7 dní v kocke: Za migy pre Ukrajinu nakoniec nemusíme dostať ani cent
V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o tom, ako to viazne s preplatením migov, ktoré sme odovzdali Ukrajine, o poplachu v Hlase z virálneho videa Smeru, o starostiach eurokomisie s údajnou segregáciou slovenských Rómov a o nevydarenom pokuse progresívcov s „pochodom za Čaputovú“.
1. Naď pohorel
Keď vláda v rozpore s ústavou rozhodla, že daruje bojové lietadlá Ukrajine, počúvali sme, ako dobre je všetko pripravené. Slovensko vraj onedlho prevezme nové americké stíhačky F-16. Spojené štáty s EÚ nám vraj obetavú pomoc Ukrajine kompenzujú celkovou sumou 900 miliónov eur (200 miliónov údajne sľúbila EÚ, 600 miliónov Spojené štáty). A odstavené migy vraj boli aj tak nepoužiteľné pre obranu Slovenska.
Nakoniec sa nič z toho zatiaľ nenapĺňa.
V pondelok sme sa dozvedeli, že nasadenie, respektíve prevádzkovanie nových stíhačiek F-16 je aj v budúcom roku nereálne, pretože nestíhame zrekonštruovať vojenské letisko v Sliači. Minister Naď a vedenie armády zaspali. Ak prevezmeme nové bojové lietadlá bez toho, aby sme mali zrekonštruované letiská podľa odporúčaných noriem, budeme riskovať porušenie záručných podmienok.
Medzitým prišli správy o tom, že Američania nám za vzorné služby ponúkajú útočné vrtuľníky Viper, ktoré nepotrebujeme a za ktoré budeme musieť doplatiť stovky miliónov dolárov.
A nakoniec to podľa dvoch zdrojov Štandardu viazne aj zo strany EÚ.
Avizovaných 200 miliónov za migy sme zatiaľ nedostali a vôbec nie je isté, či a koľko nám Únia nakoniec preplatí. Ukrajina totiž pôvodne Únii nenahlásila, že prioritne potrebuje bojové lietadlá, darovanie migov sa preto vníma ako iniciatívna akcia Slovenska, nie ako projekt Únie. Vývoz majetku v hodnote stoviek miliónov eur sa možno nakoniec zaplatí len zo slovenského vrecka.
Viacerí vojenskí experti pritom upozornili, že s dodaním lietadiel Ukrajine sme sa vôbec nemuseli ponáhľať. Pretože kým nemáme nové bojové lietadlá, migy mohli slúžiť ako záloha pre núdzové nasadenie. Boli funkčné a v prípade potreby by boli schopné brániť slovenský vzdušný priestor.
Napokon, s dodaním bojového letectva ukrajinskej armáde váhajú aj západní spojenci. Zelenskému vysvetlili, že ide o vysoko citlivé a riskantné rozhodnutie, ktoré dnes nie je vojenskou prioritou a Ukrajina musí počkať.
Ak by slovenská vláda rešpektovala ústavu a záujmy Slovenska, konala by podobne. Zdržanlivo a zodpovedne voči Slovensku. Pomoc Ukrajine predsa musí mať svoje hranice. Každá svojprávna krajina pomáha Ukrajine len tak, aby tým neohrozila vlastnú bezpečnosť.
Slovensko bolo jednou z výnimiek aj pri raketovom štíte S-300, aj pri migoch.
Naď a Káčer sa so zväzáckym nadšením rozbehli do „obchodu“, ktorý Slovensko definitívne pripravil o národnú protivzdušnú obranu. A ktorý vôbec nemali pripravený tak, ako to deklarovali.
Z ohlásených finančných kompenzácií sme doteraz nevideli nič. Ani cent.
Inými slovami: západní spojenci si s Káčerom a Naďom vytreli podlahu. Lebo mohli. Nie sú to pre nich partneri, s ktorými sa robia dohody. Sú to figuríny, ktoré v hlbokom predklone vykonajú akékoľvek zadanie. Bez podmienok, ktoré by zohľadňovali záujmy národnej bezpečnosti a potreby Slovenska.
Keďže odvolaná vláda pri nadpráci vo vojenskej politike prekročila ústavné pravidlá a zavádzala o údajných kompenzáciách zo strany spojencov, mala by sa za to zodpovedať. A nie iba politicky. Právne.
Hranice únosnosti by predsa malo mať nielen zbrojenie, ale aj obchádzanie pravidiel.
Hlavne, ak sa pod to podpisujú tí, ktorí sa vyhlásili za „demokratov“. A vzory slušnosti (hoci v skutočnosti sú to skôr vzory poslušnosti).
2. Poplach v Hlase
Smer ukázal ďalšiu z lekcií politického marketingu – a úspešných útokov na Hlas. Tentoraz to malo dokonca personálne následky v Pellegriniho strane.
„A přitom taková blbost.“
Členka mladých sociálnych demokratov a následne aj Smer sa postarali o výbušné video na sociálnych sieťach. Tajomník pre zahraničnú politiku Hlasu Peter Kmec sa v diskusii s Krúpom zo SaS a Valáškom z Progresívneho Slovenska priznal, že majú do veľkej miery spoločné názory na zahraničnú politiku. Video v réžii Smeru – silne zostrihané a komentované – vyznelo ako zásnuby Hlasu, SaS a progresívcov.
Zabralo to.
Video malo na sociálnych sieťach tisíce zdieľaní. Šírili ho aj alternatívne médiá a poslanci Smeru ako zbraň namierenú proti hlavnému rivalovi – Hlasu.
Až potiaľto by malo všetko len nevinný epizodický charakter. Ako ďalšia mediálna bublina.
Lenže zverejnenie videa malo politickú dohru. Peter Kmec, blízky poradca Pellegriniho, verejne oznámil, že rezignuje na svoju stranícku funkciu. Hlas vydal vyhlásenie, že išlo len o súkromný názor Kmeca, nie o líniu strany.
Incident medzi Smerom a Hlasom je poučný. Potvrdzuje, akú mimoriadne účinnú zbraň objavil Fico, keď začal šíriť tézu „Hlas = vláda progresívcov a SaS“.
Smer spustil paľbu proti Hlasu vo februári. Po starostlivej internej príprave. Viaceré prieskumy im ukázali, že pre voličov Hlasu sú neprijateľní progresívci a SaS. Odvtedy Fico vytrvalo hlásal, že Pellegrini pripravuje progresívnu vládu.
Spolu so Smerom túto tézu šírili aj progresívne médiá. A ministri ako Rastislav Káčer.
Následky boli pre Hlas fatálne. Strana začala padať.
Smer zas pritvrdil v kritike vlády a jej vojenskej politiky a od konca marca je dominantnou stranou a favoritom na volebné víťazstvo.
V Hlase majú odvtedy núdzový stav. Poplach z úderov na slabé miesto Pellegriniho…
Prejavuje sa to rôzne. Napríklad aj tak, že vo vedení Hlasu majú nadmerný stres z videí, ktoré by za normálnych okolností nikto neriešil.
Možno to bude aj tým, že problém Pellegriniho s priznaním farby nebude virtuálny (ako sa o tom snažia presvedčiť voličov), ale fundamentálny.
A odstrel jeho poradcu a tajomníka strany tento problém nijako nerieši. Len podčiarkuje.
3. Komisári v akcii
Európska komisia zažalovala Slovensko. Vraj nedostatočne riešime segregáciu Rómov na školách.
Starostlivým komisárom asi môžeme uznať, že problém s rómskym vzdelávaním sa veľmi nehýbe. Treba to riešiť.
No určite nie tak, ako by to radi videli inkluzívni aktivisti alebo úradníci z Bruselu. Slovensku vyčítajú, že Rómov údajne segreguje, keď ich zaraďuje do špeciálnych tried, prípadne do špeciálnych škôl pre deti z rómskych osád. Takto to napríklad roky fungovalo (a veľmi dobre) v Starej Ľubovni. No po novom to už fungovať nebude, lebo Najvyšší súd v tom videl segregáciu.
Komisárom by sme mali vysvetliť, že špecifický problém – povedzme ten so vzdelávaním a prácou Rómov – si vyžaduje špeciálny prístup.
Nie každý špeciálny prístup je pritom nutne diskriminačný alebo segregačný. Potvrdzuje to aj prax zo škôl, ktoré si to vyskúšali. Škola pre rómske deti v Starej Ľubovni dosahovala dobré výsledky. Spokojní boli rodičia, deti, učitelia…
Je to celkom prirodzené. Špeciálny prístup k deťom z problémových komunít viedol k tomu, že sa učili lepšie ako deti z integrovaných tried. Tzv. inkluzívny prístup, po ktorom volajú aktivisti, spôsobuje zaostávanie slabších žiakov. A napokon aj zaostávanie celej triedy alebo školy. Lebo tempo vždy určujú tí pomalší.
Obvinenia zo segregácie by mali logiku, ak by bol tento prístup vynucovaný. Škola pre rómske deti v Starej Ľubovni však fungovala na princípe dobrovoľného zápisu. Rodičia mali na výber. A často preferovali práve zápis detí do špecializovanej školy.
Presne tak by to malo byť, lebo presne takto sa to osvedčilo. Problém nemali deti ani rodičia zo Starej Ľubovne.
Problém s tým majú len kancelárske kádre z tretieho sektora v Bratislave.
A ich kolegovia v Bruseli.
Aby sme to však uzavreli pozitívne: je dobré, že Brusel tlačí na riešenie rómskeho vzdelávania a na pravidlá fair play.
Riešenia priamo v teréne by však mohol nechať na tých, ktorí tomu rozumejú.
4. Pochod za prezidentku
V prehľade ešte krátko spomenieme „udalosť“, ktorá sa starostlivo pripravila, no napokon sa zrušila. Progresívne Slovensko pred týždňom chystalo zhromaždenie na podporu prezidentky Čaputovej. Plán mal mierne komický, miestami až komsomolský kolorit. Dojatí občania mali ďakovať prezidentke, vyjadriť jej podporu pred útokmi neprajníkov. A mali ju vyzvať, aby opäť prijala bremeno zodpovednosti – teda aby opäť kandidovala. Samozrejme, vo farbách Progresívneho Slovenska. Organizátora zhromaždenia.
Krátko pred akciou prišlo oznámenie, že sa ruší.
Bolo to výborné rozhodnutie. Pionierske plány progresívcov vyvolali, celkom pochopiteľne, vlnu kritiky. A pointa by bola asi mierne trápna. Hrozilo, že na zhromaždenie občanov príde len drobná hŕstka uvedomelých, angažovaných súdruhov. A „pochod“ vyznie parodicky. Ako demonštrácia slabosti. Bola by to pohroma aj pre progresívcov, aj pre prezidentku.
Nakoniec sa tohto rizika zbavili. Pokus o prvomájový sprievod s aprílovým termínom bol (veľmi prezieravo) odvolaný.
Metóda pokus – omyl, po ktorej siahli progresívci, ukazuje, akí sú v kampani 2023 stratení. Ich mobilizačná sila je obmedzená buď na spornú dúhovú agendu, alebo na meno prezidentky. Prípadne na podporné režimové kampane – raz očkovacie, potom ukrajinské. Vždy podľa mediálneho zadania. A spravidla s chabými výsledkami. Mimo toho neprišli za šesť rokov s jediným zaujímavým nápadom.
Na stranu s premiérskymi ambíciami a masívnou mediálnou podporou je to žalostne málo.
Ak by k nim prezidentka nemala finančné a politické záväzky, mohla im to povedať rovnako otvorene, ako to povedala v marci Hegerovej vláde: neskrývajte sa za ženskú sukňu.
Titulný obrázok: Stíhačky Mig-29 letia nad Bratislavou. Martin Baumann/TASR
