Mons. Ľubomír Žák: Musel som sa zamyslieť nad neuveriteľnou krehkosťou ľudského života

Pán profesor, na začiatku letných prázdnin sme oznámili, že budete v lete dokončovať knihu, ale odvtedy ste sa na Štandard nevrátili. Vaše texty rýchlo zaujali, viacerí čitatelia nám písali, pýtali sa na vás, odpovedali sme im len v súkromných mailoch, povedzte, čo sa stalo?

Áno, musel som dokončiť vedeckú publikáciu Luther a Večera Pána, ktorá vyšla pred niekoľkými dňami v talianskom vydavateľstve Claudiana. Pracoval som na nej s jedným nemeckým kolegom žijúcim v Taliansku. Mal som však ešte inú povinnosť. Zaviazal som sa totiž prestížnemu talianskemu vydavateľstvu Mondadori, že spolu s kolegom profesorom Valentinim z Rimini pripravím kritické vydanie listov rusko-arménskeho vedca, filozofa, teológa a pravoslávneho kňaza Pavla Florenského, ktoré boli odoslané rodine v rokoch 1933 – 1937 zo stalinských gulagov, kde bol internovaný. Pred dvadsiatimi rokmi sme my dvaja pripravili iba čiastočné vydanie Florenského korešpondencie. Kniha mala mimoriadne veľký úspech, čoho dôkazom je jej 12. dotlač. Plnú verziu už teraz talianski čitatelia očakávajú. Bude mať okolo 700 – 800 strán. Pracoval som celé leto intenzívne tu v Ríme. V auguste som náhle skolaboval a musel som byť dva týždne hospitalizovaný. Po prepustení som sa dlhšie zotavoval, ale od konca septembra sa mi začal zimný semester na teologickej fakulte v Olomouci, takže prišli nové povinnosti. To všetko mi bránilo v návrate k pravidelnému písaniu pre Štandard.

Ako sa cítite teraz, vládzete už pracovať? Čo sa najviac zmenilo vo vašom živote?

Zdravie je už takmer v poriadku. To, čo sa mi stalo v lete, ma donútilo zamyslieť sa nad neuveriteľnou krehkosťou ľudského života. Poznáme to hádam všetci, či už vďaka osobnej skúsenosti s nejakou chorobou, alebo zo skúsenosti s chorobou našich blízkych. Stav zdravotnej slabosti relativizuje naše doterajšie plány a perspektívy do budúcnosti, kladie život do časopriestoru umenšených rozmerov, vedie k zamysleniu nad tým, ako neuveriteľne blízko je deliaca čiara, ktorú jeden deň bude musieť prekročiť každý z nás. Pocit, že ten deň by mohol byť už tým dnešným, vzbudzuje vo mne bázeň, zodpovednosť a pomáha mi v odpútavaní sa od toho, čo nie je podstatné. V každom prípade som sa už vrátil k akademickej práci. Aj k písaniu. Momentálne dokončujem prácu na Florenského listoch. Dúfam, že sa mi ju podarí ukončiť vo februári.

Ako a kde slávite Vianoce tento rok?

Zatiaľ ešte v Ríme. Tohoročné vianočné sviatky sú moje tridsiate druhé, ktoré slávim vo Večnom meste. Som s mojou komunitou, pre ktorú slúžim sv. omšu a s ktorou sa snažím znovu pochopiť a prežiť hlbokú pravdu týchto nádherných sviatkov, pravdu o Božej nekonečnej láske prejavujúcej sa cez Božiu uzdravujúcu a obnovujúcu blízkosť, absolútne reálnu a osobnú, ktorá pretvára ľudské srdce a dáva mu „nebeské“ rozmery. Ale aj pravdu o tom, že Božia prítomnosť v našom svete mala, má a bude mať charakteristiky novonarodeného dieťaťa. V tom zmysle, že sa nechá bezbranne „vytesniť“ za „múry srdca“, že sa nechá zahaliť tmou studených nocí osobných či kolektívnych dejín, spojených s vyčíňaním „herodesovskej“ ambície mať moc na druhými v nás a okolo nás. Milujem tieto sviatky, pretože mi dovoľujú pozorovať doma vianočný stromček pri plamienku sviečky a speve kolied, a v tejto meditatívnej atmosfére mi umožňujú vstupovať mysľou a srdcom do hlbokého tajomstva, do priestoru životodarného svetla, ktoré zvnútra presvecuje a zohrieva naše životy. „Božie kráľovstvo je medzi vami,” hovorí vtelený Boh ľuďom každej ľudskej generácie, pobádajúc ich, aby otvorili oči a hľadali. A učí, že všetko sa začína novým pohľadom na seba a na blížneho.

Rím, to je aj svätý Peter, katakomby, ranné kresťanstvo. Kde v Ríme, v ktorom chráme, sú pre vás Vianoce osobitne čarovné a krásne?

Každý obyvateľ a návštevník Ríma má svoje osobné preferencie. Pre mnohých sú Vianoce spojené s návštevou Námestia sv. Petra, kde je vždy nový betlehem a vianočný strom. Aj ja som dlhé roky hľadal „Ducha Vianoc“ práve tam, vnárajúc sa do veľkého zástupu ľudí, ktorý prichádza obdivovať vatikánsky betlehem zasadený do peknej architektonickej scenérie vytvorenej Berniniho stĺporadím a priečelím Baziliky sv. Petra. V poslednom čase hľadám a nachádzam „vianočného Ducha“ v mojej malej komunite, s ktorou – pri čítaní sv. Písma, liturgii a pri každodennom spolunažívaní – objavujem tajomstvo Boha, ktorý sa sprítomňuje medzi nami tak v radostných, ako aj v smutných, bolestných časoch. Kedysi som chodil po známych kostoloch v rímskej štvrti Trastevere, aby som si pozrel ich betlehemy, dnes ma priťahuje objavovať skôr „ľudský betlehem“, do ktorého patrím aj ja a v ktorom nachádzam stále nové príbehy mojich priateľov a známych, uzdravených v srdci Svetlom „zhora“.

Máte obľúbenú vianočnú kázeň nejakého cirkevného otca či iného kňaza? Ktorú a prečo?

Rád počúvam vianočné kázne otca Vojtěcha Kodeta. Sú hlboké, vychádzajú z meditácií nad sv. Písmom a sú podané jazykom kňaza a rehoľníka, ktorý má evidentne skúsenosť s tým, čo hovorí. Mám rád aj kázne sv. Augustína. V období Vianoc ich beriem do rúk v českom preklade o. Davida Vopřady. Sv. Augustín bol človek, ktorý prežil silné vnútorné prerodenie a následne žil ako svedok pravdy o tom, že Božia prítomnosť tvorí „nové nebo a novú zem“ tam, kde sa jej otvoria dvere srdca. Ako biskup žijúci v 5. storočí vedel, že počas vianočných sviatkov musí byť medzi ľuďmi, aby im svojimi kázňami pomohol zorientovať sa v bludisku vtedy rozšírených kristologických omylov. Hovoril im preto opakovane o skutočnom Božstve a o večnej existencii vteleného Syna, keďže práve túto pravdu popierali ariáni. Kázal im o pravosti Ježišovho ľudského tela, pretože túto pravdu popierali zástancovia monofyzitizmu. V strede Augustínových vianočných homílií je hlavne téma Božej pokory, čo vo svete, plnom násilia a netolerancie, aj medzi kresťanmi, bolo vtedy mimoriadne dôležitou témou. Taktiež pri príležitosti Vianoc hovoril o potrebe spolunažívania v láske medzi mužom a ženou, o tom, aby sa v ich vzťahu nechali navštíviť Bohom. Augustín v posledných rokoch života tušil, že kresťania severnej Afriky budú ťažko skúšaní vo viere a vo vernosti k cirkvi, pretože s blížiacimi sa Vandalmi, ktorí boli síce tiež kresťanmi, ale ariánskeho typu, sa k nim blížila spúšť a ekonomicko-politická deštrukcia spoločnosti. Kto veril v Ježiša ako vteleného Boha, bol emarginovaný, prenasledovaný, posielaný do vyhnanstva. Augustín bol presvedčený, že kresťanstvo nebude môcť prežiť bez vianočnej pravdy o vtelenom Bohu. A preto ju odvážne hlásal.

O čom zvyknete kázať na Vianoce vy?

V mojich kázňach vychádzam z biblických textov, ktoré sa čítajú počas liturgie vianočných sviatkov. Sú bohaté na krásne, hlboké a stále aktuálne témy. Pamätám sa, že keď som vo farskom spoločenstve, o ktoré som sa dlhé roky staral, zacítil závan rozdeľovania sa, vzájomného opovrhovania sa niektorých bratov a sestier, tak som dával do popredia fakt, že Boh sa stal človekom, aby nás priviedol do jednoty lásky so sebou a s blížnymi. Keď som vnímal okolo seba počas adventu bolesť a strach vinou ťažkých životných situácií niektorých bratov a sestier, snažil som sa hovoriť viac o reálnom zostúpení Boha do našich bolestných, dramatických životných situácií. Keď som si uvedomil, že mám okolo seba niektorých, ktorí majú úzky taliansko-etnický pohľad na svet a pozerajú sa so zdvihnutým nosom na bratov a sestry z iných krajín, najmä z Afriky, rád som rozoberal tému zjavenia sa Pána mudrcom a prostredníctvom nich ľuďom všetkých národov, pretože už v Betleheme bolo vyjavené, že Ježišovo spoločenstvo, cirkev, nebude etnickou enklávou, že to nebude klub národnej alebo inej elity, ale jednoducho rodinou ľudí, ktorí prijali Evanjelium. Som prekvapený, ako je nám niekedy táto elementárna pravda vzdialená. Ak nie teoreticky, tak v praktickom cirkevnom živote. Ale hlavnou témou mojich myšlienok a môjho kázania v tomto čase je pravda o vtelenom Bohu, o Bohu, ktorý sa stal naozaj človekom a ktorý sa ním stal z nezištnej lásky. Táto pravda je najväčším kresťanským posolstvom, od ktorého sa potom vyvíja každá iná pravda, vrátane pravdy o smrti Boha v Ukrižovanom a o jeho vzkriesení silou lásky Boha Otca.

Akú knihu máte cez Vianoce rozčítanú?

Keďže chcem pracovať na knihe listov Florenského z gulagu, budem počas Vianoc v každodennom duchovno-intelektuálnom kontakte s týmto géniom a mučeníkom, s jeho myslením, s jeho pohľadom na svet okolo seba v koncentračnom tábore a s jeho úvahami o živote. Okrem toho mám rozčítaných pár kníh od francúzskej filozofky Simone Weilovej, ktorá zomrela (dá sa povedať, že sa utrápila) počas druhej svetovej vojny a zanechala za sebou zaujímavý odkaz týkajúci sa budúcnosti Európy. Hovorí o nutnosti novej povojnovej Európy, v ktorej bude nutné, aby ľudia – a v prvom rade politici, vedci, predstavitelia kultúry – hľadali Pravdu, Dobro a Krásno, ktoré síce nie sú z „tohto sveta“, ale predsa sa v ňom vyjavujú a za určitých podmienok sa približujú ku každému človeku. Na Vianoce mám obvykle na stole aj Dickensovu Vianočnú koledu, ktorá sa mi veľmi páči. Rád sa do nej opätovne začítam. Ak sa mi to tento rok nepodarí, rozhodne si pozriem jej excelentné a zároveň hlboko dojemné filmové spracovanie z roku 1984, v ktorom podal neuveriteľný výkon herec George C. Scott.

Posledná otázka: Mnohým z nás vaše texty chýbajú, bude možné, že sa v novom roku vrátite na stránky Štandardu?

Aj keď som dlhé mesiace nemohol pre Štandard písať, bol som a zostávam jeho verným čitateľom. Mojou túžbou je chcieť sa vrátiť k písaniu článkov a esejí. Len čo mi to bude možné, možno už o pár mesiacov, reaktivujem spoluprácu, ktorá mne samému veľmi veľa dala a mnohému ma naučila. Pochopiteľne, jej formu a intenzitu bude určovať moja akademická a kňazská činnosť. Som v každom prípade presvedčený, že istý priestor na tvorbu si udržím aj popri nej. Písanie je aktivitou, ktorá ma teší, dovoľuje mi podeliť sa s čitateľmi o moje myšlienky a pohľady, o poznatky z dejín, kultúry a teológie. Som si pritom vedomý, že žijeme v ťažkých, mimoriadne komplikovaných časoch, a že je preto dôležité, aby sme sa nikdy, a teda ani teraz, nezriekli túžby hľadať a nasledovať pravdu.