Mons. Ľubomír Žák: Musel som sa zamyslieť nad neuveriteľnou krehkosťou ľudského života

Pán profesor, na začiatku letných prázdnin sme oznámili, že budete v lete dokončovať knihu, ale odvtedy ste sa na Štandard nevrátili. Vaše texty rýchlo zaujali, viacerí čitatelia nám písali, pýtali sa na vás, odpovedali sme im len v súkromných mailoch, povedzte, čo sa stalo?

Áno, musel som dokončiť vedeckú publikáciu Luther a Večera Pána, ktorá vyšla pred niekoľkými dňami v talianskom vydavateľstve Claudiana. Pracoval som na nej s jedným nemeckým kolegom žijúcim v Taliansku. Mal som však ešte inú povinnosť. Zaviazal som sa totiž prestížnemu talianskemu vydavateľstvu Mondadori, že spolu s kolegom profesorom Valentinim z Rimini pripravím kritické vydanie listov rusko-arménskeho vedca, filozofa, teológa a pravoslávneho kňaza Pavla Florenského, ktoré boli odoslané rodine v rokoch 1933 – 1937 zo stalinských gulagov, kde bol internovaný. Pred dvadsiatimi rokmi sme my dvaja pripravili iba čiastočné vydanie Florenského korešpondencie. Kniha mala mimoriadne veľký úspech, čoho dôkazom je jej 12. dotlač. Plnú verziu už teraz talianski čitatelia očakávajú. Bude mať okolo 700 – 800 strán. Pracoval som celé leto intenzívne tu v Ríme. V auguste som náhle skolaboval a musel som byť dva týždne hospitalizovaný. Po prepustení som sa dlhšie zotavoval, ale od konca septembra sa mi začal zimný semester na teologickej fakulte v Olomouci, takže prišli nové povinnosti. To všetko mi bránilo v návrate k pravidelnému písaniu pre Štandard.

Ako sa cítite teraz, vládzete už pracovať? Čo sa najviac zmenilo vo vašom živote?

Zdravie je už takmer v poriadku. To, čo sa mi stalo v lete, ma donútilo zamyslieť sa nad neuveriteľnou krehkosťou ľudského života. Poznáme to hádam všetci, či už vďaka osobnej skúsenosti s nejakou chorobou, alebo zo skúsenosti s chorobou našich blízkych. Stav zdravotnej slabosti relativizuje naše doterajšie plány a perspektívy do budúcnosti, kladie život do časopriestoru umenšených rozmerov, vedie k zamysleniu nad tým, ako neuveriteľne blízko je deliaca čiara, ktorú jeden deň bude musieť prekročiť každý z nás. Pocit, že ten deň by mohol byť už tým dnešným, vzbudzuje vo mne bázeň, zodpovednosť a pomáha mi v odpútavaní sa od toho, čo nie je podstatné. V každom prípade som sa už vrátil k akademickej práci. Aj k písaniu. Momentálne dokončujem prácu na Florenského listoch. Dúfam, že sa mi ju podarí ukončiť vo februári.