Moderné otroctvo nepotrebuje reťaze. Naďalej prežíva ako utajený svedok ľudskej chamtivosti a zloby

Pohľad do histórie sa zvyčajne pristaví pri známom článku 4 Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN z roku 1948, ktorý o tejto problematike hovorí jasnou rečou: „Nikto nesmie byť držaný v otroctve alebo v nevoľníctve, všetky formy otroctva a obchodu s otrokmi sú zakázané.“

Tomuto vyhláseniu predchádzali iniciatívy jednotlivých krajín. Veľká Británia zrušila otroctvo vo svojich kolóniách v Indii roku 1761, hoci až „Slavery Abolition Act“ z roku 1834 znamenal jeho zrušenie v celej britskej koloniálnej ríši. Podobný krok urobilo aj Francúzsko o 15 rokov neskôr. Rovnakým smerom sa v roku 1865 vybrali aj USA, keď trinástym dodatkom k ústave oficiálne zrušili otroctvo. Verejný záujem vzbudil prípad „mierneho“ oneskorenia, keď ratifikácia tohto najznámejšieho dodatku ústavy štátom Mississippi bola oficiálne potvrdená až v roku 2013, teda o 148 rokov neskôr.

Napriek týmto formálnym opatreniam naďalej existovali na európskej pôde dohody, ktoré umožňovali mocnostiam v ich kolóniách použitie nútených prác. Formálne zrušenie otroctva teda neznamenalo automaticky jeho zrušenie aj v praxi. Nestačila ani spomínaná jasná reč Všeobecnej deklarácie ľudských práv či Dohovoru OSN, k zrušeniu otroctva sa muselo v roku 1956 pridať ešte ďalších 40 krajín. Hoci otroctvo dnes už nie je v žiadnej krajine sveta legálne, často len zmenilo krytie a naďalej prežíva ako „utajený svedok“ ľudskej chamtivosti a zloby.

Moderným otroctvom trpí až 50 miliónov ľudí