Pamätám sa na jeden priateľský rozhovor s profesorom Pierom Codom, známym talianskym teológom a súčasným generálnym sekretárom Medzinárodnej teologickej komisie. Coda sa práve vrátil z niekoľkodňového stretnutia s Josephom Ratzingerom, vtedy prefektom Kongregácie pre náuku viery. Ak sa nemýlim, bolo to v roku 2000. V pamäti mi ani tak nezostali detaily z predstavenia tém, o ktorých vtedy Ratzinger diskutoval so skupinkou rímskych teológov pozvaných na toto stretnutie. Zafixovali sa vo mne hlavne Codove slová, vyslovené na konci rozhovoru: „Aký to rozdiel, ak porovnáš Ratzingera a ‘toho druhého‘ teológa“ (veľmi známeho a ešte žijúceho – preto zamlčím jeho meno). Prekvapilo ma to, keďže som čítal a študoval so záujmom knihy aj „toho druhého“. „Ako to myslíš? V čom vidíš ten rozdiel? Veď ide nepopierateľne o dvoch veľkých súčasných teológov,“ spýtal som sa. A Coda na to: „Ratzinger je neporovnateľne hlbší, vie hodiť teologické siete do hĺbok tajomstva Božieho zjavenia a zároveň má pred týmto tajomstvom hlboký rešpekt a skutočnú bázeň.“
Nechcem sa v tejto chvíli pustiť cestou teologických analýz, aby som sa s čitateľom podelil o to, ako som postupne začal objavovať pri čítaní Ratzingerových kníh a neskôr Benediktových kázní, príhovorov a encyklík, že Coda mal naozaj pravdu, a to nielen vo vzťahu k „tomu druhému“ teológovi, ale tiež mnohým iným. Nechcem tým čitateľa zaťažiť, a takisto ani rozpravou o tom, ako sa táto pravda potvrdzovala pred mojimi očami, keď som sa započúval do Ratzingerových prednášok či diskusných príspevkov na sympóziách, ktoré organizovala moja Lateránska univerzita, alebo do príhovorov, ktoré mal ako pápež pre nás profesorov a študentov. Chcem iba poukázať na jeden fakt pontifikátu Benedikta XVI., ktorý potvrdzoval, že išlo o človeka schopného „zatiahnuť na hlbinu“ (Lk 5,4), a to nielen osobným životom, ale aj myslením. Tým faktom boli rastúce počty ľudí na jeho audienciách.
Stredajšie generálne audiencie presvedčivo ukázali, že počas osemročného pontifikátu sa na svätopeterskom námestí, či v aule Pavla VI., túžilo zhromaždiť čím ďalej tým viacej pútnikov z Talianska a z celého sveta. Tento rastúci záujem o stretnutie s Benediktom XVI. bol o to prekvapujúcejší, ak si uvedomíme, že práve v závere jeho pontifikátu sa udali kauzy, ako vatileaks a iné, ktoré rozpútali vo svete negatívne emócie a – v niektorých kruhoch – otvorili debatu o pápežových reálnych schopnostiach riadiť Vatikánsky štát. Avšak ľudia aj tak prichádzali. Z akého dôvodu? Bolo snáď príčinou fungovanie neodolateľného magnetického poľa, ktoré je typické pre masové podujatia?
Odpoveď netreba hľadať komplikovanými úvahami. Spontánne sa ku mne dostávala napríklad pri rozhovoroch so známymi, s priateľmi, s ľuďmi z mojej rímskej farnosti, ale aj s neznámymi, ktorí sa mi zverili, že radi počúvajú alebo čítajú Benediktove príhovory. Pri jednej mojej pracovnej návšteve Pravoslávnej teologickej fakulty v Belehrade mi to dokonca pošepkali do ucha niektorí tamojší kolegovia, pričom tvrdili, že hovoria aj v mene iných srbských pravoslávnych veriacich. Nuž a všetci títo uvádzali ten istý dôvod, ktorému som rozumel, pretože pobádal aj mňa: Benedikt dokázal hovoriť ako človek, ktorý sa nikdy nestrácal v banálnych témach, nedával lacné rady, ale bol zahľadený do srdca kresťanskej viery so snahou interpretovať jeho tlkot pre ľudí dneška. Niekedy som mal dojem, že mu ani nezáleží na tom, či sa iným jeho reč javí pútavá. Bolo to vtedy, keď zahľadený do textu svoje príhovory „iba“ čítal bez toho, aby niekedy čo len pozdvihol hlavu a pozrel sa na prítomných, čím pokojne išiel proti osvedčeným zákonom rétoriky. A predsa jeho reč mala silný účinok na mnohých.
