Liberáli zo „Sasky“ sa na chvíľu stratili z obehu. Bolo to pochopiteľné, najlepším liekom na hanbu, ktorú predviedli opakovanou likvidáciou predchádzajúcich dvoch vlád, je rýchle zabudnutie.
Dalo sa očakávať, že Sulík sa pokúsi odraziť od dna a na mesiac sa zavrie kdesi v austrálskom ranči, ďaleko od tunajšieho šomrania, kde po dlhom hľadaní príde s nejakou novou, prekvapivou stratégiou do jeho „životných volieb“.
Optimisti mohli napríklad dúfať, že znovuobjaví sám seba. Toho pôvodného, starého dobrého Sulíka, ktorý sa nebál ísť proti médiám či Bruselu, keď bolo treba vysvetliť, že dve a dve sú štyri. Liberála, ktorý bol ochotný racionálne argumentovať aj proti zelenej ideológii a zároveň aj proti keynesiánskej ekonomike EÚ.
Sulík sa nám teda vrátil, no inak, ako mohli jeho skalní voliči dúfať. Vrátil sa s heslom „meníme hru“, no vymenil akurát farby. Na zmenu hry a emancipáciu od progresívcov Sulík nenašiel odvahu.
Ilúzie o ponukách pre Korčoka sú síce efektné udičky pre liberálne denníky, ktoré veria ilúzii o sile exministra diplomacie ako „lídra“ strany. Tej, ktorá by pritom bez Sulíka na čele neexistovala, no svojím spôsobom je toto zaklínadlo aj signálom pre progresívcov, že líder liberálov sa stále drží pevne na obojku. A neplánuje sa od zväzáckej ideológie opäť „osamostatniť“.
Avšak skutočné stávky na záchranu strany SaS sa skôr ukrývajú v odhade, či sa progresívcami skrotený Sulík dokáže vrátiť ku svojej uveriteľnej identite. A stať sa bojovníkom proti iracionalite dnešnej doby.
Sulík, nová vyfučaná sila
Bojovnosť však zatiaľ v novej kampani stelesňuje skôr Juraj Krúpa s heslom o prichádzajúcom „krúpobití“. Na sociálnych sieťach spôsobilo pobavenie, že si na plagátoch mnohí pomýlili poslankyňu Janu Bittó Cigánikovú s exsaskárkou Luciou Nicholsonovou. Rovnako by si však Sulíka mohli pomýliť napríklad s ministrom Rastislavom Káčerom v jeho póze z Michaloviec.
Predseda strany sa stále neodhodlal a zotrváva v područí progresivistických očakávaní. Táto poloha mu pritom nikdy nesedela. Príčiny, prečo sa posledné roky opustil a tlaku liberálnych elít podľahol, sú opradené istou psychologickou legendou.
Sulík, ktorý sa po roku 2016 tešil, ako ho nasledujúce voľby vynesú do roly premiéra, sa po vzniku strany Progresívne Slovensko musel, naopak, prizerať, ako ho nová šťuka v rybníku oberá o časť jeho voličov. Až sa začal strachovať o vstup do parlamentu. Vtedy oľutoval, že si znepriatelil liberálne salóny a povedal si, že rozkol s nimi už nepripustí. Jeho stranu naplno ovládla progresívna klika.
Odvtedy je Sulík už len tieňom seba samého. Ten starý Sulík, ktorý sa dokázal postaviť hlavnému prúdu aspoň v tých najväčších nezmysloch, vyfučal. Je preč. Pritom v súvislosti s energetickou krízou a rastúcim vplyvom zelenej ideológie nikdy nebola jeho stará pozícia taká dôležitá a nemala ani taký výrazný voličský potenciál ako práve dnes.
V súčasnosti rastie dopyt po normálnej ekonomickej politike, ktorá by Európu a Slovensko chránila pred nepriateľskými ideológiami, ktoré sa v záchvate zachraňovania planéty rozhodli zlikvidovať domáci priemysel. Toto je boj a aréna, v ktorej je Sulík uveriteľný.
Otázka za milión, na ktorú odpoveď nepoznajú ani insideri, však znie, nakoľko sa po politickom sobáši s Máriou Kolíkovou ocitol v režime „pod papučou“. Skrátka, či je ešte vôbec v jeho silách správať sa autonómne a či mu bude dovolená jeho vlastná identita, bez ktorej pôjde jeho strana naďalej ku dnu.
Liberálna kanibalizácia
Richard Sulík sa totiž natlačil do priestoru, v ktorom sa navzájom kanibalizujú tri strany. Ak by však liberálni politici sledovali vlastné záujmy, riešenie pri rozdelení pozícií v tomto rybníku by malo byť vlastne celkom jednoduché.
Kým Progresívne Slovensko sa profiluje ako progresívna avantgarda a Hegerova strana Demokrati ako divízia atlantických hujerov, Sulík by sa medzi nimi mohol presadiť ako zástanca slobody, autentický bojovník proti bruselskej pomätenosti a obhajca domáceho podnikateľského sektora, ktorému ešte nepreplo zo zelenej agendy.
Takéto racionálne rozdelenie prirodzených pozícií, v ktorom by aj Sulík zaujal pravý „saskársky“ postoj, si však žiada včas vycítiť atmosféru toho, čo sa dnes na Slovensku a medzi voličmi deje.
Sulík sa však za posledné roky stal obeťou vlastného strachu. Na vznik PS reagoval vyvažovaním agendy a v strane vybudoval progresívne krídlo. Kým bol vo vláde, dlho mu to vychádzalo, ťahal sa k číslam, ktoré z neho mohli teoreticky urobiť premiéra.
Až kým sa nad tým všetkým nepresadil jeho inštinkt „povaľača“. Povaľača vlád.
Majster zakladania vlastných pascí
V novembri Sulík avizoval, že chystá „kampaň svojho života“. Rozbehol ju naozaj vo veľkom štýle: Hegerovu vládu povalil spôsobom, ktorého logiku vtedy nedokázalo pochopiť ani jeho najodolnejšie fanúšikovské jadro.
Sulík za mesiac „vytiahol“ svoju stranu z dvanástich percent na päť.
Ťažko by sme našli politika, ktorý sa behom takého krátkeho obdobia vrhol do toľkých pre krajinu závažných a škodlivých experimentov, a pritom sa v každom fatálne prerátal. Príznačné bolo, že po každom kroku, keď si uvedomil svoj predchádzajúci omyl, ho to neviedlo k väčšej pokore nad svojím odhadom, ale k pokusu „opraviť“ ho ešte krkolomnejšou avantúrou.
Potom, ako koncom minulého roka najskôr povalil vládu, signalizoval podporu Hegerovej bájnej „76-ky“, teda resuscitáciu rovnakej vlády. Následne premiéra schladil výrokom, že nový kabinet nakoniec podporiť nemôže, lebo by vraj vo svojej strane neudržal jednotu. O tú pritom prišiel už vtedy, keď naprotiveň viacerým členom poslaneckého klubu inicioval hlasovanie o páde vlády.
Sulíkove kroky celý minulý rok pripomínali skôr chlapa, ktorý neskoro večer vyšiel z krčmy a navzdory rôznym protisilám, vnútorným i vonkajším, sa snaží nájsť cestu domov. A vôbec sa mu to nedarí.
Útoky, ktoré Hegerova vláda neprežila, vraj robil s bohumilým úmyslom zachrániť krajinu od najväčšej atómovej hrozby, Igora Matoviča. Zrejme veril, že ak sa stane najväčším nepriateľom nenávideného šéfa OĽaNO, voliči to jedného dňa ocenia. Istú prízemnú logiku to možno dávalo, no dnes už môžeme konštatovať, že strane SaS to rozhodne nepomohlo. Koniec Matoviča si želajú mnohí, väčšina z nich však netúži po tom, aby krajina vymenila jedného nezrelého lídra za iného.
V každom prípade, kolaps vlády Sulík vraj nechcel. Na jeho veľký šok však vláda, ktorej pád inicioval, naozaj padla. Z chaosu, ktorý vtedy rozpútal, sa dodnes nespamätala vláda ani parlament.
Podpredsedníčka SaS Mária Kolíková pritom povedala, že toto dobrodružstvo spískali len preto, aby hlasovaním dokázali, že Hegerova vláda hlasuje s „fašistami“ (v liberálnom prostredí sú takto nazývaní Kuffovci).
Hlasovanie dopadlo tak, že s Kuffovcami – ale aj s poslancami z Republiky a od Kotlebu – napokon hlasovala SaS. A takto spoločne podporili pád vlády.
Mediálny hon na akési „fašistické“ čarodejnice tak prispel k pádu vlády. Ide o jeden z mnohých príkladov, aký zhubný vplyv dokážu mať mainstreamové mediálne dezinformačné naratívy na vysokú politiku (alternatívne dezinfoweby pritom tento rozhodujúci vplyv na politiku nikdy nemali). Médiá totiž šírili hlúposti o tom, že Kuffovci s Tarabom sú fašisti.
Neblahý vplyv progresívnych kampaní tak cez Máriu Kolíkovú zasiahol aj stranu SaS. Polepšený „exfašista“ Sulík by sotva mal tento nápad z vlastnej hlavy. Minimálne sa ukazuje, že Sulík pod týmto vplyvom nedokáže uvažovať samostatne a ani suverénne, ako sme boli u neho zvyknutí kedysi.
Nakoľko sa samotná Kolíková vysporiadala so svojou novou úlohou kolaborantky s „fašizmom“, nie je známe.
Sulík navyše prišiel aj o auru kompetentného ekonomického ministra, keď sa prerátal pri zafixovaní cien elektriny pre regulované subjekty. V dôsledku zlého odhadu vtedy regulovaným podnikateľom prišli začiatkom roka podstatne vyššie účty na faktúrach ako neregulovaným.
Hegerova vláda si túto tikajúcu bombu, ktorá mala čochvíľa vybuchnúť, nevšimla. Ako je možné, že si premiér neuvedomoval problém, ktorý mu zanechal exminister hospodárstva Sulík? Lebo v tom čase, na prelome rokov, riešil Sulíkom vyvolanú koaličnú krízu. A aby sme kruh uzavreli: prečo si zle zafixované ceny energií nevšimli v auguste a septembri, keď už bolo jasné, že ceny energií sa zafixovali v najhoršom možnom čase? Mali iné starosti. Riešili Sulíkom vyvolanú prvú letnú vládnu krízu.
Na podnikateľov, ktorým likvidačne narástli ceny, jednoducho nezostal čas. Nikto si ich problémy nevšímal. Sulík si tak svojimi rošádami znepriatelil aj svoje pôvodné voličské jadro.
Partner do koalície. Značka: dočasnej
Autor tohto textu v roku 2012 nepovažoval Sulíka za povaľača Radičovej vlády, aspoň nie za hlavného vinníka jej pádu, hoci si uvedomoval, že jeho asociálne sklony pri „vyjednávaní“ v nej zohrali nezanedbateľnú rolu.
Odvtedy však Sulík rozbil aj ďalšie dve vlády, ktorých bol členom, a v politickom prostredí sa dnes považuje za riziko pre akúkoľvek vládu. Uvedomuje si to aj Peter Pellegrini, ktorý síce netúži po vláde so Smerom, ale ako alternatívu dnes považuje skôr spoluprácu so Sme rodina/KDH než so Sulíkom a progresívcami.
Po Sulíkovom podraze, keď od Pellegriniho dostal hlasy na povalenie vlády, aby sa obratom túto vládu pokúšal vzkriesiť, ho v Hlase nepovažujú za spoľahlivého partnera.
Sulíka sa po polročnej eskapáde so súvislým rozbíjaním vlády v druhej polovici minulého roka mohli začať báť aj vo vlastnej strane. Nechcete byť predsa v ťažkých časoch na potápajúcej sa lodi, ktorú riadi avanturista bláznivo sa kývajúci zo strany na stranu. A Sulík na to reagoval len ďalšími krkolomnými pokusmi o „záchranu“, ktorými sa len čoraz viac zamotával do špirály sebadeštrukcie.
Aj takto biedne vyzerá súčasný Sulík, ktorý si hľadá novú identitu po tom, ako mu jeho vlastná bola liberálnymi elitami odopretá. V žiadnej inej sa však nevie tak celkom nájsť.
Ak by však Sulík mal zmysel pre sebazáchovu, už dávno by musel pochopiť, že mu zostáva len jedna cesta. Hrať predvídateľne a najmä vrátiť sa k svojmu zdravo kritickému a umiernenému klasickému liberalizmu. Obzvlášť by mu to pomohlo dnes, keď v Európe rastie odpor proti Green New Dealu a pomätenej emisnej norme Euro 7, ktorá môže zlikvidovať slovenský priemysel a jednotu Európskej únie.
Presne tam je Sulíkova ponuka, túto vlajku z ostatných liberálnych a progresívnych strán, ktorých bude na trhu pretlak, nikto nezdvihne. To by ale Sulík musel nabrať odvahu a prijať, že pre kľúčové liberálne médiá sa opäť stane „fašistom“.
Aby si dokázal vziať naspäť svoje stratené pozície a zaujať svoje správne miesto medzi liberálnymi stranami, ktoré mu pridelili dejiny, musel by sa vrátiť späť a stať sa obrancom slobody a ochrancom podnikateľov. To by dnes znamenalo ešte vážnejší konflikt s Bruselom, ako mal doteraz. Kým euroval či bailouty boli klasické ekonomické spory, pri emisnej posadnutosti Bruselu už ide o priamočiaru stratu zmyslov.
Tu sú jeho šance. Na to sa ale bude musieť oslobodiť od čítania progresívnej propagandy. A vymyslieť, čo s Kolíkovou.
V opačnom prípade bude mať naďalej na krku uzdu a smerovať do zabudnutia.