Igor Matovič opäť pripomenul, v čom je najlepší:
„Pred 20 rokmi USA pod falošnou zámienkou – že Irak vlastní zbrane hromadného ničenia – nahovorili 49 krajín do tzv. “Koalície ochotných” … krajín, ktoré boli ochotné bez mandátu OSN, len z vlastného presvedčenia o svojej neomylnosti, zaútočiť na Irak. Bohužiaľ, sa medzi “neomylných” zaradilo aj Slovensko pod velením SDKÚ a KDH.“
SDKÚ je už roky mŕtve, dôležitá je zmienka o KDH.
Dovoľte pár poznámok.
Po prvé, pred 20 rokmi bolo KDH politickým aj intelektuálnym lídrom v kritike vojny v Iraku. Pripomína to 20 rokov starý text Vladimíra Palka.
Proti vojne hlasoval ešte Smer, ktorý bol v opozícii. Dzurinda mal však problém, bez hlasov KDH by Dzurindova koalícia nebola schopná schváliť podporu vojne. Pomohli jej hlasy Mečiara a HZDS. Atlantisti v našej politike sú odvtedy širšia koalícia s rôznymi motívmi.
Od KDH sa oddelil jeden minister a dvaja poslanci, ktorí vojnu podporili. Tým ministrom bol Daniel Lipšic, posledné desaťročie blízky človek Igora Matoviča.
Po druhé, dnešné KDH a strana s rovnakým názvom spred 20 rokov sú už, samozrejme, úplne odlišné entity. Vidieť to na sto a jednej veci vrátane vzťahu k vojne.
KDH sa kedysi dokázalo postaviť americkému nátlaku, dnes je to už minulosť. Alebo ste si všimli, že by Miriam Lexmann alebo niekto iný z KDH dokázal kritizovať čokoľvek na zahraničnej politike USA? Alebo aspoň na atlantickej politike, ktorú u nás robia Heger s Káčerom a Naďom? Akoby aj, veď Hegera len nedávno volali na svoju kandidátku.
KDH kedysi bralo vážne protivojnové postoje pápeža Jána Pavla II., ale pokiaľ ide o kritiku americkej zahraničnej politiky a „štekotu NATO“ súčasným pápežom, to už v KDH nepočujú. Zapchali si uši, je to bezpečnejšie. Navyše, v KDH je dnes niekoľko bývalých politikov SDKÚ, ktorí vojnu v Iraku podporovali (Ivan Šimko, Ivan Štefanec, Jozef Mikuš a ďalší), Miriam Lexmann robila dlhé roky pre americkú organizáciu, ktorá podporovala každú jednu americkú vojnu vrátane tej irackej, líbyjskej, sýrskej...
Matovič sa teda pomýlil – problémom nebolo KDH pred 20 rokmi, problémom je skôr KDH dnešné.
Lenže on to nebol omyl, ale zákernosť.
Keby to bol omyl, musel by si sypať popol na hlavu aj Matovič.
Lídrom jeho strany pre témy bezpečnosti a mieru bol Jaroslav Naď, najoddanejší podporovateľ každej americkej vojny u nás. O hlavu poráža aj Dzurindu, ten zakrútil hlavou aspoň pri vzniku Kosova, ale Naď sa kriticky k Amerike, jej vojnám a zahraničnej politike neozval nikdy.
Napokon, Matovič to aktívne využíval.
Platilo to pred voľbami a ešte viac po nich. Keď sa napríklad schvaľovala zmluva s Amerikou o základniach na Slovensku, Matovič sa formálne držal bokom. Ale len formálne. Svojim blízkym v strane údajne povedal, aby sa neangažovali, že je to háklivá vec. Sám sa podľa toho správal a keď Naď mimoriadne vulgárnym spôsobom „zrovnal“ všetkých kritických a váhajúcich poslancov v klube OĽaNO, predseda strany sa prizeral.
Dnes píše, ako vojna diskreditovala Ameriku a ako sa máme z minulých chýb poučiť. Jeho vláda však pri zvyšovaní napätia s Ruskom, ešte pred ruskou agresiou, neurobila nič. Nikto z jeho strany sa nikdy neozval kriticky k rozširovaniu NATO o Ukrajinu, čo viedlo k vojne. Nikto sa radšej neozval k ničomu. V tom sú si zarovno s KDH.
Matoviča táto téma v skutočnosti nikdy veľmi nezaujímala. Dvakrát sa ozval kriticky k Amerike, ale reálne vždy robil to, čo sa očakávalo na americkej ambasáde.
Na čele kandidátky jeho strany vo voľbách 2012, v ktorých prvýkrát išiel samostatne, stál Martin Mojžiš. Matovič ho urobil lídrom kandidátky. Ten krátko pred voľbami odstúpil, ale pre túto úvahu je dôležitejšie, že dodnes deň obhajuje inváziu do Iraku.
A argument má skutočne originálny: „Vďaka invázii sme sa dozvedeli, že nebezpečenstvo použitia zbraní (hromadného ničenia) Saddámovým režimom nehrozilo. Lenže nebyť invázie, nedozvedeli by sme sa to. Takže argumentovať týmto faktom proti invázii je prinajmenšom čudné.“
Ak to zhrnieme, Matovič by mal pri Iraku mlčať. Rovnako ako KDH.