Psychológ Holdoš: Aj keď skúmam závislosť od internetu, nechcem byť prorok apokalypsy

Takže mladí sa utiekajú k médiám vinou pandémie osamelosti?

Nedovolil by som si povedať, že to priamo vplýva, ale určite to má nejakú úlohu. Situácia, ktorú zažívali, bola absolútne neštandardná, veď ani my sme ju predtým nezažili a bola ťažká. Nemohli chodiť do školy, nikto nevedel, čo bude, ľudia zomierali, správy boli desivé, tak bolo prirodzené, že vyhľadávali správy na internete. Mladí normálne nečítajú mienkotvorné médiá, oni majú informácie zo sociálnych sietí. To vyplýva aj z výskumov a tam, vo svojich sociálnych bublinách, v ktorých sú uzatvorení, sa môžu často radikalizovať, na druhej stranestávať úskostnejšími a prežívať ďalšie negatívne javy. Stále však hovorím, že to donieslo aj množstvo pozitívnych vecí, že vôbec mohli komunikovať, že spolu trávili čas, hrali online hry, no boli tam spolu. Psychicky. Aj keď skúmam závislosť od internetu, určite nechcem byť prorok apokalypsy, že všetci sú závislí a svet sa končí, lebo deti sú iba na mobiloch.  

Čo je ďalšia príčina toho, prečo trávia deti a mladí pri sociálnych sieťach a hrách enormné množstvo času?

Technológie, ktoré sú naporúdzi, napríklad hranie hier alebo sociálne siete, v tom výrazne negatívnom zmysle aj pornografia a ďalšie explicitné obsahy, sú pre mladých ľudí extrémne príťažlivé. Hry a sociálne siete sú nadizajnované odborníkmi, ktorí sa špecializujú na to, aby tam človek trávil čas, aby ho to bavilo a aby sa hral alebo komunikoval čoraz viac. Sú obrovské výskumy na to, ako to robia, ako sú nastavené algoritmy, čo sa šíri. Bohužiaľ, IT firmy o tom vedia a často zistené poznatky využívajú len v prospech zisku. Je pochopiteľné, že deti to ťahá do onlinu a chcú sa deliť o zážitok, aby neboli vylúčené z komunity. Posledné výskumy hovoria o tom, že narastá čas hrania, ale ukazuje sa, že len pri veľmi malej časti detí sa to ukazuje ako vyslovene negatívne a prechádzajúce do závislosti. Väčšinou je to spojené s ďalšími emocionálnymi problémami. Naozaj sa mení trávenie voľného času a spôsob života, ale nemôžeme povedať, že je to iba zlé a jediným riešením je to zakázať. Skôr to dobre moderovať a zaujímať sa o život detí a mladých na internete.

Keď ste spomenuli emocionálne problémy, o akých konkrétne môžeme hovoriť?

Je to veľký balík prejavov, ale začal by som zvýšenou úzkosťou, rôznymi strachmi a obavami. Stúpla nám sociálna úzkosť. Tam je vplyv pandémie výrazný. Deti boli zavreté doma, nekomunikovali, neboli vystavené prirodzenému prostrediu, a potom mali niektoré naozaj problém znova vstúpiť do kolektívu, znova vystupovať na verejnosti. Mnohí majú problém s manažmentom svojich emócií, v súčasnosti hovoríme o častých výbuchoch hnevu. Ďalej spomínaná osamelosť, nervozita, prejavy smútku a až depresnej nálady, znížená spokojnosť so životom. Zhoršilo sa vnímanie prijatia a bezpečia doma, ale aj v škole.

Keď načrieme do nižšej vekovej kategórie, dostala som sa k odpovedi zahraničného neurológa Álvara Bilbaoa, ktorý ľutuje, ale doposiaľ nenašiel žiadnu aplikáciu užitočnú pre intelektuálny a emocionálny rozvoj detí od nula do šesť rokov. Aký názor zastávate vy?

S týmto názorom súhlasím na tej úrovni, že do tohto veku aplikácie nepôsobia veľmi pozitívne. Nemyslím si, že keď si šesťročné dieťa zahrá nejakú hru alebo si pozrie rozprávku na detskom KidsTube, poškodí mu to, no nemyslím si ani, že ho to výrazne intelektovo posunie dopredu, to naozaj nie. Svetová zdravotnícka organizácia je u detí dosť striktná a mám pocit, že to rodičia často nedodržiavajú.

Ako to myslíte?

Do jedného až dvoch rokov odporúčajú žiadny screen time, jednoducho vôbec akýkoľvek čas strávený pred obrazovkou, či je to mobil alebo televízor. Deti tomu ešte nerozumejú, nič im to nedáva, je to skôr horšie. Vo veku 3-5 rokov je odporúčaná maximálne jedna hodina pred obrazovkou. Od nástupu do školy sa však deti porovnávajú. Asi sa úplne nevyhneme tomu, aby nepoužívali žiadne aplikácie a telefóny, ale je pravda, že čím sú deti menšie, tým treba byť opatrnejší. 

Čo u nich môže spôsobiť fakt, že do siedmeho roku nedokážu rozoznať rozdiel medzi realitou a virtuálnou fikciou, no do mediálneho prostredia vnikajú omnoho skôr?

Aj rozprávky sú istou fikciou a deti ich majú rady, čítame im ich, púšťame ich, rozprávame ich, takže istá aplikácia určená pre tento vek nemusí byť vyslovene škodlivá, keď je daná v náležitom čase, nesmie to byť prehnané. Mozog dieťaťa je v tomto období v prudkom rozvoji, stále sa rozvíja, je citlivejší na niektoré podnety, preto treba byť opatrný, aby u nich nevzniklo napríklad nadmerné používanie, ktoré sa môže prejaviť, povedzme, záchvatmi hnevu, keď to dieťa nemá. Poznačená môže byť napríklad pozornosť, pretože krátke videá na Instagrame, Tik Toku, Youtube, Facebooku, ponúkajú človeku stále nový obsah, pozornosť je zaplavená, no zároveň sú všetky ostatné podnety zrazu nudné a fádne. Veď to poznajú aj dospelí, že ak si pustia nejaké video, zabudnú sa, prejde polhodina a stále pozerajú ďalšie a ďalšie videá.

To môže z dlhodobého hľadiska zhoršiť našu pozornosť?

Áno. Pri nástupe dieťaťa do školy je veľmi potrebné, aby udržalo pozornosť na istý čas, aby sa vedelo sústrediť. Pani učiteľka nebude vedieť zmeniť každú minútu kompletne celý obsah, pustiť nové video. U detí by som sa preto najviac obával zhoršenia pozornosti.

Môžeme sa obávať aj emočnej otupenosti?

Iste, ak hovoríme o malých deťoch. Čo sa týka hier, už máme niekoľko generácií hráčov aj v Amerike, aj u nás. Deti hrajú v podstate od mladšieho školského veku, niekedy osem-deväť ročné sú už veľkí hráči. Napriek tomu, že je v hrách množstvo negatívnych vecí, nestávajú sa z nich psychopati bez emócií a zabijaci, takže nemôžeme povedať, že počítačové hry sú iba zlé, ale isté nebezpečenstvo, hlavne u malých detí, tam určite je.

Hrá v tomto prípade dôležitejšiu rolu rodinné prostredie, z ktorého dieťa pochádza?

Áno, to je omnoho dôležitejšie ako to, že si dieťa možno hodinu zahrá nejakú hru. Ide o sociálny kontext toho, či sa cíti doma bezpečne, prijato, či sa mu venujú, či sa s ním niekto rozpráva, počúva ho, či cíti, že ho majú radi.

Takže dieťa, ktoré má zdravé rodinné zázemie a hrá násilné hry je vo výhode oproti dieťaťu z toxického prostredia?

Sčasti by som s tým súhlasil. Zodpovední a milujúci rodičia sa budú zaujímať o svet mladého človeka alebo dieťaťa. Kontrolujú, aké hry hrá a pomáhajú mu v tom. Existuje portál Vlčatá.sk, kde odborníci odporúčajú vhodné hry na vhodný vek. Prejdú si ich, zahrajú a zhodnotia to. Je pravda, že máme isté typy detí, ktoré majú zvýšené riziko rozvoja závislostí, alebo ďalších emocionálnych problémov. Tam by som bol pri používaní internetu a celkovo technických zariadení opatrnejší, pretože na ne to vplýva oveľa viac. Všeobecne, keď je dieťa zdravé, žije v dobrom sociálnom prostredí a má aj iné aktivity, tak samo hranie hier nemusí byť vôbec škodlivé.

A čo sociálne siete?

Z výskumov nám vyplýva, že začínajú so sociálnymi médiami príliš skoro. Legálna hranica je pre väčšinu trinásť rokov, no viaceré deti používajú sociálne siete už pred týmto vekom. Často sú k tomu vedené aj v škole. Hnevám sa na školy a pedagógov, pretože existujú aj iné kanály, ako s deťmi komunikovať. Ukazuje sa nám, že deti, ktoré začali so sociálnymi sieťami skôr, majú viac emocionálnych problémov.

Konkretizujte to viac.

Vidia niečo, čo ich znepokojí, rozsmúti a nevedia, ako reagovať, na koho sa obrátiť o pomoc. Častejšie sa stretnú s rizikovými podnetmi typu sexuálne obsahy, stretnutie s cudzími ľuďmi na internete, kyberšikana, nenávistné prejavy, stránky propagujúce drogy, poruchy príjmu potravy a spôsoby, ako si ublížiť. Sú naozaj viac vystavené takýmto veciam. Dôležité je spomenúť potrebu porovnávania sa, ktorú sociálne siete zintenzívňujú, a tiež efekt FOMO – Fear of missing out – strach z toho, že vám niečo ujde, že budete vynechaní z nejakej hodnotnej aktivity.

Akú vekovú hranicu by ste odporučili ako vhodnú na zriadenie účtu na sociálnych sieťach?

V tom, i keď je to ťažké, by som držal hranicu dvanásť-trinásť rokov. Aj potom sa o tom treba s deťmi, samozrejme, rozprávať, zaujímať sa o ich život, nielen o to, aké majú známky.

Je to náročné dodržať. Deti vyvíjajú na rodičov nátlak. Ako sa vtedy zachovať?

To je ťažká otázka, na ktorú nemám jasnú odpoveď, pretože to nie je jednoduché. V istom momente sa dieťa môže cítiť ako vylúčené z komunity, pretože povedzme, že všetci sú niekde na sociálnej sieti, komunikujú spolu a ono nie. Môže ísť aj o istú formu šikany, ak sa z neho ostatní vysmievajú, že tam nie je. Toto je jedna stránka. Potom je tú možnosť hľadať komunity, kde to pre deti nie je najdôležitejšie.

To asi tiež nie je úplne jednoduché.

Vôbec to nie je jednoduché.

Za technológie sú ale rodičia veľakrát vďační. Pomáhajú im utíšiť uplakané deti, prinútia ratolesti k povinnostiam, keď za odmenu môžu surfovať na internete. Vyberajú si rodičia pohodlnejšiu cestu alebo médiá vnímajú predovšetkým ako pozitívny nástroj? Veď sa tam deti naučia farby, anglické slovíčka, rýchlo si vymenia informácie o domácich úlohách...

Bude to kombinácia, ale všeobecne hľadáme ako ľudia ľahké riešenia. Ak je dieťa niekedy nervózne, plače a je s mamou, povedzme, u lekára, tá mu dá do ruky telefón, niečo mu pustí a ono tam dokáže vydržať ďalšiu hodinu, z ľudského hľadiska tomu absolútne rozumiem. Zlý príklad sú rodičia, ktorí sami trávia veľa času na internete. Môžu dieťa napomínať stokrát, keď vidia príklad. Technológie však ponúkajú viacero vecí, ktoré sa môžu deti naučiť. Aj výskumy ukazujú, že sa hráči môžu zlepšiť v postrehu, v riešení sporov, budovaní tímu, strategickom myslení, plánovaní, psychickej odolnosti, atď. Nie je to preto len negatívne, sú aj edukatívne a pekné hry. Technológie nám dávajú aj reálne nástroje, ako pracovať s deťmi, len sa ich musíme naučiť používať.

Aké nástroje máte na mysli?

Existujú obmedzenia času, rodičovská kontrola Google Family Link, Apple Screen time, kde sa dá nastaviť, aký obsah a na aký čas dieťaťu povolíme. Má to zmysel používať, aj keď deti sú veľmi kreatívne v obchádzaní. Viem o mnohých kreatívnych riešeniach aj z vlastného života.

Je to však aj o dohode rodiča a dieťaťa, nie? Nielen o manuálnych nastaveniach.

Áno. Klasické dohody sú najprv povinnosti, potom môže byť hra, pretože prirodzene klesá motivácia dostať sa k úlohám, keď je už dieťa zamestnané hrou alebo niečím podobným.

O čom sa ešte v téme sociálnych médií a detí hovorí málo?

Málo sa hovorí, podľa môjho názoru, o toxických obsahoch, s ktorými sa deti môžu stretnúť na internete, a pod ne patrí napríklad postupná radikalizácia. Mladí ľudia hľadajú ideál a sú náchylnejší sa radikalizovať v nejakom smere. Pravicovom, ľavicovom, ekologickom, náboženskom, atď. Ďalšia vec sú stránky, ktoré prezentujú sebapoškodzovanie, dokonca až samovraždy, alebo stránky ako Pro Ana, ktoré prezentujú poruchy príjmu potravy ako zdravý životný štýl. Ďalej sú to platformy na to, ako brať drogy a podobne. O tom často rodičia netušia. Z našich výskumov vieme, že rodičia nevedia, s čím sa ich deti už stretli a ony to vo výskume priznajú, povedia, stretli sme sa s tým, no rodičia to popierajú. Dôležité je povedať, že ak dieťa narazí na takú stránku, neznamená to, že nastal koniec sveta. Skôr ide o to, aby taký obsah, s ktorým sa stretne, nevidelo príliš skoro a vedelo, ako reagovať.

Ale keď dieťa pustíme na internet, pravdepodobne sa k tomu skôr či neskôr dostane.

Je to tak, no nie s každým rizikom, s ktorým sa na internete stretne, musí dôjsť k ujme alebo poškodeniu po fyzickej, alebo psychickej stránke.

Čo teda deti chráni?

Sú to dobré vzťahy v rodine a v škole, otvorená komunikácia, podpora a dôvera dieťaťu. Zakazovanie a démonizovanie všetkého na internete často nikam nevedie a situáciu len zhorší. Deti potom rodičom zo strachu radšej nič nepovedia, nehľadajú u nich pomoc, čo môže celý problém zhoršiť.

To poznáme z detstva asi každý. Keď rodič v istej situácii zareaguje veľmi impulzívne a emočne, uzavrieme sa pred ním.

Je to tak a nabudúce podobnú tému už radšej neotvoríme.

Čím to je? Strachom z rodiča?

Áno, máme deti a mladých ľudí, ktorí aj zažili istú formu šikany, ale ich to až tak neovplyvnilo, nezranilo. Tretina detí, ktorá zažije šikanu, nevyhľadá pomoc, nikomu o tom nepovie. Nepatria tam však len tie deti, ktorých sa to až tak nedotkne, ktoré sa z toho otrasú, majú napríklad dobrú sociálnu oporu v kamarátoch. Patria tam aj také, ktoré sa boja alebo hanbia požiadať o pomoc a prežívajú z toho veľkú úzkosť. Boja sa, čo by povedali rodičia. Časté to je napríklad pri sexuálnych obsahoch, špeciálne pri groomingu (ide o pestovanie si vzťahu a budovanie dôvery medzi sexuálnym predátorom a jeho obeťou). Mladý človek sa s niekým virtuálne skamaráti, po istom čase mu pošle nejakú fotku alebo video, ktoré nie je úplne lichotivé, je na ňom napríklad odhalený a začína sa vydieranie, pretože mladý človek sa desí zverejnenia. To je začarovaný kruh, z ktorého sa deti a mladí nevedia dostať.

Ako si rodič vybuduje náklonnosť natoľko, aby sa mu dieťa zdôverilo skôr, než je neskoro?

Je veľmi dôležité sa o tom s deťmi rozprávať, otvoriť tieto témy už predtým, než príde k situáciám, keď riešia problém. Ide napríklad o otázku pornografie na internete. Aj keď je to rodičovi možno nepríjemné, treba túto tému otvoriť, pripraviť ich, že na pornografiu na internete skôr či neskôr narazia, vhodne im vysvetliť riziká aj najlepšiu reakciu a pritom v nich zbytočne neposilňovať úzkosť, nedémonizovať. Jednoducho, treba o tom deti informovať, aby sa to nedozvedeli od kamaráta, ktorý im pošle video s explicitným obsahom a prvý ich vovedie do tejto témy.

Čo môžeme očakávať od generácie dnešných detí do, povedzme, desiatich rokov?

V súčasnosti možno najslávnejší žijúci psychológ Philip Zimbardo robil výskum s chlapcami, ktorí nadmerne používajú internet, a výsledok bol z jeho strany negatívny. Napísal o tom aj knihu Odpojený muž. Hovorí, že táto generácia chlapcov je trochu stratená, pretože hrajú veľa hier a keď sú z nich unavení, pustia si porno. Samozrejme, zjednodušil som obsah celej knižky, ale hovorí o tom, že často nenapĺňajú svoj vývinový potenciál, nedokážu dospieť. To je ten veľmi negatívny pohľad, a iste má v mnohom pravdu. Podobne nebezpečné by som u dievčat videl sociálne siete, no ja som v tejto otázke optimistickejší. To, že deti a mladí používajú internet, neznamená, že to je hneď zlé. Napríklad z viacerých veľmi intenzívnych hráčov online hier vyrástli skvelí programátori, manažéri, vedci a doteraz vravia, že mnohé z toho ich naučilo práve hranie hier, že majú silnú komunitu kamarátov, s ktorými sa doteraz stretávajú a nielen online. Zakázať internet je nereálne, pre mladých je byť online najprirodzenejšia vec. Treba skôr podporovať pozitívne ochranné faktory a dbať, aby deti a mladí neboli príliš skoro vystavení rôznym rizikám spojeným s používaním internetu a keď sa už tak stane, aby vedeli vhodne reagovať. Zvlášť treba chrániť citlivú (rizikovú) časť populácie, kde hrozí najväčšie poškodenie, či ujma.

Pre deti sa stáva ich vlastná detská izba ,,multimediálnym centrom“. Ako ich motivovať na trávenie času v prírode a s priateľmi?

Bojujeme s nadnárodnými korporáciami, ktoré majú tímy na to, aby vyvinuli aplikácie, ktoré sú príťažlivejšie, ako ísť von alebo si zahrať futbal, no napriek tomu by sme sa na to nemali vykašľať. Podstatné je podporovať dieťa v dobrých vzťahoch. Keď majú silnú rovesnícku skupinu, sú dobrí kamaráti, majú sa radi, chodia spolu na nejaký krúžok, na nejaké stretnutia a zažívajú tam skvelé zážitky, stále je takýto offline zážitok viac ako mobil a hra. Musíme ich v tom však podporovať.

Juraj Holdoš

Je psychológ, odborný asistent na Katedre psychológie Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. S tímom kolegov spolupracuje na výskumoch pre Národné koordinačné stredisko pre riešenie problematiky násilia na deťoch pri Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. Viaceré výskumné zistenia spomenuté v rozhovore pochádzajú práve z týchto výskumov.