Kollár zobral Dzurindovi niečo, čo vôbec neexistuje.
Ak to otočíme: Dzurinda ponúkal niečo, na čo nemal. Ale to Miroslav Kollár pôvodne nevidel.
Balada o „návrate Dzurindu“ sľubovala Kollárovi – vlastníkovi kľúčov od strany – dve veci. Percentá. A spájanie strán do širokej únie. Od progresívcov so SaS cez KDH a Za ľudí až po mikroorganizmy ako Spolu. Výsledok? Dzurinda nepriniesol percentá, ale percento. A so spájaním sa to otočilo na rozklad.
Naopak, ruku do „nového projektu“ nenápadne dvíhajú nepozvaní politickí bezdomovci: Naď, Heger, Mistrík…
Keď Dzurindova bublina vyfučala, Miroslav Kollár stratil motív urýchľovať plány. Teda odovzdávať stranu Dzurindovi a zástupu ľudí z jeho modrého tímu. Zaradil neutrál. Asi čakal, ako dopadnú rokovania s novými hráčmi, hlavne s Naďom a jeho asistentom Hegerom (ktorí mohli mať s Dzurindom a jeho ľuďmi problém).
Keďže Dzurinda škaredo pohorel aj v prieskumoch, aj v rokovaniach s partnermi, vyčkávanie Kollára je pochopiteľné. Pôvodná dohoda s Dzurindom – memorandum o obsadení strany Spolu – predsa rátala s tým, že Dzurindov tím bude prínos. Nie bremeno.
Lenže jedna vec je logika, druhá vec sú dohody a platnosť slova. Kollár mal podľa dohody zariadiť zlučovací snem 12. februára. Nestalo sa. Termín sa bez vysvetlenia zrušil. Odvtedy vodil Dzurindu za nos.
To bol zo strany Kollára podraz. Akokoľvek pochopiteľný, ale podraz… Kto má zmysel pre česť a pre váhu slova, ten má dohody rešpektovať. Aj vtedy, keď sa mu časom javia ako unáhlené a nevýhodné.
Postup Miroslava Kollára bol egocentrický a krivý. A pre Dzurindu, dvojnásobného premiéra, vrcholne potupný. Do konca februára postával pri bráne a netušil, či Kollár dodrží slovo alebo nie.
Napokon, Miroslav Kollár aj jeho strana Spolu majú tento krivý profil priamo v génoch.
Kollár začínal v strane Za ľudí. Po odchode Andreja Kisku kandidoval na predsedu strany. Neúspešne. Porazila ho Remišová. Krátko na to zo strany odišiel. A našiel si, ako to už politickí nomádi robia, novú – Spolu. Tam sa už jeho ambície byť predsedom naplnili. No bez pointy. Kollárova Spolu mala verejnú podporu blízku nule.
Jedným z dôvodov je aj to, že Kollár sa nikdy nestal politikom. Ostal aktivistom. Navyše arogantným, ktorý o Slovensku a Slovákoch rád hovorí v tretej osobe. A nijako neskrýva, že slovenskej spoločnosti nerozumie.
Ešte horšie do vyzerá s génmi strany Spolu. Vznikala v roku 2017 ako trucpodnik a podraz Beblavého. Poslenec Beblavý (pôvodne zvolený za stranu Sieť, potom nezaradený) dostal ponuku stáť pri zakladaní Progresívneho Slovenska. No nepáčila sa mu pozícia dvojky. Progresívcov predbehol a ako prvý oznámil založenie novej strany – Spolu. V nádeji, že obsadí voľný priestor a zvýši svoju váhu pri fúzii s progresívcami. Nevydalo. Nakoniec na jeho ambície doplatili aj progresívci, aj Spolu. Vo volebnej koalícii sa nedostali do parlamentu.
Naplnilo sa len to, že Beblavý bol istý čas predsedom strany. Podobne ako po ňom Kollár.
Dzurinda už asi oľutoval, že chcel urýchliť zakladanie strany dohodami s Kollárom, respektíve telieskom Spolu. A celkom určite oľutoval aj to, že vôbec skúšal šťastie so „spájaním síl“. Jeho laboratórne experimenty boli celkom mimo reality. Lebo nemá zmysel spájať sily tam, kde nijaké nie sú.
Na epizodickom vystúpení expremiéra je šťastná len koncovka. Dzurinda po ohlásení krádeže zistil, že mu nič nechýba.
