Jakubiskovo čaro

Alfou je, že Jakubisko bol výborný režisér a spolupracoval s výbornými kolegami. Nielen s hercami, samozrejme, veď čím by bola Perinbaba bez hudby Petra Hapku, zrejme aj pomoci Ľubomíra Feldeka so scenárom. S Hapkom spolupracoval aj pri iných filmoch, na scenári seriálu Teta pracoval zase Jaroslav Dietl, pri Bathory to bol kameraman F. A. Brabec, samozrejme, tých mien by bolo treba spomenúť viac, ale to nechám povolanejším. Napokon, nie pri každom filme sa to aj Jakubiskovi podarilo, ako zistil aj Franco Nero.

Niečo jedinečné sa mu však podarilo. Tak, že na neho nikdy nezabudneme.

Jakubisko vedel vylepšiť knižnú predlohu. Tisícročná včela je lepší film ako kniha. Podobných príkladov nie je veľa. Nešlo pritom len o majstrovského Jozefa Krónera s Michalom Dočolomanským a Štefanom Kvietikom po boku, ale celú atmosféru filmu, ktorú vytvárali herci, ktorých mená ani nepoznám, s charakteristicky chrapľavými hlasmi či obyčajnosťou, ktorú je najťažšie zahrať. Jakubiskovi sa podarilo do filmového príbehu dostať viac ako Liptov a posledný výdych Uhorska, vedel v ňom vyčarovať čaro, ktoré predtým neexistovalo.

Pamätných scén je viacero, každý máme svoje obľúbené, pre mňa je to scénka s čiernymi chlapcami z Madagaskaru, ako sa zhora z kopcov pozerajú na tú našu krajinu, Pichanda im povie, ako je tu krásne, oni dodajú: "Ako v raji.." To je čistá nádhera. Rozväzuje v našich mysliach ilúziu, ktorú sme si nikdy naplno neuvedomili, prepája Mórica Beňovského z Madagaskaru s Liptovom a našimi dejinami kdesi na začiatku 20. storočia. Ovládne to myseľ, nadväzuje na tradíciu a buduje niečo nové. To dokáže len kultúra.