. Oni boli kazatelia, ktorí dávali poverenie svojim kňazom, aby v ich mene a diecéze kázali. Tým, že pápež priznal tento titul jednému rádu, nesmierne zdôraznil túto činnosť.

Vidíme teda veľké puto medzi pápežom a rehoľou. Dominikáni sa vnímajú ako pomocníci biskupov v poslaní kazateľov, sú asistenti hierarchie.

A lojálni.

Lenže veľmi skoro dochádzalo k napätiam, no to treba vnímať v kontexte vzťahov rímskeho biskupa ako hlavy cirkvi a biskupov. Od Inocenta III. v 13. storočí sa pápeži snažia čoraz viac dávať najavo univerzálnu právomoc nad všeobecnou cirkvou. Biskupi neboli vždy nadšení, ako pápeži v konkrétnych prípadoch zasiahli do riadenia diecéz.

Máme mnoho „krásnych“ príkladov, ako biskupi pozývali dominikánov do svojich diecéz a ich kláštory sa stávali teologickými inštitútmi. Kláštor nemohol vzniknúť, ak nemal priora (predstaveného) a lektora (učiteľa), teda bratia boli takpovediac nútení neustále sa vzdelávať. Biskupi posielali diecéznych kňazov k dominikánom už od vzniku rádu začiatkom 13. storočia, aby ich teologicky vzdelávali.

Boli však aj opačné príklady.

Sú tiež záznamy o tom, že biskupi vnímali príchod dominikánov do svojich diecéz ako zásah do cirkevného života. Napríklad keď dominikánov posielali na inkvizičné úrady tam, kde biskupi neboli veľmi ortodoxní, čo spôsobovalo napätie medzi miestnou hierarchiou a rehoľou.

Sami ste povedali, že to bolo komplexné, a teda boli príklady spolupráce i napätia. Niekedy išlo o problém osobností, čo sa potom ukázalo na úrovni inštitúcií.

Osobne vnímam poslanie teologicky fundovane kázať a byť k dispozícii cirkvi aj ľuďom, lebo ich nesmieme oddeľovať. Dokázali sme sa aktualizovať v rôznych obdobiach, spoločenských i politických kontextoch.

V rímskom kláštore na vrchu Aventino, kde žil váš zakladateľ Dominik, máte obraz, kde sa objíma so svätým Františkom. To ide proti rozšírenej predstave, podľa ktorej stáli proti sebe a mali odlišné názory a prístupy.

Nestáli proti sebe a nemali protichodné názory. Obaja sa rozhodli k radikálnemu nasledovaniu Krista v chudobe vlastnými spôsobmi. Badateľná je ich blízkosť k ľuďom, ktorí boli vtedajšou cirkvou zanedbaní, lebo nemali dosť Božieho slova a hodnoverného svedectva evanjelia. Nevznikalo napätie medzi Dominikom a Františkom, ale medzi novovznikajúcimi inštitúciami, ktoré tiež potrebovali zdôrazniť svoju identitu a niekedy sa identita vytvára tým, že sa poukazuje na rozdiel u iných.

Stále koluje dominikánsky stereotyp intelektuála, kazateľa až knihomoľa?

Dominikán je ten, kto sa v prvom rade rozhodne nasledovať Krista podľa vzoru svätého Dominika. Väčšinu nás bratov do rehole láka ohlasovanie evanjelia, čo je aktívna služba, ktorá vyrastá z neustáleho štúdia. Intelektuálna činnosť nie je primárna, ale je živnou pôdou a kontextom. Je životom v komunite, modlitbe a je to pre nás zdrojom kázania. Teda nekážem sám za seba, ale v mene komunity, ktorá mi pritom v ideálnom prípade pomáha.

Venovali ste sa aj formácii mladých. Ako im sprostredkujete charizmu a dejiny rádu?

Mladých mužov, ktorí k nám prichádzajú, oslovuje najmä kázanie a spoločný život, štúdium i modlitby. Chceme v komunitách spoločne napĺňať dominikánsky ideál, žiť svedectvo a vytvárať prostredie, kde sa nové povolanie môže realizovať.

Pre mňa je dôležité aj sprostredkovať bohatstvo 800-ročnej tradície cez históriu. Dodám, že nemožno zredukovať našu teologickú tradíciu len na jednu osobu a považujem to za problematickú ilúziu aj pre mnohých dnešných spolubratov. Hovorím o tomistickej tradícii svätého Tomáša Akvinského, ktorá je bohatá a má mimoriadne postavenie. Naše bohatstvo nás však má spájať.

Dôležitá je aj univerzalita a to, že nie sme zviazaní s miestom, kde do rehole vstúpime a zložíme sľuby.

Aké miesta vo Večnom meste sú pre vás ako Slováka, historika a dominikána zvlášť zaujímavé?

Vnímam Rím ako centrum katolíckej cirkvi a odraz univerzality sveta, ktorú vidíme na každom kroku. Popri univerzite našej rehole „Angelicum“ je pre mňa reprezentatívne miesto Bazilika svätej Sabíny, kde pápež chodí každý rok a vidím ho vtedy, keďže tu máme kláštor. Vnímam prítomnosť desiatok Slovákov pôsobiacich v Ríme, teda príspevok jednotlivcov k činnosti všeobecnej cirkvi, a sú tu aj mnohí, ktorí sú mimo cirkevných štruktúr.

Slovenský kňaz Viliam Dóci je prezident Historického inštitútu dominikánskej rehole v Ríme. Ten vydáva časopisy, skúma dejiny rehole a organizuje konferencie. Dominikán Dóci prednáša tiež cirkevné dejiny na pápežskej univerzite Angelicum. Rozhovor s ním sme priniesli aj v roku 2021 pred vtedajšou pápežovou návštevou na Slovensku.