Keďže autor postupuje chronologicky, začína pri Ivete Radičovej, ktorej robil počas jej pôsobenia na pozícii premiérky hovorcu. Tá podľa neho nepochopila, že politiku nemôže robiť bez toho, aby sa zúčastňovala na straníckej politike, ktorej sa vyhýbala, ba až ňou pohŕdala. Z toho dôvodu odmietla v roku 2010 kandidovať na post šéfky strany SDKÚ-DS.
Dôsledkom bolo, že aj napriek formálnej funkcii lídra koalície sa Radičová v skutočnosti nemala o koho oprieť. Dôvod je jednoduchý, Slovensko je parlamentnou demokraciou a v nej majú najsilnejšie slovo politické strany, ktoré kontrolujú poslancov. Strany zaručujú politikom krytie, výtlak, podporu aj manévrovací priestor.
Radičová nič z toho nemala, a tak bola príliš často donútená dávať ultimáta a hrať vabank. Ako píše Baťo, „keďže jediná mocenská hra, ktorú dokázala proti predsedom strán použiť, bola vyhrážka demisiou, aj menšie kauzy v porovnaní so stámiliónovými aférami Ficovej vlády – sa končili veľkou eskaláciou, vlečúcmi sa spormi, verejným divadlom a rozpačitým výsledkom.“ Takým rozpačitým, že opozičný líder Robert Fico mohol koalíciu nazývať zlepencom.
To, samozrejme, oslabovalo pozíciu premiérky tak vnútri koalície, ako aj navonok. Obzvlášť, ak sa po čase objavili kauzy ako Hayekovci (dotácie firmám štátnych tajomníkov za SaS a Most-Híd), budova daňového úradu v Košiciach, voľba generálneho prokurátora či neskôr politické spory okolo vyrovnania štátneho rozpočtu alebo Eurovalu.
Radičová nič z toho nedokázala konštruktívne riešiť, a preto sa pri konfliktoch stavala „do pozície obete, ktorá to myslí dobre, ale naráža na odbor ostatných.“ Aj vinou toho bola podľa Baťa na konci funkčného obdobia vyčerpaná a frustrovaná, čo celú situáciu len a len zhoršovalo. Pád vlády preto mnohí ľudia z jej tímu, a zrejme aj premiérka samotná, vnímali ako vykúpenie.
Kiska a absencia politického obsahu
Pri Andrejovi Kiskovi, pre ktorého Baťo pracoval najprv ako člen jeho predvolebného tímu a následne ako politický poradca, formuluje „tri smrteľné hriechy začínajúceho politika.“
Prvým je pohŕdanie politikou, čo je neresť, ktorá podľa neho postihuje úspešných ľudí, ktorí prejdú do politiky z biznisu a podcenia disciplínu, v ktorej sa rozhodli súťažiť. Druhým je nedostatočná príprava na predvolebnú kampaň, čo sú vlastne slabé rétorické schopnosti. A to tak po stránke obsahu, ako aj formy. Tretím hriechom je nahrádzanie politiky prácou. Baťo to najvýstižnejšie vysvetľuje vtedy, keď tvrdí, že na začiatku kampane Kiska nebol politikom, ale kampaňovým manažérom, ktorý sa viac ako o politické stanoviská zaujímal o prieskumy, farbu a rozmiestnenie bilbordov.
Z knihy napokon vyplýva, že to, čo všetky tieto tri body spája, je chýbajúci politický obsah. Ako hovorí Baťo: „dobrá politická agenda musí byť jednoduchá a zrozumiteľná, ale to neznamená, že môže byť triviálna a prvoplánová.“ Každý, kto si pamätá Kiskove politické začiatky, určite vie, o čom je reč. Raz to výstižne komentoval aj Radoslav Procházka, ktorý povedal, že Kiska kandiduje s programom prvej dámy.
Baťo to v knihe priznáva a tvrdí, že politický obsah bol hlavný problém Kisku aj ako prezidenta. Ten podľa neho nedokázal za celý čas v úrade jasne povedať, čo chce. Teda okrem toho, že chce pomáhať ľuďom. A aj keď Kiska to podľa neho myslel úprimne, výsledkom bolo, že sa politicky „potácal odnikiaľ nikam.“
Baťo navyše v knihe ukazuje, ako túto Kiskovu neskúsenosť vedeli využiť jeho súperi. Napríklad Fico s Kaliňákom a ďalšie špičky Smeru dokázali Kisku vmanévrovať do nepríjemnej pozície pri neformálnych stretnutiach vo vládnom hoteli Bôrik. Tam vraj prezident napríklad sľúbil Ficovi, že vymenuje Mojmíra Mamojku za ústavného sudcu. Alebo od Róberta Kaliňáka s vďačnosťou prijal ponuku lietať domov do Popradu vládnou letkou.
Inak, pri Kiskovi sú zaujímavé ešte dva momenty. Prvý sa týka Baťa a ďalších poradcov. O Kiskovi sa počas celej jeho politickej kariéry hovorilo ako o človeku, ktorý je pod silným vplyvom svojho tímu. Aj keď Baťo to v knihe niekoľkokrát rázne popiera, v skutočnosti skôr dokazuje opak. A to tým, keď ukazuje, že Kiska v skutočnosti politike nerozumel, a preto robil hlavne to, o čom ho presvedčili jeho poradcovia. A taktiež príhodou, pri ktorej Kiska médiám úprimne priznal, že pri referende za rodinu pri dvoch otázkach súhlasí s organizátormi. To malo podľa Baťa za následok, že v budúcnosti svoje prejavy už len čítal a novinári zväčša nemali možnosť klásť mu otázky.
Druhý moment sa týka vzniku strany Za ľudí. Baťo tvrdí, že Kiska svoje rozhodnutie založiť stranu viackrát menil. Preto to dopadlo tak rozpačito. Nemenej zaujímavé na tom celom však je, že zatiaľ čo Kiska s Marcinkovou, Luciakom a Krpelanom pripravovali v jednom krídle Prezidentského paláca vznik strany Za ľudí, Baťo pripravoval v druhom krídle kampaň pre koalíciu PS/Spolu.
Trubanovi kostlivci
A tu sa už dostávame k záveru knihy, teda k spojeniu strán Progresívne Slovensko a Spolu, ktoré podľa Baťa vzniklo práve preto, že obe strany sa báli Kiskovho projektu, ktorý ich podľa prieskumov mal stiahnuť pod päť percent.
Čo sa týka neschopnosti hodnotového politika robiť politiku, Baťo konštatuje, že u Trubana, ako aj celého Progresívneho Slovenska (asi len s výnimkou Martina Dubéciho) sa to prejavilo v tom, že rovnako ako Kiska nemali obsah.
Výsledkom bolo, že Truban v porovnaní s Pellegrinim, Matovičom a Sulíkom vyzeral ako amatér. A to tak pre svoje slabé rétorické schopnosti, príliš sebavedomé vyjadrenia, kostlivca v skrini, ktorý spočíval v Trubanových historkách o drogách, a, samozrejme, aj v chýbajúcom politickom obsahu.
Baťovo ego
Baťovej téze sa dá vyčítať len jedno: že ju ešte viac nerozvinul a možno, že ju zabudol vztiahnuť aj sám na seba. Veď on bol ten, kto bol pri Kiskovi od začiatku a bez koho by sa tento – podľa neho hrobár slovenskej politiky – nikdy nestal prezidentom. Ak by to urobil, mohol napísať na slovenské pomery výnimočnú knihu, ktorá by bola základným čítaním pre každého, kto či už teoreticky alebo prakticky premýšľa nad politikou. On sa však pustil inou cestou.
O tom, kde je problém, vypovedá hneď úvod. Baťo knihu začína vulgárnou esemeskou, ktorú poslal Igorovi Matovičovi počas pandémie koronavírusu. Po nej nasleduje úmorne dlhá, zbytočne detailná jedenásťstranová pasáž o vakcínach a procese ich schvaľovania. Tu sa mimo iného dozvieme, že Sputnik V bol ruskou hybridnou zbraňou a infektológ Pavol Jarčuška zas Putinovým užitočným idiotom. Až potom sa autor dostane k politike a svojej téze.
To isté sa potom deje v celej knihe. Baťo sa nezdráha nízkych vyjadrení. Konzervatívcov napríklad nazýva „náboženskými fanatikmi, ktorí začali špiniť verejný priestor...“ Nevyberavo hodnotí aj novinárov, s ktorými nesúhlasí, alebo hocikoho, kto má na veci iný názor ako on. Ak niečo nevie vysvetliť (odpor obyvateľstva k migrácii), rád siaha po jednoduchých vysvetleniach (hybridná vojna).
Namiesto držania sa tézy sa často vyžíva v detailnom popisovaní a vysvetľovaní situácií, ktoré čitateľa v konečnom dôsledku odvádzajú od toho podstatného. Navyše, Baťo to robí takým obsiahlym a repetitívnym spôsobom, že čitateľovi sa zdá, že hlavným dôvodom asi nebude snaha vysvetliť veci, ale vyškoliť či ohromiť čitateľa mierou poznatkov autora.
Výsledkom je sedemdesiat strán venovaných kampani Andreja Kisku na prezidenta. Alebo pätnásť strán venujúcich sa migračnej kríze, na ktorých sa minimálne desaťkrát dozvieme, že každý, kto v téme migrácie zastával iný názor ako Nemecko, je rasista a xenofób, ktorý pomohol Kotlebovi do parlamentu.
Ak by tieto zbytočné pasáže niekto vyškrtal, kniha by sa skrátila možno aj viac ako o polovicu. Preto som si spočiatku myslel, že Baťo potrebuje lepšieho editora. No ako sa strany míňali a týchto momentov bolo čoraz viac, došlo mi, že by sa mu zišiel skôr niekto, kto by mu pomohol zvládnuť jeho povahu.
Je to dvojnásobná škoda, lebo ak by sa Baťo držal svojej tézy a bol by skôr vecný ako osobný, mohol ísť v téme ešte viac do hĺbky a napísať výnimočnú knihu. Teraz však to podstatné zakrýva balast, ktorý tam napísal síce inteligentný, ale nevychovaný ufňukanec s príliš veľkým egom. Aj preto médiá pri jeho knihe riešili nepodstatné scény (Korčok a Radičová), namiesto toho, čo sa ňou (snáď) autor snažil povedať.
