KDH podľa prieskumu pre Denník N klesajú preferencie. V prieskume Ipsosu sa prvýkrát dostalo pod päť percent. Ďalšie agentúry tiež ukazujú, že percentá KDH skôr klesajú ako stúpajú, prípadne stagnujú pri hranici päť percent. Pre kresťanských demokratov je to nepríjemná správa, ktorá otvára otázku, čo ďalej?
Martin Hanus z Postoja ponúka KDH dve alternatívy. Prvá je prilákať na svoju kandidátku ministrov školstva a spravodlivosti. Ak to nevyjde alebo to nebude stačiť, tak podľa neho má KDH už len jednu možnosť – spojiť sa s Demokratmi Eduarda Hegera.
Hanus to prezentuje nielen ako oportunistickú snahu dostať KDH do parlamentu, ale aj ako súčasť väčšieho príbehu, v ktorom má KDH zohrať svoju úlohu v boji s Robertom Ficom, keďže KDH je podľa neho dnes „zodpovedné za viac než len za seba.“
Myslím si, že Martin Hanus v tejto veci nie je dobrým radcom.
Na to, aby sme pochopili prečo, si stačí predstaviť, ako by vyzerala tá spoločná kandidátka. Na nej by bol na popredných miestach spolu s KDHákmi napríklad aj Rastislav Káčer, ktorý ešte ako veľvyslanec v Maďarsku vyvesil na budovu nášho veľvyslanectva ako vôbec prvý slovenský veľvyslanec v histórii dúhovú vlajku. Bol by tam Vladimír Bilčík, ktorý bol súčasťou delegácie z Európskeho parlamentu, ktorá po vražde na Zámockej označila za vinníka aj katolícku cirkev. Bol by na nej Miroslav Kollár, ktorý tvrdí, že o údajných LGBT „právach“ sa nediskutuje a musia sa presadiť. Bol by na nej Ján Budaj, ktorý na výročie novembra ocenil dídžeja za ochranu životného prostredia len preto, že o sebe tvrdí, že je osobou opačného pohlavia.
Ktorý konzervatívny volič by chcel, aby sa na kandidátku jeho strany dostali takíto ľudia a využili ju ako výťah do parlamentu?
Navyše, ak by sa KDH riadilo podľa Hanusovej rady, vzniklo by tu množstvo trecích plôch, na ktoré by nebolo možné nájsť odpoveď. Čo si ľudia na tejto kandidátke myslia o potratoch? Čo si myslia o úradnej zmene pohlavia, manželstvách homosexuálov, sexuálnej výchove? Z oboch strán by prichádzali diametrálne odlišné odpovede. A ani jedna zo strán by nemala kam ustúpiť.
Pre voličov KDH by to bol varovný signál, že svojím hlasom môžu do parlamentu dostať progresívcov, ktorí by chceli rodovo a sexuálne vychovávať ich deti. Pre potenciálnych voličov strany Demokrati, ktorí sú určite z veľkej časti liberáli, by to zas znamenalo, že svojím hlasom môžu poslať do parlamentu – povedané ich jazykom – „ďalšie Záborské.“
V politike, skrátka, neplatí, že štyri a tri percentá vytvoria po spojení sedem. Naopak, pri takejto nesvätej koalícii je dosť pravdepodobné, že by to tak nebolo, aj keď poniektoré zvláštne prieskumy ukazujú opak.
Napokon, každému, kto KDH radí takéto spojenectvo, by bolo najjednoduchšie pripomenúť Alojza Hlinu. Ten uzavrel pakt s progresívcami a zanikol. A to Hlina s nimi nechcel ísť na spoločnú kandidátku.
Ak by sa KDH rozhodlo pre spojenie s progresívne nastavenými Demokratmi, napísalo by tým zaujímavý oblúk. Strana Demokrati totiž vznikla premenovaním strany Spolu, ktorá v predchádzajúcich voľbách kandidovala v koalícii s Progresívnym Slovenskom. Kresťanskí demokrati, ktorí po posledných voľbách tri roky opakovali, že pakt s progresívcami bol chybou, ktorá ich stála parlament, by sa pred ďalšími voľbami spojili s tými podobnými progresívcami. Ale už nielen paktom o neútočení, ale rovno spoločnou kandidátkou, po ktorej volajú progresívne médiá a šéfredaktor Postoja.
Samozrejme, KDH sa môže skúsiť zahrať hru na stratu pamäti a skúsiť to so scenárom à la Hlina 2, pričom tentoraz mu to môže priniesť vstup do parlamentu. Veď predsa do volieb je ešte ďaleko a stať sa môže všeličo.
No v tom prípade by sme nemali zabúdať ani na spomínaný väčší obraz, ktorý by nakreslili takýmto spojenectvom.
V ňom by účel posvätil prostriedky a na oltári údajného boja proti Ficovi by boli obetované konzervatívne hodnoty. Pritom v konečnom dôsledku by to nemuselo znamenať koniec Fica, ale určite by to znamenalo ďalšie oslabenie slovenskej konzervatívnej politiky. Povedané inými slovami, pokračovala by devalvácia konzervativizmu a jeho služba progresívcom na štýl Eduarda Hegera.
Novinkou je len to, že takéto praktiky až doposiaľ konzervatívne médiá zvykli skôr kritizovať, ako chváliť.
Čo by teda malo robiť KDH? Určite by namiesto nesvätých aliancií malo hľadať poctivé riešenia – konzervatívnu agendu. Ešte stále sa môže dohodnúť s ideovo najbližšou stranou, ktorou je Kresťanská únia. Ešte stále môže na svoju kandidátku získať niekoľko zaujímavých osobností.
A najmä, ešte stále môže hľadať a ponúkať vlastný politický obsah, ktorý ich odlíši od ostatných. Ten je alfou a omegou a najpoctivejším riešením. Politika je totiž vo svojom jadre (našťastie) ešte stále o tom, že niektorá zo strán voličom ponúkne to, čo potrebujú a čo nikto iný neponúka.
Tvrdiť, že KDH musí zachrániť krajinu pred Ficom, a preto by sa malo spojiť s Demokratmi, je snahou postaviť kresťanských demokratov pred falošnú dilemu. Ak by na ňu KDH pristúpilo, neboli by záchrancami krajiny, ale len – hypoteticky – záchrancami Demokratov. A užitočnými idiotmi v službe iných.