Keď východní Nemci utekali cez Bratislavu na Západ

Konšpiračný byt „NIVA“ a iné

Keďže pri emigrácii sa nedalo vylúčiť vypočúvanie nepriateľskou kontrarozviedkou, konšpiračný byt „NIVA“, vybudovaný od roku 1978, museli zrušiť. Počas tohto obdobia sa v ňom uskutočnilo takmer štyristo agentúrnych schôdzok so štyrmi agentmi zabezpečujúcich ochranu štátnej hranice. Byt musel spĺňať prísne podmienky utajenia, aby nedošlo k „prevaleniu“ či už agentov, alebo spravodajských dôstojníkov 11. brigády.

Vlastníkom prízemnej garsónky na Šoltésovej ulici 10 bol oficiálne Okresný národný výbor Bratislava I, prenajatý bol na fiktívnu osobu, podľa legendy zamestnanú v podniku zahraničného obchodu Chemapol, často služobne odcestovanú. Doklady krycej osoby sa nachádzali u dôstojníka spravodajského oddelenia Bohuslava Tesařa, neskôr u dôstojníka Alberta Kövéra.

Byt nevyužívalo iba spravodajské oddelenie, ale aj spravodajská skupina Bratislava, na podnet ktorej bol založený, či spravodajská skupina Petržalka. Okrem Drahoša doň chodili agenti Albert Mihók (krycie meno „BÉLA“, problematika hraničného priechodu Petržalka-Berg), Tomáš Opálený (krycie meno „BOROVICA“, colník na priechode Petržalka-Berg), Peter Lingurský (krycie meno „NERO“, pracovník televízie so širokým záberom medzi záujmovými osobami v Petržalke).

Neplánované zrušenie konšpiračného bytu bolo síce mimoriadnou udalosťou a komplikáciou, v roku 1984 však už spravodajský aparát 11. brigády Pohraničnej stráže disponoval viacerými konšpiratívnymi bytmi. Okrem garsónky na Partizánskej ulici 1 s krycím názvom „MANZARDKA“, fungujúcej v období rokov 1975 až 1989 to bol konšpiračný byt s krycím názvom „ŠTADIÓN“ na Palkovičovej ulici v blízkosti zimného štadióna a konšpiračný byt „DUNAJ“ na dnešnej Holíčskej ulici v Petržalke. Keď v roku 1983 zdôvodňovali jeho potrebu, okrem faktu, že mal nahradiť konšpiračný byt „HÁJ“ na Blagoevovej ulici, bola pre spravodajcov zaujímavá aj jeho lokácia: „Po dobudovaní rýchlodráhy sa bude jej zastávka nachádzať v blízkosti konšpiračného bytu.“

„Rýchlodráhy“ sa spravodajcovia a ich agenti nedočkali. Dlho nevydržal ani konšpiračný byt „DUNAJ“, pretože doň v roku 1986 začalo cez poškodenú strechu zatekať a dôstojník spravodajskej skupiny Petržalka Mikuláš Salák ho navrhol vzhľadom na nevyhovujúce estetické a hygienické hľadisko zrušiť. Bola to škoda, pretože disponoval aj utajeným nahrávacím zariadením. To pravdepodobne skončilo, rovnako ako nábytok z konšpiračného bytu „DUNAJ“, v jednom z nových konšpiračných bytov „SAUNA“ či„BAJKAL“ ktorý od roku 1987 nahradil konšpiračný byt „ŠTADIÓN“. Ten museli zrušiť, pretože sa do jeho okolia nasťahovali funkcionári Pohraničnej stráže, čím sa neúmerne zvýšilo riziko odhalenia existencie bytu.

Zachytenie Rettigovcov

Po odbočke sa vráťme k útekom a k prípadu rodiny Rettigovcov z východného Nemecka, ktorí sa pokúsili o útek menej nebezpečným spôsobom, než prekonať ženijno-technickú zátarasu, ale o to napínavejším. Peter Otto Wagner, obchodník firmy Hans Rottemberger z Vilshofenu sa 1. októbra 1978 pokúsil prepašovať cez hraničný priechod Petržalka-Berg Ernu Christu Rettigovú a jej dve maloleté deti (8- a 14-ročné) v tajných priestoroch vybudovaných v prívese značky Caravan, ťahanom automobilom Opel Rekord. Rettigovej manžel emigroval do západneho Nemecka o dva roky skôr, v roku 1976, počas služobnej cesty do západného Berlína. Kladný výsledok pašeráckej akcie však prekazil colník Tomáš Opálený, súčasne agent spravodajského oddelenia 11. brigády Pohraničnej stráže s krycím menom „BOROVICA“ spomínaný vyššie.

Vyšetrovanie ukázalo, že Wagner bol len prevádzačom. Rettigovú a jej dve deti do prívesu ukryl západný Nemec Dietmar Ortmeyer, ktorý takticky prekročil slovensko-rakúsku hranicu už skôr v ten istý deň.

Wagnera posadili do vyšetrovacej väzby. Odmietol vypovedať a popieral čokoľvek, čo by ho spájalo s Rettigovcami. Nepomohlo, spolu s Ortmeyerom (v neprítomnosti) ho odsúdili podľa §109 za trestný čin pomoci pri opustení republiky na tri roky odňatia slobody nepodmienečne s následným vyhostením. V pražskej väznici Pankrác naňho nasadili väzenskú agentúrnu sieť a jeho kontrolu počas výkonu trestu zabezpečovala Správa vyšetrovania Štátnej bezpečnosti. Agent na cele zistil, že Wagner sa nepriznával pre strach z prísnejšieho súdneho postihu.

O Ortmeyera mal okrem spravodajcov 11. brigády záujem aj I. odbor Správy Štátnej bezpečnosti Bratislava a 4. odbor XII. Správy Zboru národnej bezpečnosti, pretože ho podozrievali z napomáhaniu úteku ďalšej osoby do Švajčiarska, čo sa však nepodarilo potvrdiť.

Ortmeyer, ktorý predtým cestoval do ČSSR dosť často, sa už v republike pod týmto menom neukázal a spravodajský dôstojník Albert Kövér v záverečnej správe z februára 1983 konštatoval, že Wagner a Ortmeyer boli členmi západonemeckej prevádzačskej organizácie „DELMENHORST“ Wolfganga Welscheho. Tento fakt a ďalšie získané poznatky k prípadu Kövér posunul „priateľom z NDR“, ako eštebáci familiárne nazývali Ministerium für Staatssicherheit, známejšie pod skratkou STASI.

Rettigovú 22. decembra 1978 vyhostili takmer po troch mesiacoch v bratislavskej Väznici Ministerstva spravodlivosti späť do východného Nemecka. Jej maloleté deti boli podľa dokumentu Odboru vyšetrovania ŠtB Bratislava deportované už 4. októbra 1978.

Treba si pripomínať reálne príbehy ľudí

Druhý bod článku 13 Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948 hovorí: „Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“ Sviečková manifestácia pred 35 rokmi žiadala od predstaviteľov režimu okrem dodržiavania náboženských práv aj dodržiavanie práv občianskych. Len takto zjednotená spoločnosť mohla prispieť k dosiahnutiu výraznej spoločenskej zmeny, o ktorej sa mohlo obyvateľom sovietskeho bloku dovtedy iba snívať.

Prípady útekov cez hranice ukazujú, že vždy, keď si pripomíname odpor proti nedemokratickému režimu, treba si pripomenúť aj reálne príbehy ľudí ním postihnutých. Mladých ľudí, ktorí nevideli svoje uplatnenie v myšlienkovej sterilite komunizmu, rodiny rozdelené ostnatými drôtmi a neúspešná snaha o ich opätovné zjednotenie. Zaujímavý je aj pohľad na druhú stranu, do spravodajského sveta konšpirácií a agentúrnych sietí, reflektujúci obrovskú snahu komunistického režimu udržať pred železnou oponou všetkých svojich obyvateľov. Veď len vyšetrovací zväzok Wagnera, Ortmeyera a Rettigovej má vyše 400 strán záznamov, plánov, znaleckých posudkov, výpovedí a rozsudkov a nadväzujú naň ďalšie písomnosti.

Represívna komunistická mašinéria síce nebola známa občanom v úplnosti, ale jej kontúry boli dostatočne viditeľné na to, aby ich pri vhodnej príležitosti bojovať za svoje prirodzené práva účasťou na Sviečkovej manifestácii nezdržala doma ani Angelika vysielaná v televízii.