Zhodou okolností v ten istý deň bola zverejnená diskusia štyroch šéfredaktorov (Sme, N, Aktuality a Investigatívne centrum J. Kuciaka), v ktorej hovorili o slobode médií a ochrane novinárov. Reč prišla aj na delenie médií na tie poctivé, ktoré podľa jedného z diskutujúcich obhajujú verejný záujem a na médiá konšpiračné alebo neprofesionálne. Šéfredaktorka Sme tie druhé popísala ako médiá, ktoré uverejňujú väčšinou len názorové články, šíria rôzne špekulácie a sú v nich osobné útoky. Po tejto charakteristike jedno takéto médium konkrétne pomenovala: „A hovorím aj o Štandarde.“ Dokonca, hoci s kolegami prišla hovoriť o ochrane médií, dodala, že štát by mal také netransparentné médiá preverovať. A ako perličku musím spomenúť, že pred nejakým mesiacom duo komentátorov (jeden zo Sme, druhý z JoJ), v jednom zo svojich podcastových dialógov poctili Štandard posmeškom, že ide o marginálny subštandard. Zdá sa teda, že Štandard už od začiatku svojej existencie leží v žalúdku novinárom, ktorí sa sami skromne považujú za tých poctivých.
Ak by išlo iba o pokus redaktorky Denníka N onálepkovať Štandard sugestívnou otázkou, či sa má písať aj do takého média, mohli by sme sa domnievať, že ide o svojský druh pomsty. Štandard totiž publikoval sériu investigatívnych článkov o spolumajiteľoch spoločnosti Eset snažiacich sa získať hotel Carlton. V ich prospech v tejto veci, čuduj sa svete, výnimočne rýchlo konal bývalý špeciálny prokurátor Kováčik a za ich záujmy lobovali také persóny, ako Marian Kočner či Zoroslav Kollár. Iste, nepríjemná vec pre Denník N, ktorému práve spoločnosť Eset pomohla pri vzniku a ktorého vlajkovou agendou je písanie o kauzách Kováčika, Kočnera a Kollára. Ale kritika na Štandard prichádza z viacerých strán, čo poukazuje na iný motív.
Štandard totiž píše trochu inak, než takzvané médiá hlavného prúdu. Nie v tom zmysle, že by bolo možné spochybniť jeho profesionalitu, keďže v Štandarde pracuje nemálo skúsených žurnalistov. Problém je inde. Štandard nezapadá do názorovej a tematickej šablóny, do tichej dohody o tom, ako sa má písať. Štandard si trúfalo dovoľuje publikovať texty, ktoré z tejto schémy vybočujú a polemizujú s ideológiou, ktorú šíria N, Sme a Aktuality. A darí sa mu to nielen preto, že sa na svet pozerá z konzervatívneho hľadiska. Štandard sa totiž venuje širokému spektru tém – ekonomických, politických, historických, kultúrnych, kde nie je podstatný svetonázor autora, ale jeho schopnosť napísať niečo také, o čom sa inde mlčí alebo zapochybovať o niečom, o čom sa v mainstreame nepochybuje. A takéto písanie irituje najmä tých, ktorí sú presvedčení, že oni vedia, ako to je a rozhodujú aj o tom, čo je a čo nie je konšpirácia. Svet médií a sociálnych sietí je nepochybne zahltený konšpiráciami a zámerne nepravdivými informáciami. Lenže Štandard nie je konšpiračné médium a napriek tomu niekomu prekáža tým, že napĺňa poslanie byť odlišným kamienkom v mozaike médií; pokiaľ teda ešte uznávame prospešnosť plurality.
Naivný človek by sa teraz mohol spýtať, kto by v demokratickej spoločnosti popieral dôležitosť plurality? Prečo by dokonca špeciálne novinárom mala prekážať názorová inakosť? Sám čítam veľa a rôzne zdroje a čím je to pestrejšie, tým viac ma to baví. Prečítané porovnávam a vytváram si svoj názor. Kedysi by sa to považovalo za vzorový prístup. Žiaľ, pozorujem, že už dlhší čas mi vnucujú predstavu, že čítať mám len tie správne zdroje. Poctivé a overené. Ale kým overené? Zrazu sa dozvedám, že overovať sa chystajú tí, ktorí sú tak trochu v konflikte záujmov, pretože tiež píšu. V spomenutej diskusii šéfredaktorov sa jeden z nich pochválil, že oni už podrobujú texty iných „tiež novinárov“ bádaniu, aby poukázali na to, kde títo kolegovia klamú. Nezávidím mu, lebo je to prekérna úloha zaváňajúca minulosťou.
