Mŕtveho Putina na ministerstve vnútra nepotrebujeme

Vystúpenie v Českej televízii, kde minister vnútra Rakušan svoju iniciatívu vysvetľoval, bolo veľmi neohrabané. „Ja sa vo svojej dráhe snažím politické priekopy zahladzovať, ale jednu som si dovolil úmyselne a možno aj trochu provokatívne do toho priestoru vykopať,“ povedal. To je teda hneď na úvod dosť zúfalé používanie metafory, ktorá je sama už dávno politickým klišé. A z vecného hľadiska nemá minister českej vlády žiadne priekopy u nás doma vykopávať.

Minister a jeho metafory

Neskôr vo svojom vystúpení hovoril o ľuďoch, ktorí v Česku organizujú protivládne, proruské demonštrácie s tým, že chcel „označiť piatu kolónu“. To je povážlivý výraz pochádzajúci zo španielskej občianskej vojny. Boli to utajení zradcovia v republikánskom tábore. Keby na nich boli bývali včas prišli, iste by ich zabili. Ale v Česku žiadnu občiansku vojnu nemáme. Rakušan je minister vnútra všetkých občanov tejto republiky a nemá čo fantazírovať o tom, že musíme bojovať proti skrytým zradcom. Tí ľudia, o ktorých hovorí, navyše nie sú skrytí – teda aj po tejto metafore siahol Rakušan úplne chybne.

Rakušan vraj chcel „označiť, kto je nepriateľ, označiť zlo, označiť, že Putin je zlo, a nebáť sa toho. Nebojíme sa karikovať Hitlera, nebáli sme sa karikovať napríklad Saddáma Husajna, a ak som vyvolal debatu, či si môžeme dovoliť karikovať zlo, ktoré tu teraz evidentne je (…), tak si myslím, že tá diskusia je legitímna a ja som rád, že v našej spoločnosti prebieha,“ povedal ďalej Rakušan. Každý, kto nie je slepý, vidí, že tá debata tu prebieha, nikto ju nepotreboval vyvolávať a nikto sa Putina karikovať nebojí. Rovnako, ako sa nikto nebojí karikovať kohokoľvek iného, azda okrem proroka Mohameda. Tu problém na riešenie vôbec nie je.

Nakoniec hovoril Rakušan o tom, že inštalácia mala vyjadriť aj to, že si nemáme nechať našu vlajku vziať, že nemáme dovoliť, aby si ju zabrali pre seba falošní vlastenci. Čo je iná položka aktuálneho diskurzu. To je teda naozaj skvelý spôsob, ako osláviť vlajku. Tým, že ju zavesíme vedľa mŕtvoly!

Komunistickému pohlavárovi Vasilovi Biľakovi, ktorý sa vyučil za krajčíra, vraj napísali do výučbového listu „nepúšťať na saká“. Tomuto učiteľovi tam mali napísať „nepúšťať na metafory“.

Táto ukážka sfušovaného predvádzania sa nie je iritujúca len sama osebe. Je o to horšia, že zapadá do nevecnosti tunajšej politiky. Niektorí politici demobloku sa predbiehajú v tom, kto viac označkuje mediálny priestor prejavmi toho, ako veľmi stoja za Ukrajinou a prajú si ruskú prehru. Ale občan – aj občan stojaci za Ukrajinou a prajúci si, aby naša krajina robila pre porážku Ruska čo najviac, alebo dokonca práve on – má právo očakávať od ministra vnútra iné veci.

Čo by si malo ministerstvo viac všímať

Je tu napríklad problém sankcií. Tie v celkovom dôsledku nemali na ruskú ekonomiku taký vplyv, aký si od nich autori sľubovali. Najmä preto, že Európa je od ruského plynu a ropy závislá, a aj keď sa ich nákup znížil, Rusku sa to bohato kompenzovalo rastúcimi cenami týchto komodít. Dnes nie je jednoznačné, či sa v základných makroekonomických ukazovateľoch vedie od začiatku vojny horšie ruskej ekonomike alebo európskym. Aj Česká republika poslala do Ruska pekných pár miliárd a nemôžeme si dovoliť byť tí, ktorí sa budú na európskych fórach usilovať o tvrdšie sankcie. Pretože sme sa od ruského plynu stali závislými. A to bez toho, aby sme sa o to zaujímali – nákup plynu a výstavbu infraštruktúry sme prenechali rozhodnutiam cudzích firiem. Po celé tie roky, keď sa to dialo, sme sa nemohli sťažovať na nedostatok principiálnych demokratov a kritikov Putinovho Ruska vo verejnom priestore. Ale kto z nich sa staral o to, v akej energetickej symbióze s ním žijeme? Viem o jedinom známejšom politikovi, ktorý tú závislosť a špecificky plynovod Nord Stream 2 kritizoval pred tohtoročným februárom – senátorovi Pavlovi Fischerovi. To je všetko.

Zatiaľ čo ekonomický efekt sankcií je problematický, to, čo funguje, a možno to robiť, je zamedzenie prístupu Ruska ku konkrétnemu tovaru a technológiám, ktoré potrebuje jeho obranný priemysel. Je hanba, keď na fotografiách ruskej vojenskej techniky, ktorú Ukrajinci získali, nájdeme súčiastky napríklad od francúzskej firmy Thales. Ale kto sleduje diskusiu, mohol si všimnúť, že Kamil Galejev, ruský komentátor žijúci v Amerike, opakovane upozorňuje na závislosť ruského priemyslu vrátane zbrojného od západných obrábacích strojov.

Tu má Západ ešte páky, spriatelená Čína bola v roku 2021 až piatym najväčším ruským dodávateľom. A kto sú tí prví štyria? Nemecko, Taiwan, Južná Kórea, Česko. Galejev uviedol aj priamo tri české firmy – TOS Varnsdorf, Kovosvit Mas, TDZ Turn. Pri jednej z nich dokonca doložil články a fotografie z ruských médií z obdobia pred vojnou, že sa jej stroje podieľajú na výrobe ruských balistických rakiet nesúcich jadrové hlavice.

Je to pravda? Zaujímali a zaujímajú sa príslušné úrady vrátane českého ministerstva vnútra o to, či sa od nás nevyváža technika, ktorá môže mať použitie v zbrojnej výrobe a môže mieriť do Ruska? Ak áno, majú pripravenú solídnu odpoveď na námietku tých firiem, že „pred vojnou to bolo legálne, povedzte nám teda, ako máme výpadok ruského trhu nahradiť“? O túto tému je takmer nulový záujem, a pritom sú to veci, ktoré štát má a musí robiť.

Rovnako by bolo žiaduce počuť od ministerstva vnútra viac o tom, ako pokračuje vyšetrovanie kauzy Vrbětice. Tu je potenciál pre skutočnú piatu kolónu. Ale od apríla minulého roku, keď kauza prepukla, sme počuli veľmi málo nových oficiálnych informácií. Vieme toho pomaly viac od Bellingcatu ako od českých štátnych orgánov. Možno aj preto je vedomie o tomto ruskom útoku v medzinárodnom mediálnom priestore chabé a ľudia nedôverčiví voči našim orgánom majú svoje očakávateľné pochybnosti.

V Česku žije značné množstvo Rusov, v niektorých pražských štvrtiach priam prevládajú. Vieme, kto sú? Nejde o to, vyvolávať rusofóbiu. Ale regulácia pobytu cudzincov u nás, ktorú má rezort vnútra na starosti, dlhodobo nebudí veľkú dôveru. Prípady, keď si človek číta o nejakej kriminálnej kauze, na ktorej sa podieľal cudzinec s dlhodobým pobytom, a musí sa pýtať, čo tu ten človek vôbec robil a či tu ešte je, nie sú výnimočné. Tu by bola namieste upokojujúca komunikácia. Minister spomína preslávený termín „strategická komunikácia“, má na to expertov, oni mu určite poradia, ako na to.

A je tu aj ďalší problém toho, ako sa štát snaží dostať do spoločenskej komunikácie. To, čo zatiaľ preniklo na verejnosť o spôsobe, akým rezort vnútra pracuje na politike „boja proti dezinformáciám“, vôbec nebudí dôveru. Experti, ktorí na tom pracujú, sú určite oboznámení s americkou realitou a pravdepodobne aj komunikujú s americkými expertmi.

Pred troma dňami vyšla na webe Intercept alarmujúca reportáž o tom, ako proti nim bojujú americké štátne orgány. Obsahuje množstvo znepokojujúcich dokumentov o vyvíjajúcej sa cenzúre sociálnych sietí, na ktorej prevádzkovatelia spolupracujú so štátnymi orgánmi. O nebezpečnom potenciáli vyplývajúcom z toho, že orgány zriadené v uplynulom dvadsaťročí pre informačný boj s islamským terorizmom sa teraz preorientúvajú na „domáci terorizmus“. Sú tam aj dokumenty o tom, že administratíva spolu so sociálnymi sieťami má snahu „formovať“ diskusiu o významných politických udalostiach, a to aj v predstihu. Ide o nehorázne ohrozenie slobody a angažovaný občan by ocenil, keby ho minister vnútra upokojil a jasne vyhlásil, že sa od takýchto praktík dištancuje.

To by bola priekopa, ktorá by stála za vykopanie. Užitočným vedľajším produktom by zároveň mohlo byť, že by mal Rakušan mal menej času na vyvesovanie inštalácií na budove ministerstva.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.