V Miláne ožíva ruská kultúra: Obrázky zo života Musorgského

V milánskej La Scale vrcholia prípravy na otvorenie novej sezóny s opernou drámou Boris Godunov od M. P. Musorgského a baletným predstavením Luskáčik od P. I. Čajkovského. O dôvod viac pripomenúť si pár udalostí zo života hudobných géniov.

Je chladný marec. Do jednej z petrohradských nemocníc vchádza muž. Nesie koženú kabelu a puzdro, z pliec si napochytre opráši sneh, kývne vrátnikovi a pružným tempom kráča ďalej po chodbe. Potichu otvára dvere a takmer nečujne sa priblíži sa k lôžku svojho dávneho priateľa, ktorého sem pred dvoma týždňami doviezli v žalostnom stave. Stisne mu ruku, s gráciou porozkladá štetce, paletu s farbami, plátno a zahľadí sa do strápenej tváre. Po štyroch sedeniach je dokončený portrét, ktorý bude pokladaný za jeden z vrcholov tvorby svojho autora.

Iľja Repin s fotografickou presnosťou zobrazil génia, utýraného závislosťou a chorobami, ale nielen to. Zachytil jeho bytostnú podstatu, všetko to, čím žil, získaval si publikum a dráždil neprajníkov. Z podobizne muža s rozcuchanými vlasmi, neupravenou bradou, kruhmi pod očami, začervenaným nosom a sediaceho v obnosenom župane, spod ktorého vykúka výšivkou lemovaná rubacha, sála dôstojnosť. Zanedbaný zovňajšok ostro kontrastuje s výrazom bytosti, ktorá vie, že sa blíži koniec, a s hrdosťou prijíma údel smrti. Skoná o desať dní a jeho súčasníci zanechajú nejedno svedectvo o tom, ako pri pohľade na portrét priam počujú burácať mohutné akordy. Je na ňom totiž vyobrazený Modest Petrovič Musorgskij.

Musorgskij podľa Repina. Foto: wikimedia

Keby Repin Modesta Petroviča namaľoval o takých pätnásť rokov skôr, bol by to portrét sebavedomého gavaliera, bývalého oficiera, hviezdy hudobných večierkov, nebojácne vzdorujúcej cenzúre aj akademickej kritike, a člena krúžku Mocná hŕstka, famózneho hudobného laboratória, kde to prekypovalo talentom, sebavedomím, kreativitou a nápadmi ako prepájať národné motívy s klasikou. Musorgskij oplýval prirodzeným hudobným talentom, jeho všestranné nadanie mu umožnilo detailne pracovať s ľudským hlasom a melodikou reči, hľadať nové témy a zhudobňovať ich naprieč žánrami. Skonal vo veku 42 rokov a za pomerne krátky čas, keď sa venoval komponovaniu, zanechal v dejinách hudby hlbokú stopu. Jeho dielo presiahlo svoju dobu, ako podotkol už N. A. Rimskij-Korsakov, a neskôr potvrdil C. Debussy, M. Ravel, I. F. Stravinskij, D. D. Šostakovič, či S. S. Prokofiev. Popri skladbách pre klavír, piesňovej tvorbe a orchestrálnych dielach napísal päť opier, dokončil však len jednu. Je ňou hudobná dráma Boris Godunov. Opery Ženba, Chovančina, Soročinský jarmok, Salambo skladateľ zanechal v podobe klavírnej skice. O ich spracovanie do orchestrálnej podoby sa zaslúžil najmä Rimskij-Korsakov, Musorgského spriaznená duša a znalec jeho umeleckého odkazu.

Geniálny samouk

Musorgskému často vyčítali, že bez náležitého hudobného vzdelania pôsobí neohrabane a ignorovaním hudobnej formy prekonáva hranice počúvateľnosti. V podobných konštatovaniach nezaostával ani sám P. I. Čajkovskij. S Musorgským sa neznášali, nesadli si po ľudskej, tobôž po umeleckej stránke. Ale pokým Modest Petrovič po jednom zo stretnutí s hudobným velikánom písal o „čudnom pocite prázdnoty“, Piotr Iľjič sa nelichotivo rozpísal v liste adresovanom známej mecenáške Nadežde von Mekk. „Čo sa týka talentu, Musorgskij stojí možno aj vyššie ako Rimskij-Korsakov, Kjui, Borodin, ale charakterom je nepriechodný a bez potreby sebazdokonaľovania verí v absurdné teórie svojho krúžku a vo vlastnú genialitu... a pritom skutočne máva aj záblesky talentované a prekypujúce svojráznosťou...“ Alebo: „Akýsi Musorgskij v celej svojej ohyzdnosti rozpráva novým jazykom. Hoc nepekné, ale svieže...“ Asi tak. Pjotr Iľjič aj pohanil, aj zo dvakrát akoby nechtiac, ale predsa len pochválil. Podľa V. V. Stasova, jedného zo zakladateľov Mocnej hŕstky, však práve Musorgskij vynikal neutíchajúcou túžbou po poznaní, sčítanosťou a živým záujmom o najrôznejšie vedné odbory. Dokonale ovládal nemčinu aj francúzštinu, zaujímal sa o dejiny, starú ruštinu, prírodné vedy, astronómiu, bol vášnivým čitateľom beletrie, pričom z autorov mu najviac sadli Gogoľ a Dostojevskij. Gogoľ – za písanie živým jazykom, lásku k ľudovej slovesnosti a umenie karikaturizovať, Dostojevskij – za polyfonickosť pri zobrazovaní postáv aj odvážnosť tém po rokoch strávených na katorge, a obaja za vášeň, s akou sa ponárali do hlbín ľudskej duše a jej najtemnejších zákutí.

Musorgskij bol na rovnakej vlne. Cit pre slovo, znalosť ruštiny naprieč sociálnymi vrstvami, motívy jurodivosti, hĺbka aj záber spracovaných námetov, pohnuté osudy, to všetko do seba zapadá a navzájom dotvára. Pokým Gogoľ Musorgského fascinoval, s Dostojevského tvorbou je priam geneticky prepojený. Kolos, ktorý Fiodor Michajlovič predostiera v románoch, Musorgskij rozohráva na scéne. Krik zmučeného svedomia, boj s morálnou ľahostajnosťou, rozhovory so sebou samým a plynulý prechod od monológu k rozvetveným dialógom, nachádzame v Zločine a treste a ďalších veľkých románoch Dostojevského, ale rovnako aj v Borisovi Godunovovi, či v Chovančine.

Inak, na nemocničnom stolíku sa po smrti skladateľa našlo niekoľko knižiek, jedna z nich zostala roztvorená asi v polovici. Pred odchodom na večnosť mal rozčítaný Traktát o inštrumentalizácii a orchestrácii od Hectora Berlioza v redakcii Richarda Straussa. Asi toľko k „chýbajúcej potrebe sebazdokonaľovania“ Modesta Petroviča, ktorý sa hlboko skláňal pred ľudským poznaním a študoval až do svojho posledného výdychu.

„Hudobný boh“

Posledné verejné účinkovanie Modesta Petroviča sa uskutočnilo 15. februára 1881 v Petrohrade, na pietnom večere pri príležitosti úmrtia Dostojevského. Keď k jeho smútočnému portrétu podišiel Musorgskij, publikum uvidelo alkoholom utrýzneného, spustnutého človeka, tragickú karikatúru voľakedajšieho džentlmena, ktorého kedysi na večierkoch obletovali dámy, koketne sa pohrávajúce s vejármi. Potom si sadol za klavír. Zimprovizoval zvonenie pohrebného zvonu tak, že všetci zamreli a v sále zavládlo dlhé, hrobové ticho. Jeden z prítomných prelúdium prirovnal k „poslednému odpusťte, adresovanému nielen poníženým a urazeným, ale aj všetkým živým.“

Inak, začiatok roka 1881 bol zvláštny. V priebehu prvých troch mesiacov zomrel Dostojevskij, zakrátko v Paríži aj klavírny virtuóz a dirigent Nikolaj Rubinštejn, v marci bol spáchaný atentát na Alexandra II. Ani na pozadí týchto udalostí smrť Modesta Petroviča nezostala bez povšimnutia. Prišli sa s ním rozlúčiť stovky smútiacich. Namiesto pohrebnej reči Rimskij-Korsakov hlasito zvolal, že zozbiera, zrediguje a pripraví na vydanie všetky jeho diela. Sľub dodržal. Do práce sa pustí s takým nasadením a pohltila ho natoľko, že neraz zauvažoval, či sa ešte stále volá Nikolaj Andrejevič, a nie Modest Petrovič.

Musorgskij zomrel chudobný ako kostolná myš. Zostal po ňom jediný kufrík. Presne ten istý, s ktorým ho vyšmarili z bytu vždy, keď dlžil za nájom. Boli v ňom rukopisy partitúr, v testamente ich odkázal istému vysokému štátnemu úradníkovi a milovníkovi umenia. Niečo zo skladateľovho autorského materiálu sa našlo aj vo veľkolepej knižnici Nadeždy von Mekk. V lete po Musorgského smrti do jej domu na pozvanie z Francúzska zavítal súkromný učiteľ klavíra. Mal 19 rokov a volal sa Claude Debussy. V jeden príjemný podvečer mu počas podávania čaju ukázali noty klavírnych miniatúr, ktorými Modest Petrovič voľakedy ohuroval na večierkoch. Mladý Francúz s výnimočným nadaním na hru z listu si sadol za klavír a po pár taktoch z neho spontánne vyletelo: „To napísal dajaký hudobný boh!“ Finta bola v tom, že Modest Petrovič komponoval pre svoje ruky, a od iného interpreta sa vyžadovali isté predispozície a osobitná technika. Mladého Debussyho však pohltilo ešte niečo. Malebná melodika, archaický kolorit, autentickosť, ignorovanie zaužívaných pravidiel, a najmä – energia, sálajúca z tohto nezvyčajného mixu.

Cesty lásky bývajú nevyspytateľné. Precízna Nadežda Filaretovna vytuší Francúzove vrúcnejúce city k svojej dcére Sofii a asi tak po roku musí mladík dom von Mekkovcov opustiť. Nešťastná láska a skúsenosti s tvorbou Čajkovského, Borodina, Rimského-Korsakova, Balakireva a Modesta Petroviča, čiže celej ruskej hudobnej školy, ho budú sprevádzať po celý život. S dcérou von Mekkovcov sa opäť stretne po viac ako dvadsiatich rokoch, keď bude ako uznávaný skladateľ a klavirista koncertovať v Moskve. Sofia sa medzitým vydá, ovdovie, potom sa opäť vydá a rozvedie. Po koncerte Debussymu spomenie, že najviac sa jej páčilo jedno nežné prelúdium, a on jej prezradí malé tajomstvo. Klavírna skladba Dievča s vlasmi ako ľan je napísaná práve o nej.

Neskrotný živel

Hudobní historici sa zhodujú, že Musorgskij zanechal o sebe toľko tajomstiev ako máloktorý z jeho súčasníkov. Pripomeňme si aspoň niektoré. Modest Petrovič bol štvrtým a posledným dieťaťom, dvaja starší bratia zomreli v útlom veku a s tretím Filaretom ho spájalo pevné puto. Rodokmeň bratov Musorgských siahal až k dynastii Rurikovičovcov, no dve generácie pred ich narodením sa do genealógie rodu vkradla čierna škvrna. Otec Modesta a Filareta sa narodil ako nemanželské dieťa, ktoré ich dedovi povila nevoľníčka. Po rokoch si ju na pohoršenie okolitých statkárov vzal za manželku a syna Petra uzákonil ako svojho právoplatného dediča. V Autobiografických zápiskoch, nadiktovaných krátko pred smrťou, Modest Petrovič spomenul, že prvé hudobné skúsenosti a kontakt s ústnou ľudovou slovesnosťou mu sprostredkovala pestúnka. Táto poznámka vzbudila značnú pozornosť, pretože anonymná žena bola týmto pozdvihnutá na úroveň Ariny Rodionovny, pestúnky, ktorej za lásku k ruštine vďačil sám Puškin, pričom jej obraz s toľkou nehou zvečnil vo veršovanom románe Eugen Onegin. Podľa všetkého Modestovou pestúnkou bola práve jeho babička, bývalá nevoľníčka, veď kto v jeho okolí mu mohol rozprávať rozprávky, spievať o láske aj žiaľoch tak autenticky ako Irina Grigorievna? O rozvíjanie schopností chlapcov sa však veľkým dielom pričinila matka, učila ich tomu, čo sama najlepšie ovládala. Od nej pramení hra na klavír, perfektná nemčina aj francúzština, ktoré sa pre bratov stanú ďalšími rodnými jazykmi.

Modest mal deväť rokov, keď ho spolu s bratom odviezli do Petrohradu, kde sa učí, potom študuje a v hre na klavír pokračuje pod vedením súkromného učiteľa. Keďže pochádzal z váženej dôstojníckej rodiny, otec ho predurčil na vojenskú dráhu. Syn svedomito študuje, a popritom sa venuje tomu, čo ho doslova opantalo. Hudbe. Školu dokončí, zo dva roky vydrží ako dôstojník, potom vystúpi zo služby a začne pracovať ako štátny úradník. Súbežne účinkuje na hudobných večierkoch a postupne sa zoznamuje s budúcimi členmi Mocnej hŕstky. Ale pozastavme sa ešte pri Musorgského povahe a schopnostiach, jeho súčasníci zanechali pomerne bohaté svedectvá. Počas rozhovoru vraj nikdy nezvyšoval hlas, nech by sa dialo čokoľvek. „To mám po matke, bola to svätá žena,“ zvykol odpovedať, keď sa ho pýtali, ako dokáže polemizovať takým pokojným tónom. Bol aj talentovaným barytonistom, dokázal odspievať operné árie, no jeho doménou bola improvizácia. Prosto si sadol za klavír a rozozvučal celú sálu, vedel rozžiariť, dojať aj rozosmiať. Publikum šalelo, všetci dychtivo očakávali každý tón, každé jedno slovo, či citoslovce, lebo skladby oživoval nečakanými prvkami. Alebo rovno na pódiu skomponoval nové. Hudobní historici našli písomné svedectvá, ako si na jednom večierku spontánne prehrával akési ľúbivé tóny až nakoniec zahral práve skomponovanú áriu Mariny Mníšek k Borisovi Godunovovi.

Dámy Modesta Petroviča obletovali, a čo ako po tom túžili, on sa k dvoreniu príliš nemal. Tu jednej venoval krásnu romancu, ďalšia ho zarmútila vydajom za iného, prežila ho takmer o polstoročie a dožila sa aj jeho celosvetovej slávy. Povrávalo sa, že zo smrti istej dámy, ktorej venoval až dvanásť skladieb, sa už nespamätal. A potom bola ešte jedna dáma, o nej však vedeli len najdôvernejší, a tí sa o nej v listoch vyjadrovali v inotajoch. Ani prechovávanie nežných citov však Modesta Petroviča do ženby nelákalo. „Ak zistíte, že som sa zastrelil alebo obesil, vedzte, že sa tak stalo preto, lebo som sa napokon oženil,“ napísal v liste Ľudmile Šestakovovej, hudobnej vydavateľke a sestre Michaila Glinku. Ale tu sa už dostávame k ďalšej črte Musorgského povahy, k humoru. Hravému aj uštipačnému, ale nikdy nie prvoplánovému. Jedným z príkladov sú hudobné pamflety, v ktorých karikuje známych predstaviteľov vtedajšej ruskej kultúry. Robil to tak majstrovsky, že samotné objekty autorovej irónie sa počas premiéry smiali, až im slzy tiekli.

Modest Petrovič Musorgskij šiel cestou, zarúbanou dogmami a cenzúrou. Keď mu v roku 1866 zakázali pieseň Seminarista, zažil pocit zadosťučinenia. Skladbou si nebol istý, ale bol presvedčený, že ak ju cenzúra zakázala, tak za niečo stojí. Borisa Godunova po dokončení kompletne prepracoval dvakrát. Musel zohľadniť pripomienky cenzoristov? Nepochybne. Snažil sa povedať to isté, len inými slovami? Samozrejme. Hľadal aj pritom dokonalosť? Určite, bral to ako stimul. Napokon, kto sa má vyznať v týchto génioch, veď sú samá záhada. Tu je malý príklad na záver. Podľa juliánskeho kalendára sa Modest Petrovič narodil 9. marca, ale ktovie prečo za deň svojich narodenín pokladal 16. marec. Na onen svet odišiel a pre nový život sa narodil presne v tento deň roku 1881.