Benátky sa potápajú. Zachraňuje ich unikátna technológia morských stien za 5 miliárd eur. Pozrite sa, ako to funguje

"Bez stien by to bola katastrofa," povedal Alvise Papa, riaditeľ centra pre predpovede prílivu a odlivu, ktorý keď vyrastal, zachraňoval tovar z otcovho obchodu s klobúkmi vždy, keď vysoká voda vystreľovala ako fontána cez praskliny v podlahe. "Namiesto toho vedieme normálny život. Ďakujme Bohu MOSE."

Ale aj keď Taliansko teraz oslavuje svoj neočakávaný úspech, príbeh MOSE, ktorý sa začal pred 50 rokmi, a príbeh Benátok, ktorý trvá približne 1500 rokov, sa stále píše. MOSE sa už stal niečím viac než len inžinierskym projektom. Stal sa stelesnením talianskych ambícií a technickej vynaliezavosti, ale aj politickej nestability, zlého riadenia, byrokracie, korupcie, dlhov a defetizmu, keďže jeho realizácia meškala.

Teraz ho síce oslavujú ako strážcu mesta, ale môže byť aj pamätníkom neúprosnej povahy klimatických zmien a márnosti ľudského úsilia o ich zastavenie. Steny MOSE, ktoré stáli 5 miliárd eur, sa stavali tak dlho, že tempo klimatických zmien už prekonáva plány, pre ktoré boli postavené.

Po všetkom úsilí, ktoré sa vynaložilo na vybudovanie bariér, bude do budúcnosti výzvou nájsť spôsob, ako ich nedvíhať. Benátky už teraz používajú MOSE viac, ako sa očakávalo, a čelia vyhliadke, že ich budú potrebovať proti stúpajúcemu moru oveľa viac, ako si kedy predstavovali, a to tak často, že by hrozilo, že mesto bude odrezané od vody, ktorá je jeho životodarnou silou.

Odborníci varujú, že nepretržité nasadenie MOSE by mohlo z benátskej lagúny urobiť smradľavú bažinu dusenú škodlivými riasami a premeniť pôvabné mestské kanály na zapáchajúce otvorené stoky.

Ak sa však vodu nepodarí udržať na uzde, niet pochýb o tom, že Benátky budú nakoniec zatopené a neobývateľné, ich vznešené paláce a kostoly budú narušené morskou soľou a ich história bude v podstate odplavená.

Dnes sú Benátky v bezpečí, ale v budúcnosti ich čakajú strastiplné kompromisy, keďže hladina mora bude taká vysoká, že mesto bude potrebovať neustálu ochranu.

"V tej chvíli sa budem musieť rozhodnúť," povedal Papa. "Zachránim mesto alebo lagúnu?"

Potápajúce sa mesto

Benátky existujú vďaka aj napriek moru. Od svojho založenia ich voda chránila aj ohrozovala. Benátčania sa vždy snažili udržať rovnováhu medzi týmito dvoma stavmi.

Keď sa v piatom storočí na tunajších bahnitých pláňach a ostrovčekoch prvýkrát usadili utečenci z talianskej pevniny, postavili základy s drevenými pilótami v sedimentoch. Postavili morské múry z bieleho istrijského kameňa, ktorý neprepúšťa soľ. Manipulovali s lagúnou tak, aby vyhovovala ich potrebám.

Vďaka ich vynaliezavosti sa z Benátskej republiky stala bohatá a silná námorná veľmoc. Jej prví dóžovia alebo vodcovia sa doplavili na miesto, kde sa lagúna stretáva s morom, a vyhodili z lode zlatý prsteň na znak manželstva Benátok s morom.

V priebehu storočí nové obchodné cesty v Amerike a vzostup Napoleona zbavili Benátky ich geopolitického významu. Ich moc klesala. Na rozdiel od vody.

Benátky, kedysi príklad nadvlády človeka nad prírodou, sa stali známe ako topiace sa miesto. Romantický básnik Lord Byron napísal, že Benátky "sa potápajú ako morské riasy, späť tam, odkiaľ vzišli". Thomas Mann urobil z mesta metaforu úpadku v diele Smrť v Benátkach.

V roku 1897 začali Benátky merať svojho nepriateľa a pri Punta della Salute, vstupe do Veľkého kanála, stanovili referenčnú značku pre vysokú vodu. V prvých dvoch desaťročiach 20. storočia mali Benátky príliv nad 110 centimetrov, čo sú približne tri stopy a sedem palcov, len šesťkrát.

Priemerná hladina mora v Benátkach však od roku 1900 stúpla takmer o 30 centimetrov. Za posledných 20 rokov príliv prekročil 110 centimetrov viac ako 150-krát.

Nejde však len o to, že moria stúpajú. Benátky sa potápajú. Tektonické dosky pod mestom sa prirodzene usadzujú, pričom tento proces sa v 20. storočí urýchlil v dôsledku čerpania podzemných vôd pre využitie v priemyselnom prístave susednej Marghery.

Od roku 1950 do roku 1970 sa Benátky prepadli takmer o 13 centimetrov. Čerpanie sa už dávno zastavilo, ale Benátky stále klesajú približne o dva milimetre ročne.

V novembri 1966 zasiahla Benátky smrtiaca povodeň s výškou viac ako 194 centimetrov, ktorá bola zatiaľ najhoršou nameranou povodňou. Voda ochromila Benátky, zničila budovy a už aj tak krehký pocit bezpečia v meste.

Taliansko bolo postavené pred strašnú otázku: Dajú sa Benátky zachrániť?

Elegantné riešenie

Vzhľadom na "všeobecné zvyšovanie hladiny mora" talianska Národná rada pre výskum v roku 1970 vyhlásila súťaž pre spoločnosti, aby predložili návrhy na záchranu mesta.

V ideálnom prípade by to boli steny, ktoré by sa mohli otvárať a zatvárať, aby zastavili vysokú vodu, a zároveň by umožnili prejazd lodí a zachovali prirodzenú výmenu vody medzi morom a lagúnou.

Milánska firma Riva Calzoni, ktorá stála za víťazným nápadom, navrhla morské steny, ktoré by sa naplnili vzduchom a vyplávali by nahor, aby sa stretli s prílivom, a potom by sa opäť naplnili vodou, aby sa opäť spustili, čo by bola bezpečná, ale takmer neviditeľná obrana, ktorej údržba by bola lacnejšia ako údržba pevnej, odkrytej štruktúry.

Ale aj keď bola myšlienka MOSE elegantná vo svojej jednoduchosti, skutočnosť bola komplikovanejšia. Tento projekt sprevádzal Taliansko počas nasledujúceho polstoročia.

V roku 1984 vláda zadala výstavbu MOSE konzorciu veľkých talianskych spoločností a odhadovala, že steny budú postavené do roku 1995. Až v roku 2003 položil premiér Silvio Berlusconi, zástanca veľkých verejných prác, prvé základy. Odhadovalo sa, že projekt bude dokončený do roku 2011.

V novembri 2010 však skupina odborníkov ešte stále diskutovala o tom, aký kov by sa mal použiť na pánty, aby sa ponorené steny uzamkli do morského dna.

V Paláci desiatich mudrcov na úpätí mosta Rialto sa stretli úradníci v sídle Magistrátu vôd, starobylého orgánu dohliadajúceho na vodný život v Benátkach. Niektorí odborníci obklopení portrétmi minulých magistrátov, ktoré siahajú niekoľko storočí dozadu, sa vzbúrili proti politickému nátlaku, ktorý pociťovali pri schvaľovaní technických otázok.

"Nechcem byť komplicom," spomína Lorenzo Fellin, elektrotechnický inžinier v jednej z kľúčových komisií, keď sa vyrútil zo zasadnutia na protest proti tomu, čo považoval za šikanovanie zo strany magistrátu. Fellin mal z toho zreteľný dojem – "myšlienka znela, že keď už minuli toľko verejných peňazí, projekt sa musí dokončiť, či už funguje alebo nie".

MOSE sa stal neustálym zdrojom kontroverzií a pochybností. Keď už boli pánty na mieste, kritici vyjadrili obavy, či pod zemou nehrdzavejú a či fyzikálny jav, ktorým je rezonancia, nerozbije steny.

V priebehu rokov do projektu prenikla kultúra utajovania, pochybných obchodných praktík a vládnej korupcie. V roku 2014 benátski prokurátori odhalili schému predražovania vládnych faktúr a podplácania politikov s cieľom udržiavať projekt a verejné peniaze v toku. Zatkli 35 ľudí vrátane najvyšších úradníkov – medzi nimi aj predstaviteľa magistrátu.

"Posledná fotografia, ktorá bola vyvesená," povedal Valerio Volpe, úradník, ktorý teraz dohliada na verejné práce súvisiace s vodou v Benátkach, keď ukázal na fotografiu v zasadacej miestnosti s portrétmi. "Pretože ho, žiaľ, zatkli."

Potom, od roku 2014 do roku 2018, verejné financovanie vyschlo, pretože štát, ktorý nechcel umožniť ďalšie úplatky, skúmal výdavky s mimoriadnou opatrnosťou. Mnohé podniky zapojené do škandálu skrachovali.

Projekt takmer osirel – opovrhoval ním dokonca aj inžinier, ktorý ho navrhol a bol známy ako otec MOSE, Alberto Scotti. "Odmietol som svoje otcovstvo," povedal na margo meškania údržby.

Predpovedaná katastrofa

V noci 12. novembra 2019 spôsobil prudký pokles teploty niečo, čo hlavný prognostik Papa označil za doteraz nevídanú "anomálnu tropickú cyklónu".

"Vietor sa zbláznil," povedal.

Príliv dosiahol v čase svojej najväčšej intenzity viac ako 180 centimetrov a zaplavil viac ako 85 percent mesta, pričom zabil dvoch ľudí a spôsobil nesmierne škody. V päťhviezdičkovom hoteli Gritti Palace voda stúpala z podlahy, zmáčala pohovky, stoličky a koberce. Búrka pohltila novinový stánok.

"Zrazu tu nebol," povedal Walter Mutti, pracovník novinového stánku. "Voda to všetko odniesla."

O niekoľko dní neskôr prišla voda znova a dosiahla viac ako 150 centimetrov, čo bola jedna z najhorších úrovní za posledné desaťročia.

Hranica medzi kanálmi a chodníkmi sa rozpustila. Lagúna sa rozliala do mesta. Vedľa výkladov obchodov plávali drevené koly. Dlho kvílili sirény. Školy boli zatvorené a reštaurácie zadebnené. Turisti pri moste Rialto sa chúlili okolo svojich kufrov na drevených doskách a vyzerali ako utečenci pred klimatickými zmenami.

Námestie svätého Marka bolo obrovskou hlbokou kalužou. Voda siahala brodiacim sa politikom po rebrá a po okraje vysokých odpadkových košov. Keď ste stáli na námestí, cítili ste prúdy. Celé mesto bolo teraz súčasťou lagúny.

"Museli sme utiecť," povedal Enrico Pinzan, reštaurátor mozaiky v Bazilike svätého Marka, ktorý zbehol dolu, aby zachránil vzácny krucifix z krypty, kde voda prerazila vonkajšiu stenu a prúdila cez okná. On a ostatní sa ju snažili zadržať pomocou vriec. Voda však bola príliš silná a začala prenikať cez tehly.

To bol on, ten veľký príliv, ktorý mal MOSE zastaviť. Inžinieri vtedy tvrdili, že je pripravený. Ale steny zostali dole.

Dvíhanie stien

Neschopnosť zastaviť veľké záplavy priniesla Benátkam a celému Taliansku politický tlak, medzinárodnú kontrolu a nepríjemnú sebareflexiu. Bolo potrebné urobiť zmenu.

V dňoch po povodni Mirco Angiolin, vedúci výstavby v riadiacom stredisku morských stien, vyjadril ľútosť nad tým, že steny boli pripravené, ale nikto nebol poverený tým, aby povedal: "Preberám zodpovednosť" a aktivoval MOSE, keď to bolo potrebné.

"Potrebujeme veliteľa," povedal.

Rím urýchlil vymenovanie Elisabetty Spitzovej, špičkovej manažérky vo verejnom sektore, za dozorkyňu MOSE.

Povedala, že 3. októbra 2020 "urobila rozhodnutie" zdvihnúť steny, nie však ako odpoveď na krízu, ale ako jednoduchý test. S relatívne malými fanfárami sa steny zdvihli, keďže pozornosť Talianska nebola zameranná na zdolávanie mora, ale zlomenie vlny koronavírusu.

Fungovali. Inžinieri si dopriali Prosecco.

Odvtedy sú Benátky chránené pred vysokými vodami, ale časti mesta, ktoré zaplavuje aj pri nižších hladinách, zostávajú ohrozené.

Odborníci, ktorí navrhli MOSE, odhadli, že morské steny by sa museli zdvihnúť v priemere päťkrát ročne, aby zastavili príliv vo výške približne 110 centimetrov. Od začiatku fungovania MOSE, približne pred dvoma rokmi, sa steny zdvihli už 49-krát.

V pondelok Medzivládny panel pre klimatické zmeny, autoritatívny orgán odborníkov zvolaný Organizáciou Spojených národov, uviedol, že Zem pravdepodobne prekročí kritickú hranicu globálneho otepľovania v najbližšom desaťročí. Podľa ich najlepšieho odhadu by sa hladina mora v Benátkach mohla do konca storočia zvýšiť takmer o trištvrte metra, ak budú emisie vysoké.

Pri takomto tempe by podľa odborníkov museli byť steny častejšie zdvihnuté ako spustené. Ak sa to skombinuje s čoraz častejšími prudkými vetrami a rekordnými zrážkami, ktoré tlačia do lagúny viac vody, môže sa stať, že steny sa budú musieť dvíhať takmer neustále, čím sa toto rozhodnutie prevráti naruby.

"Hovorili by ste o otvorení lagúny – nie o jej zatvorení," povedal Georg Umgiesser, vedec pôsobiaci v Benátkach na Morskom inštitúte talianskej Národnej rady pre výskum.

Luigi D'Alpaos, emeritný profesor hydrauliky na Padovskej univerzite a zarytý kritik projektu, vo svojej kancelárii vyzdobenej mapami lagúny povedal, že neustále zdvihnuté steny by lagúnu zmenili na "benátsky močiar".

Rybári a iní záujemcovia o lodnú dopravu už vyjadrili obavy zo stien, ale úradníci podporujúci MOSE poukazujú na to, že sa pracuje na plavebných komorách, ktorými budú môcť lode preplávať, keď budú bariéry zdvihnuté.

Obhajcovia morských stien vyjadrili frustráciu z predpovedí o ich účinku o sto rokov, najmä preto, že vďaka MOSE sú Benátky teraz lepšie chránené ako mnohé iné pobrežné mestá.

"Čo my vieme, ako bude lagúna vyzerať o 50 či o 100 rokov?" povedal Scotti, hlavný inžinier projektu. A dodal, že nevieme ani to, aká technológia bude dostupná.

Už teraz miestne a štátne orgány namiesto toho, aby použili MOSE na ochranu najnižšie položených častí mesta, ako je Námestie svätého Marka a jeho veľkolepá bazilika z 11. storočia, vynakladajú milióny eur na prehradenie a zvýšenie zraniteľných oblastí.

Luigi Brugnaro, starosta Benátok, požiadal vládu o ďalších 1,5 miliardy eur na obdobie 10 rokov na ochranu mesta.

V novembri najvyšší predstavitelia Talianska a Benátok slávnostne otvorili sklenené bariéry – ktoré jeden z nich nazval "miniMOSE  – okolo Baziliky svätého Marka a jej trblietavej zlatej mozaiky. Benátsky patriarcha pokropil priehľadné zábrany svätenou vodou.

Benátky pre koho?

Momentálne Taliani oslavujú svoj úspech – pre Benátky, pre svoju krajinu a možno aj pre celý svet.

"Plánuje sa export MOSE ako medzinárodného modelu," povedala manažérka Spitzová. Predaj duševného vlastníctva iným mestám, ktoré ohrozuje stúpajúca hladina mora, by podľa nej mohol pomôcť zaplatiť obrovské náklady na údržbu MOSE, ktoré sa odhadujú na 63 miliónov eur ročne, okrem nákladov na energie a pracovnú silu vo výške 200 000 dolárov zakaždým, keď sa morské steny zdvihnú.

Pán Brugnaro, starosta, povedal, že predstavitelia mesta New York kontaktovali Benátky, pretože sa obávajú podobnej vysokej vody a "chcú pochopiť, ako sme to urobili".

Odkedy MOSE začal pracovať, ceny nehnuteľností za kedysi podmáčané prízemné byty, ktoré boli zakázané už v Benátskej republike, stúpli.

Boli "ideálne", povedala Spitzová, "na nocľah s raňajkami".

To všetko vyvoláva otázku: Ktoré Benátky zachraňuje MOSE?

Mesto, kedysi plné energie, tvorivosti a priemyslu – a Benátčanov –, je teraz z veľkej časti opustené obyvateľmi a stáva sa z neho plávajúci a dekoratívny zábavný park. Je plné pokladov nevyčísliteľnej hodnoty, ale čoraz viac mu chýba skutočný život. Jeho závislosť od cestovného ruchu sa stala symbolom premeny Talianska z miesta, ktoré robilo veľké veci, na instagramový raj.

To je teraz hrozba, o ktorej si Benátky môžu dovoliť uvažovať ďalší deň: Benátky si zatiaľ vybojovali prežitie pred stúpajúcim morom. Ráno v deň tretieho najvyššieho zaznamenaného prílivu sa mestom šírila citeľná úľava, keď voda zostala mimo lagúny a v kanáloch.

Manažéri často zaplavených kaviarní hovorili o "premene", sprievodcovia vysvetľovali Američanom v pončách, že "keby nebolo MOSE", mesto by bolo zaplavené, a Lucia Montanová vystúpila z mosta Rialto s taškou ozdobenou grafikou žltých morských stien. "Je to nádherný pocit," povedala. "Konečne sme v bezpečí."

V predpovednom centre prichádzali správy od hovorcu starostu, ktorý sa vysmieval všetkým ľuďom, ktorí protestovali proti MOSE. Kolegovia pána Papu odpovedali na telefonáty na infolinke a počúvali starších a zdravotne postihnutých Benátčanov, ktorí sa pýtali, či rekordne vysoká voda zaplaví ich domy.

"MOSE je už hore," odpovedal pracovník Alessandro Tosoni. "Nie je žiadny problém."

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.