Matej Gašparovič

Liberáli zo „Sasky“ sa na chvíľu stratili z obehu. Bolo to pochopiteľné, najlepším liekom na hanbu, ktorú predviedli opakovanou likvidáciou predchádzajúcich dvoch vlád, je rýchle zabudnutie.

Dalo sa očakávať, že Sulík sa pokúsi odraziť od dna a na mesiac sa zavrie kdesi v austrálskom ranči, ďaleko od tunajšieho šomrania, kde po dlhom hľadaní príde s nejakou novou, prekvapivou stratégiou do jeho „životných volieb“.

Optimisti mohli napríklad dúfať, že znovuobjaví sám seba. Toho pôvodného, starého dobrého Sulíka, ktorý sa nebál ísť proti médiám či Bruselu, keď bolo treba vysvetliť, že dve a dve sú štyri. Liberála, ktorý bol ochotný racionálne argumentovať aj proti zelenej ideológii a zároveň aj proti keynesiánskej ekonomike EÚ.

Sulík sa nám teda vrátil, no inak, ako mohli jeho skalní voliči dúfať. Vrátil sa s heslom „meníme hru“, no vymenil akurát farby. Na zmenu hry a emancipáciu od progresívcov Sulík nenašiel odvahu.