Britský súd chce proti vôli matky odpojiť päťročné dievčatko od prístrojov

Pippa sa narodila v roku 2015 ako zdravé dieťa. No keď mala dvadsať mesiacov, začala trpieť záchvatmi a lekári u nej diagnostikovali akútnu nekrotizujúcu encefalopatiu, zriedkavú formu poškodenia mozgu. Jej stav sa neustále zhoršoval a posledný rok sa nachádza vo vegetatívnom stave, bez nádeje na zlepšenie.

Preto lekári z detskej nemocnice Evelina sídliacej v Londýne, kde Pippa leží, požiadali súd o odpojenie dieťaťa od prístrojov. A to aj proti vôli jej matky Pauly Parfittovej, ktorá naopak žiada o prevoz dievčatka do domácej starostlivosti.

I keď lekári z nemocnice, kde Pippa leží, tvrdia, že také niečo je zbytočné, iný názor majú špecialisti z Manchesterskej detskej nemocnice, ktorí oponujú, že takýto experiment je v najlepšom záujme dieťaťa.

Vo veci ešte v januári prebehlo prvé pojednávanie, kde sa sudca vyjadril, že pani Parfittová síce bojovala za Pippu tak tvrdo, ako by mal za svoje dieťa bojovať každý rodič, no zodpovednosť za rozhodnutia v tomto prípade spočíva na súde, nie na nej. A keďže neexistuje dôkaz o tom, že prevoz domov by mohol zlepšiť jej stav, sudca rozhodol, že „pokračovanie v mechanickej ventilácii je v rozpore s Pippinými najlepšími záujmami“.

Vo vyhlásení vydanom po tomto rozsudku Pippina matka uviedla: „Som z rozsudku zdrvená. Nerozumiem, prečo mi nemocnica a súd nedovolili zistiť, či by sa o Pippu mohla postarať celá rodina, keď dvaja nezávislí lekári z renomovaných nemocníc v Anglicku povedali, že si myslia, že to stojí za vyskúšanie.“

Samotní lekári z londýnskej nemocnice pritom potvrdili, že Pippa nemá žiadne bolesti a zostáva jej nanajvýš niekoľko mesiacov života, takže ak by prevoz domov jej stavu nijako nepomohol, dievčatku by to nijako neuškodilo a aspoň by mohla zomrieť doma v kruhu najbližšej rodiny.

Na iný rozmer tohto prípadu však poukázali bioetici z Anscombe Bioethics Centre, ktorí Pippin prípad prirovnávajú k Alfiemu Evansovi a Charliemu Gardovi, ďalším dvom deťom, ktoré boli v Británii aj napriek vôli rodičov odpojené od prístrojov.

Bioetici tu pripomínajú dve veci. Za prvé, že existujú prípady, keď je prípustné ukončiť liečbu pacienta. No to len v prípadoch, keď už liečba neslúži svojmu účelu alebo je nadmerne zaťažujúca. Čo určite nie je prípad Pippy, keďže tá netrpela bolesťami a experimentálnu liečbu niektorí lekári odporúčali vyskúšať.

A za druhé, rozhodnúť o ukončení liečby by sa nemalo proti vôli rodičov dieťaťa. Odporuje to totiž aj Dohovoru OSN o právach dieťaťa, ktorý v článku 7. hovorí, že pokiaľ je to možné, dieťa má právo na starostlivosť rodičov. Čo v tomto prípade znamená, že Pippa má právo, aby o jej budúcnosti rozhodovala jej matka, a nie lekári.

Samozrejme, existujú prípady, kedy štát môže dieťaťu nahradiť rodičov, no to len tedy, ak sa rodičia o dieťa nevedia postarať, prípadne ho týrajú a podobne. Ale štát si nesmie toto právo uzurpovať aj v prípadoch, ak sa rodič o svoje dieťa riadne stará, čo bol aj prípad Pippinej matky.

Anscombe Bioethics Centre upozorňuje, že v Británii sa toto právo dodržiava len, pokiaľ ide o otázky ochrany a starostlivosti o deti. Pokiaľ však ide o lekárske rozhodovanie, zákony v Británii sú „vážne skreslené“ rozsudkom z roku 2006, v ktorom sudca uviedol, že „želania rodičov sú úplne irelevantné vzhľadom na objektívne najlepšie záujmy dieťaťa”. Centrum vo svojom vyhlásení taktiež pripomína, že Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí z roku 2017, v prípade už spomínaného Charlieho Garda konštatoval, že britské súdy pri rozhodovaní v prípadoch. ako je ten Pippin, konajú v rozpore s právami dieťaťa, čo si však britskí sudcovia stále nechcú uznať.