Nevšedná krása svetla a temnoty, drámy a pokoja. Výber z majstrovských diel Josepha Turnera

Najpravdepodobnejším podnetom pre tento obraz bola smrtiaca lavína v Selve (švajčiarsky kantón Graubünden), ktorá si v decembri 1808 vyžiadala veľa obetí na životoch.

Tento farebne starostlivo spracovaný obraz zobrazuje pobrežie Kentu v Margate za teplého letného večera. Turner si vychutnával oblohu, ktorej tam bol svedkom a zachytil v diele vychádzajúci mesiac a zapadajúce slnko v tejto rozľahlej prímorskej scenérii.

Svetlo a atmosféra

Turner naliehavo vnímal svetlo a atmosféru. V priebehu svojej umeleckej kariéry ich postavil nad snahu o zachytenie obrysov umelecky znázorňovaného miesta. Vo viacerých jeho dielach sú podrobnosti zámerne rozmazané do takej miery, že prírodný svet ustupuje svetu ťažšie uchopiteľnému, ktorý je zaobalený v priesvitných pásoch žiariaceho svetla.

Sám Turner raz vyhlásil, že „svetlo je teda farbou“.

Turner často navštevoval Pertworth v Sussexe, kde sídlil jeho patrón Lord Egremont. Ten si v roku 1827 u Turnera objednal sériu štyroch olejomalieb – krajiniek. Táto štúdia je z uvedenej série a zobrazuje umelé jazero pri západe slnka, pohľad, ktorý bol pre Turnera osobitne príťažlivý.

Tento nedokončený, svetlom naplnený obraz mal ukázať odchod dóžu z Piazzetti (sv. Marka) v deň slávnosti Dňa Nanebovstúpenia Pána. V tomto starodávnom obrade dóža symbolicky zosobášil Benátky s Jadranom prostredníctvom rituálneho daru zlatého prsteňa. Namiesto impozantnej obradnej lode benátskych dóžov, nazývanej "Bucintoro", Turner ukazuje dóžu na plávajúcej plošine vľavo.

Vzrušením poznamenaná práca so štetcom sprostredkúva pocit pozorujúceho davu, zatiaľ čo budovy sa stávajú len strnulým pozadím deja. Obrad sa v Turnerovej dobe už nekonal, čo naznačuje, že si obraz predstavoval ako historický námet.

Temnota je viditeľná

Už od počiatku svojej tvorby Turner maľoval veľkolepú silu temnoty v podobe zlovestných búrkových mračien, ako aj tmavomodrých a čiernych vôd. Často pritom vo svojich dielach dával do protikladu svetlé a temné momenty, aby dosiahol silnejší účinok a intenzitu. Temnota v nich má moc zvýšiť v divákovi napätie a podnietiť strach.

Turnera celý život uchvacovali javy, ktoré sa týkajú počasia. V roku 1797 podnikol cestu na sever Anglicka, pričom navštívil Yorkshire, Northumberland a Lake District. Tento obraz vyjavuje viditeľnosť a búrkové podmienky, ktorých bol pravdepodobne sám svedkom. Zriedkavý dúhový oblúk osvetľuje scénu, pričom stupňuje dramatickosť situácie vo vznešenej krajine.

Vraky lodí sa v Turnerovom umení objavujú pravidelne. Vynikal vo vykúzľovaní nebezpečných scén, v ktorých námorníci a ich zraniteľné plavidlá podliehajú výbušnej sile mora. V strede obrazu je horiaca loď, ktorú pohlcujú divoké a trieštivé vlny.

Silný účinok dosiahol tým, že bielu triešť vĺn dal do protikladu s temným a zlovestným morom a oblohou. V temnote je však prítomné nespočetné množstvo odtieňov a farieb. Ide o pohľad z brehu, kde sa zišli diváci, ktorí boli svedkami odvíjajúcej sa drámy.

Slnko je božské

Slnko bolo Turnerovou milovanou témou a opakujúcim sa motívom – zaujímalo dôležité miesto v jeho diele, považoval ho za niečo božské. Turner študoval priekopnícke vedecké teórie týkajúce sa svetla a slnka vrátane optických pokusov Johanna Wolfganga Goetheho.

Svoje vedomosti využíval nielen na to, aby zobrazil slnko, ale aj na to, aby napodobil jeho žiarivú energiu. Zaujímala ho najmä veľkolepá sila svetla, jeho schopnosť navodiť náladu a schopnosť priviesť pozorovateľa do stavu vzrušenia a úžasu.

Táto oslňujúca neskorá olejomaľba, naplnená navodzujúcim zmyslom pre atmosféru, zvýrazňuje umelcov neutíchajúci záujem o idylické výjavy a pokojné nálady. Akákoľvek podobnosť s mestom Spoleto v Umbrii a stredovekým mostom Ponte delle Tori je pravdepodobne náhodná.

V roku 1850 boli Turnerovými poslednými exponátmi v Kráľovskej akadémii štyri prerozprávania príbehu Dídó a Enea z Vergíliovej Eneidy, ich legendárneho príbehu o láske, smrti a strate.

Toto plátno, tretie zo série, zobrazuje Dídó, kráľovnú Kartága (v bielom) a trójskeho princa Enea (v červenom), ako sa pokúšajú potlačiť svoju vášeň návštevou hrobky zavraždeného manžela kráľovnej Sychaia.

Poprediu tohto nedokončeného neskorého obrazu dominuje rieka Aniene, ktorá pokojne preteká okolo Sibylinho chrámu a potom padá cez okraj v podobe veľkého vodopádu.

Intenzívna koncentrácia bielej v strede kompozície predstavuje slnečné svetlo, ktoré sa odráža od vody. Hmlisté slnečné svetlo premieňa klasickú architektúru Tivoli a jeho prírodné prvky na tvary a formy takmer abstraktné.

Benátky, ako klenot Jadranu, boli pre Turnera nekonečným zdrojom inšpirácie. V tomto svetlom prežiarenom obraze, v kúpeli zlatého svetla, účastníci bujarých osláv cestou na jeden z benátskych maškarných plesov na loďke prekračujú zátoku. Vo svetle zapadajúceho slnka sa nádherné mestské budovy stávajú vzdialeným obrysom na obzore.

Výstava Turnerových diel sa síce skončila, ale v jej návštevníkoch určite ešte nadlho zanechá silný zážitok krásy. Ide o krásu vyplývajúcu z majstrovského umeleckého stvárnenia dramatickej hry živlov a slnečného svetla upútavajúceho zrak. Dalo by sa povedať, že Turnerove obrazy rozrušujú a upokojujú súčasne. Myslím, že takýto účinok má na človeka iba skutočné umenie.