Príbeh Američana, ktorý sa osem mesiacov skrýval pred Rusmi v Chersone

Od úsvitu mnohí zo zostávajúcich civilistov tvoria dlhočizné rady, aby dostali chlieb alebo si naplnili plastové džbány vodou. Až v utorok dorazili prvé konvoje s humanitárnou pomocou, ich nákladné autá zaparkovali na námestí a rozdávali škatule s múkou, mydlom, utierkami a dobrotami, ako je instantná zmes na mliečne koktaily.

Ale pre 56-ročného Moralesa, bývalého vysokoškolského profesora, je to najhoršie už za ním – už žiadne úzkostlivé hry s Rusmi na mačku a myš. Vyrastal v anglickom Banbury, roky žil v Oklahoma City, kde vyučoval anglickú literatúru, a pred februárovou ruskou inváziou si otvoril v Chersone anglickú jazykovú školu.

V chaotických prvých dňoch vojny, keď ruské tanky bojovali s niekoľkými ukrajinskými vojakmi v regióne a s neveľkým počtom dobrovoľníckych obranných síl, ktoré však rýchlo premohli, uviazol Morales za ruskými líniami.

Raz sa pokúsil utiecť po diaľnici na sever, ale keď videl, že na ceste pred ním strieľajú z tankov, vrátil sa späť. Podarilo sa mu poslať do bezpečia svoju 10-ročnú dcéru, ktorá cestovala s jeho bývalou manželkou, ale on sám sa von dostať nemohol.

"Nechcel som to riskovať so svojím pasom," povedal vzhľadom na spleť ruských vojenských kontrolných stanovíšť.

Neurobil nič nezákonné podľa zákonov žiadnej z krajín. Kremeľ však označil Spojené štáty a ich spojencov, ktorí vyzbrojujú ukrajinské jednotky, za skutočných nepriateľov v tejto vojne a obvinil ich z neúspechov na bojisku. Morales sa obával, že ho ruské jednotky zadržia len kvôli tomu, že je Američan.

Stal sa preživším a skrytým svedkom ruského útoku, jeho tvrdej okupácie a neúspešnej snahy asimilovať časti Ukrajiny a vykoreniť akúkoľvek opozíciu.

Rusi vtrhli do Chersonu začiatkom marca a čoskoro v uliciach hliadkovali vojaci a príslušníci Federálnej bezpečnostnej služby, hlavnej nástupníckej agentúry KGB, pátrali po členoch proukrajinského podzemného partizánskeho hnutia.

Moralesov život sa scvrkol na dva byty – ten jeho a jeho bývalej manželky –, kradmé prechádzky medzi oboma objektmi a po dvore, príjemnom priestore s čerešňami a orechmi za vysokými múrmi, skrytý pred pohľadom z ulice. Dva mesiace, ako povedal, sa neodvážil vyjsť za hranice nádvoria.

Príbuzní jeho bývalej manželky, ktorá je Ukrajinka, mu nosili jedlo a niekedy nakupoval v obchode s potravinami, kde poznal predavačku, tínedžerku, ktorej veril, že ho nezradí, vzhľadom na jej proukrajinské názory. Nákupy boli výnimkou z jeho všeobecne uzavretého života.

Raz však unikol sotva o vlások. V septembri vyšiel na dvor a cez drôtené pletivo brány uvidel ruských vojakov, ktorí na neho mierili puškami. Vbehol späť dovnútra a zamkol za sebou dvere.

Čoskoro prišla pátracia čata. Sused kričal cez dvere, že nemá inú možnosť, len otvoriť. Urobil tak a ocitol sa tvárou v tvár dôstojníkovi Federálnej bezpečnostnej služby, známej aj pod ruskými iniciálami FSB.

Morales, ktorý hovorí po rusky, ale nie dosť dobre a bez prízvuku, aby sa mohol vydávať za miestneho obyvateľa, policajtovi povedal, že je Ír Timothy Joseph, vyučuje v meste angličtinu a stratil pas. Tajná polícia odišla. Suseda, staršia žena, mu s touto ľsťou pomohla a povedala tajnej polícii, že nemajú dôvod ho podozrievať.

"To trochu zmenilo môj pohľad na vec," povedal Morales. "Predtým som bol opatrný. Potom som sa stal paranoidným." Vypočúvanie FSB bolo podľa neho "vrcholom alebo najhorším momentom" jeho utrpenia. Povedal, že sa mu podarilo uniknúť len preto, že "to neboli najbystrejší ľudia na svete".

Utiekol do iného bytu a na miesto domovej prehliadky sa vrátil až po oslobodení mesta, aby sa tajná polícia nevrátila.

Čas si krátil pozeraním niekoľkých stoviek filmov, ktoré si pred inváziou stiahol do svojho notebooku.

Keď sa prechádzal po uliciach, obával sa stretnutia so známymi, najmä medzi staršími ľuďmi, ktorí si zrejme menej uvedomovali nebezpečenstvo Rusov a niekedy ho nahlas priateľsky pozdravili, čím ho vystavili vážnemu riziku. Ani jeden z priateľov či susedov ho nezradil.

Z úkrytu sa mu podarilo obnoviť výučbu angličtiny online, pričom využil susedovo internetové pripojenie na spojenie sa so študentmi z rôznych miest Ukrajiny aj z iných krajín. "Udržiavalo ma to pri zmysloch," povedal o tom, že mohol pracovať online, hoci nemal žiadny spôsob, ako by mohol prijať platbu.

Spôsobilo mu obavy, keď videl, že nejaký Rus, možno civilný správca v okupačnej vláde, nasťahoval svoju rodinu do bytu opusteného utekajúcimi Ukrajincami v budove oproti, čím sa zvýšilo riziko, že ho odhalia.

Časom si však všimol aj niečo, čo začalo byť zrejmé aj ostatným obyvateľom Chersonu: ruská armáda sa rozkladala. Disciplína upadala, vojaci vyzerali čoraz neupravenejšie a čoraz častejšie jazdili na ukradnutých miestnych autách namiesto vojenských vozidiel.

"Postupom času sa stali zanedbanými a neporiadnymi," povedal.

V poslednom mesiaci si všimol, že vojaci, ktorí ukradli drahé autá ako BMW alebo Mercedes-Benz, odviezli tieto vozidlá na vlečných člnoch z Chersonu, ďalej od frontu. To, že sa drahé autá stratili, "mi dalo nádej".

Týždeň pred oslobodením bol po výpadku elektriny odrezaný od správ. V piatok videl prechádzať auto, na ktorého anténe viala ukrajinská vlajka. "Vedel som, že Rusi sú preč," povedal.

Morales sa v piatok pripojil k oslavám na centrálnom námestí a vítal ukrajinských vojakov, ktorí vstúpili do mesta bez boja na pikapoch a džípoch. Akokoľvek sa teší z oslobodenia mesta, hovorí, že plánuje odísť.

"Potrebujem si vytvoriť predel medzi mnou a tým, čo sa tu stalo," povedal.

Článok pôvodne vyšiel v denníku The New York Times.