Už zase klameme, zakazujeme, predstierame

Priznám sa, zaráža ma mediálny pokoj s blížiacim sa termínom platnosti vyše dvetisíc lekárskych výpovedí. Niežeby naše hlavné médiá priebežne neinformovali o požiadavkách lekárov a o nepresvedčivých reakciách vlády, no ich nevzrušený tón mi neladí s vážnosťou situácie. Stav nášho zdravotníctva sa zhoršuje už dlhý čas a kritický bude bez ohľadu na to, či lekári z nemocníc odídu alebo nie. Kľud ministra Lengvarského tomu dáva už len punc cynickej ľahostajnosti alebo stoickej samovražednosti. Vyberte si.

Zdravotníctvo však nie je jediný vážny problém, ktorý by nám mal trhať žily. Udivujúca sa mi javí znášanlivosť s akou prijímame zlyhania štátnych orgánov v otázke utečencov. Akoby nestačil chaos pri prvom nápore z Ukrajiny, ktorý by štát nezvládol nebyť dobrovoľníkov a samosprávy. Opätovná neschopnosť sa ukazuje pri prenikaní migrantov zo Sýrie. Minister Mikulec sa však tvári, že problém je v Maďarsku a v Česku. A nikto naňho zvlášť netlačí, samozrejme okrem Fica, čo Mikulca skôr chráni.

Takisto zrejme kvôli Ficovi sú prehliadané škandalózne nahrávky partičky vyšetrovateľov NAKA, ktorých obsah by inokedy vyvolal revolúciu. Podľa nich totiž naše politické špičky – Mikulec, Matovič, ale aj špeciálny prokurátor Lipšic ovplyvňujú vyšetrovanie káuz, v ktorých sú obvinení predstavitelia opozície. Médiá, ktoré sa v minulosti vehementne venovali podobným kauzám a koordinovali sa aj vo zverejňovaní uniknutých informácií z vyšetrovania, zrazu nejavia záujem, nepreverujú, či naša vyšetrovateľská elita klame o ministrovi vnútra a špeciálnom prokurátorovi alebo, či ich vulgárne reči sú nedajbože pravdou a tým pádom aj katastrofou.

Poďme však ďalej. Hoci sme počas pandémie zistili, že našu pospolitosť nevzrušujú starosti umelcov, nemôžem ako bývalý minister kultúry obísť nevídanú vec: SND, našu erbovú inštitúciu momentálne riadi úradník ministerstva. Čo je na tom zvláštne? Možno si niektorí spomenú, že v roku 1998, keď chcel minister kultúry dosadzovať svojich ľudí do funkcii riaditeľov krajských kultúrnych centier, vtedy kultúrna obec okupovala ministerstvo. Dnes herci už len zatlieskajú odchádzajúcemu riaditeľovi na tlačovke. Ale vďaka aj za to. A kto vie, či si umelci, vždy takí senzitívni na úbytok slobody, všimli, že nedávno bolo u nás bez rozhodnutia súdu zablokovaných zopár médií. Možno všimli a možno aj súhlasili, lebo to vraj boli médiá konšpiračné a proruské. Hovorím vraj, lebo štát sa neobťažoval zverejniť dôkazy. A tí, ktorí by mali určite rozumieť riziku takéhoto spôsobu zakazovania médií, čiže naše seriózne médiá, tieto strážne psy, tie náš štát za to ani len jemne nepohryzkali.

Pozoruhodné je aj to, ako tento stav chorej tolerancie povzbudzuje niektorých vládnych politikov k drzostiam, ktoré by sa inokedy javili byť politickou samovraždou. Predseda parlamentu, inak aj vlastník lyžiarskeho strediska, si nechal vypracovať návrh zákona, ktorý má znížiť DPH na lyžiarske vleky. A spolupáchateľ tohto klientelizmu, minister financií, ten pripravil rozpočet s najväčším deficitom Slovenska v histórii. Na to konto však nezaviedol sľubované výdavkové limity, aby sme verejné financie začali konsolidovať, naopak, usiluje sa o zmäkčenie dlhovej brzdy. Tak si vravím, kde sú teraz  vševediaci analytici, aby ho večer čo večer z obrazovky skritizovali pod čiernu zem? Netvrdím, že sem tam niekto niečo kritické nepovie. Ale zdá sa vám to dostatočné voči tomu, čo pácha minister financií, ktorý sa podľa vlastných slov nerozumie ani financiám vo svojej domácnosti?

Možností na rozhorčenú kritiku ponúkajú ďalšie rezorty. Školstvo upadá na všetkých úrovniach. Napríklad rektori vysokých škôl sa zastrájali, že budú musieť predčasne zavrieť vysoké školy a zároveň sa ich družina rozrastie o profesora, ktorý bol kedysi s hanbou odvolaný z postu ministra školstva. Dnes sa už z tejto funkcie neodvoláva (vlastne zo žiadnej), dokonca ani vtedy, keď mal minister školstva za stranu odborníkov problémy obhájiť úplnosť svojho vzdelania.

O našich ozbrojených silách tiež hrdinsky mlčíme. Ani nešťastný dopad rakiet na Poľsko nevyvolal žiadnu debatu. Napríklad o tom, či bolo správne zbaviť sa vlastnej protivzdušnej obrany. Stačiť nám majú cudzie rotujúce Patrioty a ubezpečenia premiéra Hegera, že sme chránení tak dobre ako nikdy predtým. Snáď. Kto by už pochyboval o bojaschopnosti našej armády. Veď s akou ľahkosťou sa zmocnila Múzea SNP, aby sa potom pri oslavách tohto sviatku súčasná vrchnosť mohla uzavrieť v jeho areáli pred verejnosťou.

A našli by sa ďalšie kauzy a problémy, pri ktorých má človek spomínajúci si na nezmieriteľnú kritiku predchádzajúcich vlád chuť povedať: To, čo sa deje, je ešte horšie ako únos štátu – je to jeho nefunkčnosť.

Žiada si to však ešte nejakú konkrétnu pointu alebo zhnitú čerešňu na tejto spackanej torte. Ale nebude to samoheknutý parlament, aby sa mohlo podovolenkovať v Dubaji. To by bol iba nonsensový anglický humor. Tým vrcholom je prekročenie tabu, ktoré ešte pred časom podľa našich médií ohrozovalo demokraciu.

Áno, ide o údajných fašistov, bez ktorých by naša menšinová vláda neprežila. Už si na to vlastne zvykáme, že koalícia sa opakovane opiera o hlasy poslancov ĽSNS a jej odnoží. Nepočujem totiž žiadny mediálny poplach, ani precítený hlas z prezidentského paláca, nevidím ani poslanca Šeligu organizovať protesty Za slušné Slovensko. Počujem len koaličné výhovorky typu, ako môžeme zabrániť tomu, že oni hlasujú za naše zákony. A ako inak, aj tu je Matovič lídrom, lebo vytýčil naozaj inovatívnu obhajobu, keď poslanca ĽSNS Beluského označil za jedného z najinteligentnejších poslancov parlamentu. Veď akoby sa taká fundovaná podpora dala odmietnuť?

Nuž tak. Kladiem si na záver tú istú otázku. Prečo tú záplavu vládnych zlyhaní znášame s takou vlažnosťou? Je to preto, že popri pandémii, vojne a energetickej kríze už nemáme kapacitu venovať sa iným problémom? Alebo je to stále preto, aby sme nepomáhali Ficovi? Alebo je to už celková únava, rezignácia či strach?

Aby bolo jasné, nevolám po nepokojoch a násilí. Naopak, želal by som si počuť v médiách adekvátnu kritiku a pravdu, lebo tá by najlepšie ventilovala hnev a frustráciu, ktorá v ľuďoch narastá. Pri príležitosti výročia 17. novembra a vo svetle nepríjemného výsledku prieskumu, že Nežnú revolúciu hodnotí priaznivo len 48 percent ľudí, sa opäť veľa a poučne hovorilo o bývalom režime, v ktorom sa klamalo, zakazovalo a predstieralo. A diali sa aj horšie veci. Je to pravda.

A zároveň je najvyšší čas vziať si z toho poučenie.