Hegera s Matovičom už treba konečne zastaviť

Dag Daniš ten paradox popísal presne. Tí, ktorí sa u nás vyhlasujú za demokratov, sa boja volieb a voličov. Všetci vieme, že dôvodom je neodvrátiteľná porážka. Lenže po tom, čo politici bývalej vládnej koalície predviedli počas víkendu, by už Hegerovi a jeho partnerom konečne mali ostatní aktéri vysvetliť, že účel nesvätí prostriedky a jeho snahy sú urážkou demokracie.

Demokracia totiž má svoje pravidlá. Jedným z najzákladnejších je, že vláda, ktorá bola zosadená v parlamente a odvolaná, má skončiť. Druhým je, že táto vláda už nemá mandát na veľké zmeny. Jej úlohou je už len vyviesť krajinu z politickej krízy tým, že nájde čo najskorší možný termín predčasných volieb a dokončí svoj mandát tým, že krajinu k nim dovedie. Nič viac, nič menej.

Včerajšie Hegerovo vyhlásenie o tom, že predčasné voľby by mali byť 30. septembra a odchádzajúci politici sa ešte k tomu pokúsia v ústave zabetónovať volebný systém, ktorý dopomohol k súčasnej kríze, nie je len v príkrom rozpore s tým, čo je teraz ich úlohou. Je to vyslovene bezočivosť.

Heger a spol. sa správajú ako hlučná návšteva, ktorú domáci jasne vykázali z obývačky, no oni sa napriek tomu odmietajú zdvihnúť od stola a kladú si nelogické podmienky.

Prvou z nich je posunúť predčasné voľby až na 30. september. Takéto účelové odďaľovanie volieb nemá v novodobej histórii Slovenska obdobu. Keď 11. marca 1994 padla Mečiarova vláda, poslanci sa dohodli na dočasnej vláde a termíne predčasných volieb, ktoré sa uskutočnili už 30. septembra toho istého roku. Keď v októbri 2011 padla Radičovej vláda, poslanci sa dohodli na predčasných voľbách už na 10. marca 2012. Demokratom bolo vtedy jasné, že po páde vlády majú prísť čo najskôr voľby.

Heger chce ústavné zvyklosti ignorovať a ťahať to bez mandátu ešte takmer rok. A oznámi to pár hodín po tom, čo im veľká časť verejnosti dala v referende jasne najavo, že chce zmenu.

Navyše, ako pripomenul sám Jaroslav Naď, ak by boli voľby až 30. septembra, nová vláda by mala extrémne krátky čas na prípravu nového štátneho rozpočtu a hrozilo by rozpočtové provizórium. To znamená obrovské škrty vo všetkých rezortoch. Naď sa to ešte minulý týždeň snažil použiť ako argument, ktorým chcel prinútiť SaS sadnúť si k stolu a dohodnúť sa na pokračovaní vlády do roku 2024. Dnes tým ukazuje, že septembrový termín nemá nič spoločné so snahou dobre spravovať krajinu, ale je len účelovou snahou udržať sa pri moci tak dlho, ako sa len dá.

Druhou nehoráznou podmienkou je snaha ústavne zabetónovať volebný systém. Teda zachovať jeden volebný obvod. Ten je dedičstvom Vladimíra Mečiara, ktorý bol v roku 1994 v podobnej situácii ako dnes Heger a jeho ľudia. Tušil, že nasledujúce voľby pre neho asi nedopadnú dobre, a tak sa pokúsil zvýšiť svoje šance a oslabiť súpera zmenou volebného systému. Odvtedy máme na Slovensku jeden volebný obvod. Dôvod bol jednoduchý. Mečiar ako správny populista potreboval, aby ho mohli voliť ľudia na celom Slovensku, nielen v jednom obvode. A preto si upravil pravidlá tak, aby to bolo možné.

Vtedy to pomohlo Mečiarovi, neskôr to pomáhalo Ficovi a taktiež to pomohlo vyrásť novodobej straníckej oligarchii, ktorú dnes predstavujú subjekty ako OĽaNO, SaS, Za ľudí či Sme rodina. Tie viac ako klasické politické strany pripomínajú firmy, ktoré si založili bohatí podnikatelia na to, aby mohli ovplyvňovať politiku. A vďaka jednému volebnému obvodu je to pre nich veľmi ľahké. Na založenie politickej strany už totiž netreba vymýšľať program a lídrov aj pre regióny a prácne budovať členskú základňu po celom Slovensku. Úplne stačí založiť si stranu (čítaj firmu) a ukazovať sa pred obrazovkami televízií v Bratislave.

Do dokonalej perfídnosti tento systém dotiahol Igor Matovič, ktorý ešte stále nemá žiadne regionálne štruktúry a každé voľby si sám skladá novú kandidátku. Pritom jej jediným zmyslom je nájsť ľudí, ktorí bez neho nebudú v politike znamenať nič. Teda od neho budú úplne závislí. A teraz Matovič podmieňuje predčasné voľby tým, že si tento volebný systém zabetónuje rovno v ústave.

Krátko po voľbách, keď mal ústavnú väčšinu a silnú legitimitu vládnuť, o tom nehovoril. Dnes, keď sa mu rozpadli dve vlády, rozpadá sa mu strana, on je vrcholne nepopulárny a stratil už takmer všetku legitimitu, chce upravovať ústavu a obmedziť možnosti zmeny volebného systému.

Na všetky Matovičove podmienky treba použiť argument Ficom. Čo by sa dialo, ak by sa rovnako správal Robert Fico? Na poplach by bili médiá, prezidentka aj opozícia. Dnes je však akosi ticho.

Konať by pritom mala začať v prvom rade prezidentka Zuzana Čaputová. Po vyslovení nedôvery vláde sa jej do rúk dostala pomerne silná moc, ktorú zatiaľ vôbec nevyužíva. Hegerovi dala veľmi komfortný čas na to, aby predstavil svoje riešenie. On sa aj preto nikam neponáhľal a neponáhľa a využíva to len na to, aby vymyslel, ako si predĺži pobyt na úrade vlády.

Minimum, čo by dnes mala prezidentka urobiť, je odkázať politikom, že septembrový termín je trestuhodne neskorý a že očakáva dohody o termíne volieb v prvej polovici roka. Ak ju budú politici bývalej vládnej koalície ignorovať, má viacero prostriedkov na to, aby im pripomenula, že vláda je odvolaná, a teraz nie je čas držať celú krajinu ako svojho rukojemníka.

Zobudiť by sa mala aj opozícia. Minimum, na ktorom by mala trvať, sú predčasné voľby v júnovom termíne a odmietnutie novely ústavy, ktorá by zasahovala do volebného systému. Na to vláda v demisii ani rozpadnutá koalícia nemajú legitimitu.

Pellegrini s Ficom by navyše mohli pritlačiť na Hegera predstavením vlastného návrhu riešenia. Napríklad tým, že by pripravili novelu ústavy, ktorá by stanovila jasné limity pre odvolanú vládu. Mohli by skúsiť pripraviť návrh, ktorý by stanovoval presný čas (mesiac?) na rekonštrukciu vlády a ak by sa dovtedy nenašla nová väčšina, nové voľby by prišli automaticky (v lehote pol roka?). Ak by sa im podarilo pripraviť takýto návrh, ideálne v spolupráci s vedením parlamentu (Borisom Kollárom), tlak na Hegera by sa znásobil.

Opozícia by sa taktiež mohla obrátiť na Ústavný súd SR. Vo svojich radoch určite majú niekoho, kto dokáže napísať podnet, ktorým by poukázal na to, že konanie vlády, ktorá bola odvolaná a nechystá sa odstúpiť, je protiústavné. Tu pritom až tak nezáleží na kalkuláciách, či by si ústavný súd takúto argumentáciu osvojil. Omnoho dôležitejšie je, že táto téma by sa dostala do éteru.

V krajnom prípade by sa mohla opozícia pokúsiť paralyzovať parlament, ktorý by nebol schopný uznášania. Priestor na opozičnú kreativitu je skutočne široký.

Napokon, Igor Matovič sa často sťažuje na to, že médiá mu idú po krku. Treba priznať, že niekedy má pravdu (rodinný balíček, Sputnik). Ale dnes médiá hlavného prúdu až na malé výnimky trestuhodne mlčia. Heger a spol. si stále nepochopiteľne užívajú ich ochranu podobne, ako keď bývalá koalícia prijala legislatívu, ktorá jej dovoľuje zatvárať nepohodlné spravodajské portály či vtedy, keď presadzovala extrémne protipandemické opatrenia. Je načase, aby sa zobudili.

Konanie Hegera a spol. je totiž neobhájiteľné. Každý deň, ktorým sa táto agónia predlžuje, posilňuje skepsu v spoločnosti a znižuje legitimitu nielen tejto vlády, ale politikov a systému ako celku. Navyše, aj Heger a jeho partneri by si už mohli uvedomiť, že toto nemiestne naťahovanie času ich pripravuje o hlasy v predčasných voľbách, ktoré tak či tak prídu. A posilňuje opozíciu.

Skrátka, „lídrom“ koalície treba vysvetliť, že slušní ľudia vždy vedia, kedy je čas odísť. Netreba ich vyhadzovať nasilu. U nich sa čas naplnil už dávno. Každým dňom, keď to naťahujú, sa situácia len zhoršuje. Ak si to neuvedomujú sami, mala by im to pripomenúť prezidentka s opozíciou a médiá, ktoré boli kedysi strážnym psom demokracie.