Ešte predtým, než sa svetový šampionát začal, mi náš šéfredaktor Jaro Daniška povedal, že sa na naň teší, lebo konečne bude mať dôvod zapnúť si televíziu. Inak tam už ani nemá čo pozerať. Táto myšlienka sa mi celkom zapáčila a aj vďaka nej som s radosťou začal očakávať majstrovstvá sveta aj ja.
Futbalový zápas (aj televízny) je pre mňa totiž vždy časom, počas ktorého môžem vypnúť a odpútať sa od všetkých problémov. Pri športe sa totiž nedá myslieť na nič iné. Inak človek prehrá. Po každej stránke.
Všetko iné, len nie futbal
Bohužiaľ, začiatok tohtoročných majstrovstiev sveta takýto dobrý pocit nepriniesol. Hovoril som si, že v televízii sa už nedá pozerať ani ten futbal. Namiesto neho sa totiž riešili celkom iné témy, ktoré nemali so športom nič spoločné.
Najvyššie, samozrejme, vyskakovalo „oddelenie propagandy" so svojimi trápnymi dúhovými vlajkami či kapitánskymi páskami. Vyvrcholilo to Nemcami, ktorí si zakryli ústa, potom nejakou političkou, ktorá sa potrebovala zviditeľniť tým, že vo VIP lóži nosila dúhovú kapitánsku pásku, a akýmsi pomätencom, ktorý vbehol počas zápasu na ihrisko. Komentátori Českej televízie nazvali aktivistu výtržníkom, čo bolo najbližšie pravde.
Zelení zasa chytali úzkosť z toho, koľko energie sa spotrebuje na klimatizovanie štadiónov. Chudáci športoví reportéri sa pri tejto téme museli posťažovať na to, že klíma je nastavená tak, že na nich príliš fúka a oni musia nosiť svetre.
Potom to bolo pivo, ktoré sa nesmelo predávať počas šampionátu, pričom jedným z jeho veľkých sponzorov je práve pivovarnícky gigant. Čo na tom, že ani vo viacerých európskych krajinách sa nemôže predávať na štadiónoch pivo? Katar je aj tak Mordor.
Medializovali sa aj akési smiešne unimobunky, kde boli niektorí fanúšikovia ubytovaní.
Samozrejme, niekoľko dní boli témou robotníci, ktorí zahynuli pri výstavbe štadiónov. A potom stav ľudských práv v Katare, aj keď dnes už nikto nevie, čo sa pod týmto pojmom vlastne ukrýva.
Hneď vzápätí sme museli tisícikrát čítať a počúvať reči o tom, aká je Medzinárodná futbalová federácia (FIFA) strašne skorumpovaná. Okrem iného sa zaskvela aj desaťminútovými nadstavenými časmi, čo bola zase nová téma, ktorá odvádzala pozornosť od samotnej hry. A korunu tomu dali Angličania, ktorí si pred zápasom s USA pokľakli.
Nemci moje sympatie stratili
V prvé dni som sa asi prvýkrát v živote dokázal vcítiť do dnešnej eko-bio mládeže, ktorá tvrdí, že má obavu z budúcnosti. Aj ja som ju mal na začiatku turnaja z toho, že už možno nikdy neuvidím majstrovstvá sveta vo futbale, ktoré budú o výkonoch na ihrisku. A aj keď sa snažím držať zásady, že šport a politika by sa mali oddeliť, musím sa priznať, že tentoraz ma to všetko dostalo.
Potešil ma holandský tréner Louis Van Gaal, keď na tlačovke v úvode šampionátu odmietol dúhové otázky s tým, že do Kataru prišli hrať futbal, nech sa ho už na to nepýtajú. Aj on tým zahanbil Nemcov.
Doposiaľ som bol z podobných dôvodov ako Jiří Peňás fanúšikom Nemecka. U mňa za to môže najmä Joachim Löw a generácia hráčov, s ktorými získal titul majstrov sveta v roku 2014. Keď Nemci rozdrvili v semifinále domácu Brazíliu 7:1, necítil som voči Juhoameričanom žiadny súcit. Na tých babrákov som vtedy ani nepomyslel, videl som len dobre namazaný nemecký stroj, ktorý ničil všetko, čo mu prišlo do cesty. Dnes už z toho nezostalo nič. Bandou babrákov sú dnes Nemci, ktorí zabudli hrať futbal a vedia robiť len prázdne politické gestá. Moje sympatie nateraz stratili.
Inak, keď som bol ešte dieťa, fandil som Angličanom. Tí teraz znova hrajú sympatický futbal, ale držať palce tímu, čo si pred každým zápasom kľaká na podporu iniciatívy, ktorá sa medzičasom tisíckrát sama zdiskreditovala, sa dá skutočne len veľmi ťažko. Takéto mužstvo totiž núti človeka vybrať si, či má fandiť futbalovému tímu alebo bande hlupákov.
Preto vyzerala skupinová fáza na majstrovstvách v mojom podaní veľmi zvláštne. Keď sa ma synovia pýtali, komu držím palce, takmer vždy to boli mužstvá, ktoré prehrávali. Saudská Arábia (do frasa, tým som fakt držal), Kostarika, Kanada, Uruguaj, USA, dokonca som kvôli všetkému tomu hejtu fandil už aj Kataru, nech niečo uhrá a nevypadne bez bodu. Väčšinou to bolo preto, lebo tieto mužstvá sa skutočne snažili a nerobili okolo toho prázdne politické gestá. A tak som dúfal, že vytrestajú favoritov, ktorí sa sústredia na všetko iné, len nie na futbal. No a keďže všetky tieto tímy stále len prehrávali, tak sa moja frustrácia stále zväčšovala.
Svetlo nádeje
Našťastie, ostatné dni mi priniesli znova nádej. Začalo sa to už posledným kolom v skupinách. Športoví redaktori zrazu prestali hejtovať prebiehajúci šampionát a poukazovať stále na nové absurdnosti a začali sa venovať samotnej hre. A tak začal futbal písať viaceré zaujímavé príbehy. V nich pohoreli favoriti ako Belgicko, Dánsko, Uruguaj, a najmä Nemecko, ktoré vypadlo už druhýkrát po sebe v základnej skupine.
Z ich vypadnutia som sa, paradoxne, netešil. Môžu za to Španieli, ktorí podľa mňa vypustili zápas s Japoncami, čím hráčov poslali domov. Je pravdou, že Nemci vypadli zaslúžene, lebo Kostariku mali vyriešiť už v prvom polčase a oni namiesto toho ponúkali festival zahodených šancí a v istej chvíli sa dokonca strachovali o to, aby neprehrali. Ale celý večer vtedy pokazili Španieli, ktorí – aspoň vtedy sa tak zdalo – v druhom polčase prestali hrať, lebo chceli dostať za súpera v osemfinále radšej Maroko ako Chorvátsko.
Ale keď Španieli vypadli s Marokom, to som sa tešil. Bral som to ako odplatu za to, že špekulovali v zápase s Japoncami. S odstupom času však premýšľam nad tým, či to tak skutočne bolo. Za stavu 2:1 pre Japonsko totiž Španieli takmer nijako neotvárali obranu súpera a ich obrancovia si prihrávali loptu medzi sebou. Po tom, čo rovnako dopadol zápas s Marokom som trochu na pochybách, či Španieli skutočne vypustili ten zápas, alebo boli tak slabým mužstvom. Obzvlášť po tom, čo úplne zbabrali penalty.
Na druhej strane, úspech Maroka bol pekný. Síce nie predvedenou hrou, ale príbehom, ktorý táto reprezentácia napísala. A to jednak preto, že časť ich hráčov sa narodila v Španielsku, kam emigrovali z Maroka ich rodičia. To sa týka aj hviezdy ich tímu Achrafa Hakimiho, ktorý bol ich najlepším hráčom a rozhodujúcou penaltou poslal Španielov domov. Hakimi pritom futbalovo vyrastal v slávnej FC Barcelona, ale v dospelosti sa rozhodol reprezentovať Maroko, lebo tu sa cítil lepšie ako v napätom kádri Španielska. Že na tom niečo bude, ukázal penaltový rozstrel. Španieli ho kopali príliš opatrne, Maročania uvoľnene a väčšina z nich si Španielskeho brankára vychutnala. Čo bolo najkrajšie, to bol pohľad na marockého brankára. To, ako sympaticky sa počas rozstrelu usmieval, pre mňa osobne patrí medzi najkrajšie momenty turnaja. Presne o tom je futbal.
Fanúšikov futbalu navyše konečne teší aj Brazília, ktorá v osemfinále zbúrala Južnú Kóreu a kde opäť vidno ľahkosť a súdržnosť. Tie sa pekne ukázali po tom, čo tréner Tite oslavoval s hráčmi gól takzvaným holubím tancom. Otázkou do ďalšieho zápasu je len to, či niečo podobné Brazílčania ukážu aj v zápase s húževnatým Chorvátskom, alebo šachovnicoví defenzívni majstri dotiahnu ďalší zápas do predĺženia.
Neskutočné predstavenie prinieslo Portugalsko, ktoré zničilo švajčiarske multietnické mužstvo tenisovým výsledkom. Tam bude zaujímavé sledovať ako tréner vyrieši dilemu s Cristianom Ronaldom bez ktorého jeho tím, zdá sa, hrá ešte lepšie.
Už teraz sa dá tešiť na zápas Holandska s Argentínou a tipovať, či Louis Van Gaal opäť vymyslí na svojho súpera zničujúcu taktiku, alebo Messi oživí hru nevýraznej Argentíny a potiahne ju ešte ďalej.
No a, samozrejme, najväčším ťahákom vo štvrťfinále bude súboj Anglicka a Francúzskom. To bude predstavenie dvoch výborných útočných mužstiev. Môj tip je, že Harry Maguire, ktorý od prestupu do United hrá strašne zle, nemá šancu ustrážiť Girouda s Mbappém.
Na začiatku majstrovstiev som viackrát myslel na Jarov výrok o tom, že konečne bude čo sledovať v televízii a chystal sa dať na papier svoje sklamanie, že to tak nie je. Dnes som rád, že som s tým počkal. Vyraďovacie kolá nám totiž obom môžu dať za pravdu. Jemu v tom, že konečne je v televízii čo pozerať, a mne zas v tom, že futbal je aspoň v čase dobrého zápasu silnejší ako politika, propaganda a všetky ďalšie starosti sveta.
Pane Bože, vďaka ti za šport a za to, že si vďaka nemu môžeme ešte stále aspoň na chvíľu oddýchnuť.