Úsmevák Jogo Mikloško: Keď deti odpustia rodičom, majú pred sebou nový život

Prečo sa vlastne venujete deťom?

Začínali sme spolu s manželkou ešte za socializmu počas vysokej školy. Išli sme robiť Mikuláša do detského domova, na privítanie nás jedna „súdružka“ vychovávateľka uviedla slovami: „Detičky, to nie je Mikuláš, to je súdruh obdarovateľ.” Takto sme začínali – ako „súdruhovia obdarovatelia“. (úsmev) Často spomínam príhodu, ako sa ma jedno malé, asi štvorročné dievčatko spýtalo: „Ujo, povedz mi, aké je to mať mamu.” Bola to silná facka pre mňa ako človeka, ktorý mal funkčnú rodinu s mamou a otcom. Zrazu idete do neznámeho sveta, kde je všetko naopak, a to, čo bolo pre vás istotou, je pre druhých najväčšou neistotou. Pomoc týmto deťom má veľmi hlboký zmysel. Keď im pomôžete a nasmerujete ich novým smerom, majú pred sebou nový život. Aj keď po rokoch kamarátstva s týmito deťmi musím povedať, že neviem, či to, čo som dostal ja od nich, nebolo viac ako to, čo som im ja dal... 

A ako potom vznikol Úsmev ako dar?

Vznikol dvoma líniami. Jednou líniou sme boli my, skupinka vysokoškolákov, ktorí sme chodili po detských domovoch. Výraznejšia línia boli šoféri Slovenskej televízie, ktorí sa volali Brigáda socialistickej práce Mirka Nešpora, viedol ich kolega Julo Hron. Impulz tomu dal v roku 1974 bývalý „domovák” Tóno Valentín – deti z detských domovov samy seba familiárne nazývajú „domováci”. Povedal svojim kamarátom šoférom: „Poďme niečo dobré urobiť.” Najskôr sa chodilo do detského domova v Holíči, potom to v roku 1982 prerástlo do veľkého koncertu Úsmev ako dar a v roku 1991, keď už bolo možné založiť občianske združenie, sme založili Spoločnosť priateľov detí z detských domovov. Postupne sa vyformovalo motto „Aby každé dieťa malo rodinu” a to sme ešte zmenili na „Aby rodina ostala spolu”. Náš príbeh bol príbehom hľadania, ako pomôcť deťom nájsť to najdôležitejšie – rodinu.