Premýšľala nad rehoľným poslaním, neskôr sa zaľúbila do ateistu

Vo veku čerstvej dospelosti ste sa rozhodli skúsiť rehoľné povolanie. Aké bolo pozadie vášho odhodlania?

Keďže som vyrastala v totalite a bola som dieťa, veľmi som nerozumela tomu, čo sa deje, no moja mama bola pre mňa veľkým vzorom. Žena, ktorá nám odmala hovorila, že aj keby sa všetci postavili proti viere, my sa musíme dať na druhú, správnu stranu. To bolo u nás silné. Keď deväťdesiat percent detí nešlo na náboženstvo, my sme chodili. Nebrala som to ako povinnosť, pretože mi mama odjakživa rozprávala príbehy o svätých.

Ťahalo ma to tiež preto, že mám dve sestry, ktoré boli kedysi tajnými rehoľníčkami. Od detstva som mala doma knihy ako Jozef a jeho bratia, Dávid a Goliáš, za ktoré mohli mamu kedykoľvek zavrieť, keby nám prehľadali byt. Biblia pre deti bola moja prvá kniha, ktorú som prečítala, lebo mala obrázky, inak by som ju absolútne nečítala. Mamina sestra mi tiež stále hovorila o svätej Terezke a o tom, že stačí, ak poviem Bohu každý deň, že ho mám rada. Toto išlo stále so mnou. Vždy som v sebe mala mamkine slová o tom, že viera je to, na čom budem v živote stavať. Nefascinovali ma náboženské alebo duchovné spoločenstvá, skôr druhý svet, ísť napríklad aj na diskotéky. Aj s takými ľuďmi som sa stretávala. Nemala som rada, nechcem povedať, že pokrytcov...

Máte na mysli, povedzme, konzervatívnych kresťanov?